AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

WingTsun tréning pre deti ako prevencia

Možno práve toto je informácia, ktorú by si v rámci tréningu detského WingTsun mali deti zapamätať ako prvú. Pokiaľ chcete, aby sa vaše dieťa vedelo ubrániť šikane, obťažovaniu, (a) možným útokom a aby vedelo správne reagovať v krízových situáciách, zoznámte sa s týmto druhom bojového umenia.
WingTsun tréning pre deti ako prevencia

Mňa ako malé dievča mamička pred rokmi permanentne poučovala, že nemám chodiť tesne pri vchodoch do domov, že v nich môže číhať úchyl, ktorý ma zatiahne dovnútra tak rýchlo, že si náhodní chodci ani nevšimnú, že sa niečo deje.

Domov a rodina | Psychológia a vzťahy | Životný štýl | Predškolák | Školák

Učme deti k etikete

Moja sestra pred desiatimi rokmi vysvetľovala synovi, že by sa nemal pohybovať pri okraji chodníka, pri ktorom môže pribrzdiť auto, behom sekundy ho vodič naloží a o synovi už nikdy nikto nepočuje. Dnes nabádam vlastné dcéry, aby chodili uprostred chodníka, kde na ne nedosiahne ani útočník z domu, ani vodič z vozidla.

Okrem toho im vysvetľujem, že sa s nikým nemajú dávať do reči, keď ich niekto bude pozývať, že si u neho doma majú vybrať králička, musia odmietnuť… Lenže čo keď metódy, ako uniesť dieťa, sú dnes úplne iné a nebezpečenstvo striehne predovšetkým tam, kde by dieťaťu malo byť dobre? Teda v okruhu rodiny, spolužiakov zo školy?

Ako naučím svoje dcéry efektívne sa brániť nielen verbálnemu, ale i fyzickému násiliu? Ako rozpoznajú, že sa deje niečo nekalé, že by mali začať chrániť seba i svoj život?

Spýtala som sa odborníka, Romana Lázenského, profesionálneho inštruktora sebaobrany, koordinátora pre výučbu detí a mládeže a držiteľa prestížneho titulu Sifu bojového umenia WingTsun. A nestačila som sa čudovať.

Keď som o našej schôdzke a vašej práci rozprávala kolegyni, odsúdila ma, že budem deťom a ich rodičom príliš skoro ukazovať temné stránky života. Kedy si myslíte, že je načase zoznámiť deti s tým, že nie všetci ľudia okolo nich sú dobrí?

Nemá cenu čakať na vek osemnásť rokov a podobne. S právnou zodpovednosťou toto nemá čo robiť. Vedomie toho, aký svet je a ako sa v ňom pohybovať, by deti mali vnímať už odmalička.

Preto, aby sa v ňom ľahšie orientovali. Ako dieťa starne, malo by sa vyvíjať i jeho právne povedomie. V prvej triede by malo vedieť o osobných hraniciach, o osobnom priestore – že ho niekto môže narušiť, vstúpiť doň a ako ďaleko to má dovoliť. Mali by sa naučiť rozlišovať medzi tým, keď im do osobného priestoru vstúpi mamička, aby im dala pusu a pomaznala sa, a tým, keď sa doň snaží vnútiť starší spolužiak, aby mal k obeti šikany bližšie.

Potom sú tu ešte cudzí dospelí, ale to je iná kapitola. Myslím si, že zodpovední rodičia by mali svoje dieťa starostlivo pripravovať na všetky varianty toho, čo môže nastať, a nie ho vychovávať v bubline. Dieťa sa nikdy nedá stopercentne ochrániť.

Nás ako rodičov nebude mať večne za chrbtom, nastanú okamihy, kedy sa bude musieť samo rozhodnúť, čo bude robiť, ako reagovať. A práve to sa snažíme deti učiť. Prenesene povedané – nepustiť si nikoho veľmi k telu. Rozhodne deti nestrašíme a neupozorňujeme na negatíva a ani rodičia by to nemali robiť.

Je fajn dieťa len upozorniť na to, že cudzí človek sa v osobnom priestore dieťaťa vôbec nemá ocitnúť, nemá na neho siahať, nič mu nariaďovať. Pokiaľ na ulici osloví dieťa niekto cudzí, tak to by ideálne malo vedieť, že mu má vykať, odstúpiť od neho a povedať napríklad: „Ja vás nepoznám a nebudem s vami hovoriť,“ pritom sa primknúť k okoloidúcej osobe a oznámiť jej, že sa s ním chce baviť cudzí človek.

Nechceme deti stresovať naturalistickým opisom toho, čo všetko sa môže stať. Skôr ide o to, pripraviť ich v hraniciach ich rozumového chápania na to, že svet nie je a asi nikdy nebude len ružový.

Učíte všetky deti to isté?

Kurzy, ktoré vedieme, sa líšia v prístupe. Iste máme iný prístup k šesť- alebo sedemročným deťom a inak komunikujeme s pätnásťročnými pubertiakmi. Tí vedia viac, preto môžeme byť priamočiarejší.

V čom vlastne spočíva výučba sebaobrany? Naučíte napríklad šesťročné dieťa, ako sa ubrániť, keby ho niekto chytil za aktovku a chcel niekam odvliecť?

Je založená na informovaní. Snažíme sa deti v jednotlivých lekciách naučiť, ako uniknúť z rohu, ako prilákať pozornosť k tomu, čo sa deje, k nejakému ďalšiemu dospelému, ako poznať, či ma niekto sleduje, alebo sa mi to len zdá, ako sa správať k útočníkovi a pod.

Tiež sa venujeme výučbe prevencie, aby ma nestretlo nič z vyššie spomínaného a ja som sa z toho rohu ani nemusel dostávať. Ako si naplánovať napríklad bezpečnú trasu do školy a zo školy.

Prevencia je nesmierne dôležitá a tú sa spolu s heslom, „Kto utečie, vyhrá“ snažíme deťom vštepiť. Nemá totiž cenu navrávať si, že by nejaké chvaty a kopy šesťročného dieťaťa zastavili päťdesiatročného stokilogramového násilníka. Tak to funguje možno vo filmoch, ale nie v skutočnosti.

Takže modelový príklad: som šesťročné dieťa niekto ma už drží za batoh. Čo mám urobiť?

V rámci prevencie by sme deti mali viesť k tomu, že keď majú pocit, že ich niekto sleduje a mohol by ich napadnúť, batoh si dajú dolu. A utečú do obchodu, kde sú ľudia, alebo niekam, kde sa zhlukujú psičkári a pod. Ale batoh na chrbte by dieťa malo vždy zložiť.

Životný štýl | Batoľa

Obliekať dieťatko vie byť pekne frustrujúce

I preto, že ho v prípade najvyššej núdze môže po útočníkovi hodiť, a získať tak pár cenných sekúnd na útek. Navyše, bez neho sa lepšie uteká… V okamihu, keď zistím, že človek, o ktorom som si myslel, že mi chce ublížiť, prejde a pokračuje ďalej, zastavím sa, batoh si nasadím a pochválim sa, že som sa zachoval predvídavo.

Okrem toho sa tiež môžem zastaviť a akoby niečo v batohu hľadať. Pritom si poobzerám okolie, či sa ďalej nič nedeje, a až potom pokračujem v chôdzi. Toto platí i v prípade, že dieťa z prvej triedy chce napadnúť tínedžer, napríklad kvôli mobilu a desiatej.

Je klamlivé predstavovať si, že útočníkom je vždy čudne vyzerajúci dospelý. Za batoh sa pred pubertiakom môžem schovať, hodiť mu ho do tváre, použiť ho na ochranu seba samého.

Je to všetko, čo učíte?

Nie. Deti totiž dnes nevedia ani padať tak, aby sa nezranili, takže i to je náplňou detských kurzov sebaobrany – hráme úpolové hry. Tie by síce mali byť súčasťou predpísanej telesnej výchovy, ale nerobia ich v každej škole. Túto medzeru teda vypĺňame my.

Učíme deti, ako fungovať v situáciách, keď sa niečo deje. Učia sa základy úderov a kopov, ale predovšetkým jednoduché a účelové pohyby, ktoré im môžu zachrániť život. Ide o to kopnúť rýchlo, prekvapiť útočníka, ale predovšetkým zmiznúť.

Deti tiež učíme kričať, upozorniť na seba. Jačať naozaj ako o život. Aby si i ľudia, ktorí idú okolo a majú nasadené slúchadlá alebo mobil pri uchu, všimli, že sa niečo deje.

Dá sa opísať, kto najčastejšie na deti útočí?

Prvým typom je už niekoľkokrát spomínaný starší, dospelý a väčší človek. Fyzická konfrontácia s ním vôbec nemá cenu alebo je veľmi sporadická a obrana súvisí skôr so spôsobom komunikácie. Vždy deťom vysvetľujeme, že zdvorilosť v zmysle vykania im môže zachrániť život. Len čo totiž bude dieťa dospelému tykať, má problém.

Prípadní okoloidúci si z tykania môžu odvodiť, že to je otec, strýko a podobne a nebudú rodinným vzťahom venovať pozornosť. Ideálne je nebyť na opustenej zastávke sám o piatej odpoludnia, keď je tma, ale to je otázka skôr pre rodičov. Zaujímavé je, že deti sú najčastejšie ohrozené v odpoludňajších hodinách, ženy potom často znásilnené či prepadávané pri ranných cestách do práce.

Ale vrátim sa k vyššie spomínanému. Ak som sám na opustenej zastávke, niekto prichádza a mám strach, volám naozaj alebo fiktívne nejakému dospelému. Niečo v zmysle: „Hej, tak ja som na zastávke a ty si za rohom, hej, už ťa vidím, tak sa ponáhľaj, je mi zima“ a podobne. Potenciálny útočník si túto informáciu kontrolovať nebude, preto útok ani neskúsi a radšej pôjde inam.

A dieťa opäť zachránila prevencia, nie svaly a kopy. Problém je v tom, že s deťmi toto trénujeme v osvetlenej telocvični, kde sú kamaráti a tréner, ktorého poznajú. Lenže odrazu majú to, čo si natrénovali, aplikovať v tme, zime a nikde nikto.

Preto je také dôležité deťom vysvetľovať, že strach je namieste, ale mali by o ňom vedieť len ony samy, nie ten, kto im chce ublížiť. Práve kvôli tomu učíme i sebaistote a sebaovládaniu…

Druhou skupinou útočníkov sú deti o málo väčšie než obeť. V skutočnosti sú to slabosi, ktorí si na obetiach kompenzujú vlastný deficit. Pre deti sú pri obrane proti šikane dôležité tri veci: po prvé, aby hlasno zakričali: „Nechaj ma tak“, tu sa, naopak, tyká.

Po druhé je dobré vedieť, že fyzicky sú deti napádané až po predchádzajúcej slovnej prestrelke – urážkach a pod. Útočník vykrikuje: „Nosíš okuliare, si okuliarnik, čo tak hlúpo čumíš“ a de facto si slovnými výpadmi dodáva odvahu k fyzickému ataku.

A po tretie, že sa počas verbálneho napádania väčšinou rozhoduje o tom, ako to celé dopadne. Keď malé dieťa nevie na výpady útočníka reagovať, väčšinou sa agresia stupňuje.

Ale to by napríklad na školskom ihrisku mali riešiť učitelia, dozor…

Ako kedy. Pokiaľ vidia len tú časť, keď sa deti bijú - jedno preto, že útočí, a druhé preto, že sa bráni - dostanú vo veľkej väčšine prípadov poznámku obaja a je vymaľované.

Napadnuté dieťa odchádza s krivdou v duši a agresorovi je nejaká hlúpa poznámka od protivnej baby ukradnutá, pretože vie, že zajtra, o týždeň, niekedy skúsi niečo podobné a zase v najhoršom prípade odíde maximálne s poznámkou. Preto je dobré brániť sa slovne a útok tým čo najviac oddialiť. Za to, že niekto vykríkne, sa poznámky nedávajú.

Tento model výučby pre deti ste vymysleli vy?

Autorom konceptu Kids WingTsun je európska WingTsun organizácia (EWTO), ktorej sme členmi. EWTO sa preslávila nielen vďaka propagácii bojového umenia WingTsun, ale predovšetkým vďaka modernému systému inteligentnej sebaobrany.

Batoľa

Nehody v domácnosti: drobná nepozornosť môže vyjsť draho

Disponuje veľmi prepracovanou metodikou a didaktikou tréningu a vzdeláva profesionálnych inštruktorov sebaobrany. Naša výučba je určená, samozrejme, aj pre ženy a mužov, ale to sem asi úplne nepatrí. Deti zaujímavou formou hry učíme, ako sa o seba starať.

Celá výučba je na každý polrok rozpracovaná do šestnástich lekcií a počas nich garantujeme, že sa dieťa naučí všetko potrebné.

Sú objektom šikany vždy len pokojné a mierne deti?

To sa nedá tak povedať. Nikdy totiž neviete, čo bude agresorovi na vašom dieťati prekážať, takže i keď máte pocit, že je vaše dieťa priebojné, môže o tri roky staršiemu spolužiakovi pripadať smiešne, ako chodí poobliekané, že má jemné vlasy… Dôvody ani charakterové škatuľky nefungujú.

Jav šikany často sprevádza vývoj detí, keď sa však presiahne veľmi tenká hranica, môže týranie staršími deťmi získať obludný rozmer. Nejde však len o zovňajšok, ale aj o to, ako sebavedome vystupuje, či je to skôr také plaché dieťa, ktoré s kolektívom veľmi nekomunikuje.

Deti dokážu byť občas dosť kruté a také, v ich očiach, „výstrednosti“, sa neodpúšťajú. Netreba však hneď pretvárať osobnosť dieťaťa, to sa ani nedá. Je dobré upozorniť dieťa na to, že sa môže objaviť spolužiak, ktorému jeho správanie bude prekážať. Malo by tiež vedieť, že šikana neznamená len zmlátenie niekde na záchode.

Foriem šikany je veľa a je nutné, aby tí slabí vedeli, že len čo niekto lezie za ich hranice, mali by sa brániť. Priamo povedať, že to tak nechcú. Pokiaľ to agresorovi hovorím opakovane a nefunguje to, je načase ísť za školským psychológom, triednym učiteľom a až potom za rodičmi.

Učíme deti i to, na koho sa obrátiť, keď im niečo prekáža. Primárne riešiť vec s agresorom, v druhom rade s pedagógom, pretože sa to deje na pôde školy, a nakoniec s rodičmi. Jednotlivé inštancie však neobchádzať, byť proaktívnymi.

A čo sa nad to povzniesť? Možno to bol výstrelok, ktorý už útočník znovu neurobí…

Tak to však nefunguje. Agresor naopak, keď mu niečo raz prejde, bude tlak stupňovať a znovu skúsi, aký účinok má jeho správanie na okolie. A zas a zas, dokiaľ ho niekto nezastaví. Prenesene sa dá povedať, že chlapec, ktorý v škole terorizuje mladších spolužiakov a nikto ho nepotrestá, bude v budúcnosti psychicky, možno i fyzicky týrať svoju ženu a deti.

I to je dôležité si uvedomiť. Veľakrát sa mi v praxi stalo, že útočník sa až od nás dozvedel, že niečo robí zle. Keď mu to nikto nedal na vedomie skôr, jednoducho sa len správal podľa šablóny, ktorá mu dosiaľ prechádzala. Preto je nesmierne dôležité, aby šikana nebola zatajovaná.

Odkiaľ sa berú agresori?

Ide o syntézu hneď niekoľkých vplyvov. Rodiny, školy, partie, v ktorých sa dieťa vyskytuje. V rámci kurzu je dobré poznať i takzvanú skupinovú dynamiku. Hráme sa teda na agresorov a obete a navzájom vnímame, či je nám v tejto úlohe dobre. No a nie je.

A chcú deti počas tréningu hrať agresorov?

Ak máme deťom jasne vysvetliť, čo je na správaní zlé, musí na seba jeden z nich vziať takú tú útočnú rolu a púšťať slovnú hrôzu: „Čo stojíš, čo čumíš, ty si ale debil…“

Nútite deti do roly agresora?

Nenútime. Pokiaľ si to niekto chce skúsiť, tak môže. Samozrejme, na tréningu vie, že to, čo práve robí, je zlé a za päť minút sa deti pokaziť nedajú. Potom navyše okamžite prechádza do roly napadnutého, verbálne sa bráni a pod.

Balansujeme, aby sme v nácviku útočnú rolu neprehnali, na druhej strane je potrebné, aby si ju deti vyskúšali. Napríklad ľahšie pochopia, že tomu útočníkovi tiež nie je nejako príjemne, že sa len nejako správa – a na nich je vysvetliť, že zle…

Učíte i reč tela.

Iste, tá k šikane a následnej obrane neodmysliteľne patrí. Nonverbálnou komunikáciou toho útočník i obeť preberú hrozne veľa. A napadnutý by sa mal vyznať v tom, čo mu útočník vlastne hovorí bez toho, aby pri tom rozprával.

Dôležité je, a tomu sme radi, keď si deti z kurzov odnášajú znalosť toho, že k násiliu a fyzickej obrane sa uchyľujeme až vtedy, keď zlyhá diplomacia. Alebo najprv hovoríme, potom sa bijeme.

Prečo je teda váš kurz postavený na základoch bojového umenia?

Jednoducho povedané preto, že chlapcov to baví a dievčatkám rastie sebadôvera, čo je pri obrane seba samého nesmierne dôležité. Keď viem, že dokážem kopnúť, už vo fáze komunikácie som sebaistejší, než keby som počas slovnej šikany musel premýšľať, ako sa budem ďalej brániť.

Nedávam najavo podriadenú rolu, útočník to vycíti a často sa stiahne ešte predtým, než sa šikana plne rozbehne. Je fakt, že sklopený zrak, roztrasené ruky, chvejúci sa hlas násilníkov priťahujú a povzbudzujú v ich správaní.

Keď však sedemročné dievčatko vie, že dokáže chlapca z piatej triedy praštiť tak, že ho to bude pár dní bolieť, síce bude argumentovať najprv slovami, ale nebude také ustrašené. A to je signál, ktorý agresora možno odradí od ďalších aktivít.

Napadá mi, že keď malé dievčatká naučíte sebavedomiu, nenechajú si raz ubližovať svojimi partnermi. Možno by tak mohol klesnúť počet nahlásených domácich násilných činov… To je záslužné.

Domácim násilím sa primárne nezaoberáme, ale to, čo hovoríte, má istú logiku. A korešponduje s tým, čo učíme počas sebaobrany pre ženy. V okamihu, kedy jej partner narúša hranice a správa sa k nej škaredo, mala by mať silu povedať dosť a brániť sa.

Pokiaľ sa to naučí v detstve, je to len dobre. Len čo sa raz naučí povedať razantné nie, v živote jej to pomôže a problémy možno nebudú eskalovať až k ublíženiu na zdraví. A malým dievčatkám pomôže výučba k tomu, že nebudú staršiemu zakomplexovanému dieťaťu zaväzovať šnúročky a kradnúť doma drobné do automatu na sladkosti.

Lenže som zase pri tom – čo keď budúci ženích vyrastá v rodine, kde je domáce násilie na dennom poriadku?

Potom má jeho budúca manželka, ktorá chodí na kurzy sebaobrany, jedinečnú šancu ho zmeniť. Bude totiž vedieť, ako na to. Nech si totiž hovoríme, čo chceme, deti kopírujú to, čo vidia doma. A keď chlapček vidí, ako tatko facká mamičku, bude sa snažiť robiť to isté.

Novorodenec

Puto medzi dieťatkom a matkou je to najdôležitejšie

Bude to vnímať ako správne chlapské správanie. Ak, naopak, dievčatko uvidí, že mamička si nechá nafackať a druhý deň pre pokoj v rodine uvarí super večeru, bude si myslieť, že je partnerovo správanie štandardom.

Keď však rodičia budú myslieť na to, že by si mali pozametať pred vlastným prahom a potom vychovávať, tak je situácia razom iná. Násilník totiž anjela nikdy nevychová, v tom je ten základ.

Dokážu deti, ktoré absolvujú váš kurz, pomáhať iným?

Deti k nám chodia rok dva do kurzu a možno vedia pomôcť sebe, ale rozhodne nie sú schopné zachraňovať iné. Po dvoch rokoch sa dieťa môže stať terčom útoku, a keď mu iné bude chcieť pomôcť, nemusí to dopadnúť dobre. Je fajn, keď si deti navzájom podávajú pomocnú ruku, ale nie je možné riešiť niečo za iných.

Ak chodia do našej výučby už dlhší čas, je to iné. Navyše je skvelé, keď dorastú do fázy, kedy povedia: „Aha, to je môj kamarát, nechaj ho tak!“ a dokážu zasiahnuť. Je to prirodzená dynamika skupiny, ale deti, ktoré mohli mať so šikanou problémy, sa tak môžu stať záchranárom niekoho slabšieho.

Prečo táto výučba nie je povinná?

To je ťažká otázka. Premýšľal som nad tým, že to, čo učíme my, je vlastne náplňou výučby telesnej výchovy. Občas robíme školenie pre výchovných poradcov, konzultujeme so školskými psychológmi, schádzame sa s telocvikármi…

Otázkou je, čo si zo série tejto problematiky odnesú pedagógovia. A ako to uplatnia počas telocviku… Záleží to na pedagógoch samotných, ale sebaobrana je oveľa vážnejšia a komplexnejšia téma a zasluhuje si samostatné lekcie.

Preto v spolupráci so základnými školami usporadúvame v odpoludňajších hodinách naše kurzy sebaobrany pre deti. Pre niekoho je už prínosná len ukážková hodina v rámci hodín telesnej výchovy. Možno si z nej totiž odnesie niečo, čo mu zachráni život.

Prišiel za vami niekedy niekto z vašich zverencov, že mu váš kurz pomohol?

Stáva sa to, ale ešte častejšie sa mi deti chvália tým, že situáciu vyriešili ešte pred samotným napadnutím. Že obranu použili v neverbálnej a verbálnej rovine, nie silovej. To ma teší. Deti sú na seba hrdé a ja na nich tiež.

Občas sa však objavia ľudia, ktorí neustále rozprávajú o tom, ako sa ocitli v krízovej situácii, čo sa im prihodilo… Ak prídu raz za päť rokov, tak viem, že majú niečo za sebou, ale keď chodia každý mesiac a rozprávajú, ako niekoho spacifikovali, tak klamú. Ale to sú základy psychológie, čo asi odhalí každý pedagóg i rodič.

Kto na vaše kurzy vlastne chodí?

Deti, ktoré prihlásili rodičia, pretože chcú, aby sa vedeli brániť. Majú pocit, že je to dobrá myšlienka. Potom deti, ktoré majú so šikanou problémy a sú skôr ostýchavé, ďalej športové typy, ktoré chcú bojovať. Tie, čo mali problémy so šikanou, sa zlepšia, a tie, čo chceli bojovať, zistia, že ázijské bojové umenia sú predovšetkým o mozgu.

Ale cez pohyb prídu na to, že práve vďaka nemu môžu pomáhať slabším. Nakoniec deti, ktoré prihlásili rodičia, to najprv veľmi nebaví, ale keď zistia, že sa vďaka znalostiam z kurzu ľahko zbavili dotieravého spolužiaka, zrazu im narastie sebavedomie i záujem.

A sympatické je, že sa všetci cez techniku boja a de facto násilia dostanú k tomu, že veľká väčšina problémov sa dá vyriešiť slovne. Naším hlavným heslom teda ostáva, že „ozajstný bojovník nepotrebuje bojovať“.

Maminkin odborník: Roman Lázenský, www.ewto.cz, www.prevencesikany.cz

Pomoc v núdzi najvyššej

Niekedy nemusíte čakať na to, že vás násilník prepadne na ulici. Vy i vaše dieťa sa totiž môžete stať obeťami domáceho násilia. Čo robiť v takom prípade? Najjednoduchšie je obrátiť sa na odborníkov. Občianske združenie Náruč poskytuje komplexnú viacúrovňovú pomoc obetiam domáceho násilia, čo sú najčastejšie práve ženy s deťmi.

Cieľom je ich návrat do bežného života bez prítomnosti násilia. Občianske združenie má niekoľko programov - poskytovanie komplexnej starostlivosti týraným, zneužívaným a zanedbávaným deťom, poradenstvo pre týrané ženy, programy pre rodiny ohrozené domácim násilím, poradenstvo pre náhradné rodiny bývalých klientov Detského krízového centra Náruč, tréningy, semináre, školenia pre pracovníkov prvej línie a ďalšie pomáhajúce profesie, prevencia týrania, zneužívania a zanedbávania detí pre žiakov základných a stredných škôl, rozvoj dobrovoľníctva, zvyšovanie informovanosti verejnosti o problémoch domáceho násilia, publikovanie a preklady materiálov zameraných na problémy domáceho násilia, sexuálneho zneužívania detí a komerčného sexuálneho vykorisťovania, aktivity smerujúce k systémovým zmenám zameraným na zlepšenie postavenia obetí domáceho násilia.

Viac informácii sa dozviete na www.naruc.sk

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma