AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Zábava na dlhé zimné večery - doskové hry

Viete, prečo v zime vytiahnuť klasickú "doskovku"? Okrem príjemného pocitu má ich hranie aj svoje čaro: Rodičia a predškoláci sú si zrazu rovní a vyostrené spory sa zmažú ako mávnutím prútika.
Zábava na dlhé zimné večery - doskové hry

Predstavte si nasledujúcu situáciu: Dvaja druháci, Peter a Pavol, každý z inej rodiny. Peter príde zo školy domov, napíše si úlohy a zasadne k televízii alebo počítačovým hrám. Je unavený, preto mu pasívne zábava vyhovuje. Niet sa teda čo čudovať, že aj rodinnú večeru a spoločnú diskusiu nad končiacom prežíva trochu znudene.

A unavený ide aj spať. Keď príde domov Pavol a napíše si domácu úlohu, na chvíľu si pustí televíziu, ale sotva sa doma zíde s rodičmi, už beží pripravovať stolovú hru, vie totiž, že si spoločne jednu "dajú". Teší sa, pretože s rodičmi strávi skvelý čas, prežije fantazijný herný príbeh, vďaka ktorému (hoci to netuší) zharmonizuje a vypustí svoje emócie, zdvihne sa mu nálada.

Aj hraná zlosť či radosť totiž zbavuje dieťaťa napätia a tým, že si ich prežije, sa k nim už nebude musieť vracať cez nočné mory alebo ranné "zvláštne bolesti bruška". Aktivita, ktorá baví, automaticky spúšťa pocity blaha, pri večeri je tak rodina v dobrej nálade a aj následné zaspávanie má potom, čo "nado mnou otec vyhral o dva kone v dostihoch, ale ja mu to nabudúce ukážem!", úplne iný náboj...

Kto myslíte, že je na tom lepšie: Peter, alebo Pavol? Hranie stolových hier je veľmi účinná forma terapie, pri ktorej sa nielen bavíme a rozvíjame zručnosti a zmysly, ale aj relaxujeme. Možno by sa mohlo spoločné hranie stolových hier dávať na predpis, a to nielen úzkostným a preťaženým deťom, ale aj ich dospelým rodičom...

Hra je učiteľkou života 

"U nás sa klasické doskové hry hrajú odmalička," rozpráva tridsaťdvaročná Katarína. "Naši s nami hrali Človeče, nehnevaj sa! do úmoru. Za to ich dodnes obdivujem. Ja s našimi chlapcami idem rovnakú hraciu politiku. Sú na hranie zvyknutí odmalička a je nám pri tom dobre. Ale som rada, že je dneska na trhu s hrami taký výber." Katka patrí medzi rodičov, ktorí sa ku hrám obracajú prirodzene, pretože si sami z detstva pamätajú, ako veľmi im pri hraní bolo fajn.

Tie ostatné, ktorým hranie stolových hier tak blízke nie je, možno presvedčí arzenál "dobrých vedľajších účinkov". Aké to sú a čo nám dávajú? Hra učí dieťa pracovať s pravidlami, znášať prehru aj zakúsiť pocit víťazstva. Zároveň rozvíja sústredenie a pamäť. Tie strategické navyše rozvíjajú aj myslenie, pretože hráča nútia starostlivo zvážiť každý krok, uvedomovať si dôsledky svojho konania a tiež čo najlepšie odhadnúť reakciu spoluhráčov.

Stolné hry rozvíjajú interakciu, medziľudské vzťahy aj schopnosť odhadovať konanie druhých. A školákom prospejú aj v ďalšej rovine, denne totiž rozvíjajú prevažne tzv. konvergentné čiže zbiehavé myslenie (to keď usilovne hľadajú jedno správne riešenie či jednu odpoveď).

Ale v živote je potrebné často hľadať viac možných variantov riešenia jedného problému, a to už je otázkou myslenia divergentného čiže rozbiehavého, tvorivého, ktoré práve skvele pretrénuje strategické hry. K cieľu totiž nevedie iba jedna jediná cesta, existuje mnoho spôsobov a podmienky sa každou minútou menia, hráč sa teda musí naučiť reagovať flexibilne. A to je do života celkom dobrá výbava, nemyslíte?

Hrajem fér, prehra nevadí 

Jedným z najvýznamnejších prínosov hrania klasických hier však je práca s osobnostnými vlastnosťami. Ide o situáciu, kedy "vieme hrať fér", a to nielen pri hre, ale aj v živote. Bojovať, usilovať o víťazstvo a dosiahnutie cieľa, ale vždy s danými podmienkami, teda podľa pravidiel a bez podvádzania, to je tá mravenčia práca, ktorú v živote použijeme a ktorá nám tiež prinesie tú ozajstnú chuť uspokojenia.

Vyblafovaná výhra totiž neprináša ani zďaleka takú radosť ako tá "vydrená". Je nutné pripustiť, že niektoré typy hier sú na blafovaní postavené, vždy ide ale o klamanie súpera v rámci daných pravidiel. K otázke blafovania sa vyjadruje aj psychologička Katarina Lipiński: "Osobne by som odporučila vyberať pre deti radšej hry, kde sa kladie dôraz skôr na kooperáciu než na súťaživosť a rivalitu. Súčasne by sa dieťa malo naučiť aj krásnemu umeniu prehrávať. Ak sa naučia vyrovnávať s prehrou v hre, bez zanevrenia na svojho protivníka alebo ľútostivého vykrikovania, že je úplne neschopné, má veľmi dobrý základ naučiť sa znášať aj prehry v živote bez horkosti a sebaľútosti. "

S týmto tvrdením súhlasí aj Katka, ktorá dodáva, že nebolo vôbec ľahké naučiť znášať výhru druhého človeka, nie je to však nemožné. "Naši chlapci sú rivali odmalička, takže keď vyhral jeden, druhý to niesol veľmi zle. Začala som teda pracovať na tom, aby sme si spoločne viac užívali samotnú hru, a niekoľkokrát som sa nenápadne spomínala, že je vlastne úplne jedno, kto to nakoniec vyhrá, pretože som veľmi rada, že si to hranie môžem užiť. Keď sa potom ukázal víťaz, nerobili sme z toho žiadne dráma a len sme mu ľahko popriali k víťazstvu."

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma