AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Voľná výchova: ako to neprehnať?

Sú to paradoxy, ale aj tá najtolerantnejšia výchova by mala mať svoje hranice. Kadiaľ deti viesť, aby si nevykladali slobodu ako rodičovský nezáujem?
Voľná výchova: ako to neprehnať?

Na sociálnych sieťach nedávno koloval odkaz na článok s názvom „Tolerantná výchova ničí deťom hodnoty. Sú nezvládnuteľné, zlé a nič si nevážia“ (zverejnené 10. marca 2015 na webových stránkach Českého rozhlasu).

Psychologička Blanka Pöslová v ňom ukazuje odvrátenú stranu liberálnej (tolerantnej, benevolentnej, voľnej...) výchovy a vysvetľuje jej negatívne následky (agresivita detí, problémy v sociálnych vzťahoch spôsobené tým, že sa nevedia ovládať: „Nepoznajú hranice a netušia, kam až môžu zájsť. Nemajú rešpekt voči svojmu okoliu. Myslia si, že ich emócie a potreby sú jediné na svete.“).

V článku sa konštatuje: „Zatiaľ čo v päťdesiatych rokoch vládli v rodinách despotickí otcovia až priveľmi tvrdou rukou, dnes tu, naopak, máme veľmi benevolentné matky. Prístup vo výchove sa veľmi zmenil po zamatovej revolúcii. Spoločnosť sa preklopila do druhého extrému.“

Článok vzbudil veľkú pozornosť, na Facebooku ho zdieľalo takmer osemdesiattisíc ľudí. Z toho, tak isto ako z diskusií, ktoré vyvolal, je zrejmé, o akú živú (a pálčivú) tému ide.

Zatiaľ čo jedni s prezentovanými názormi plne súhlasia a dokonca sa im uľavilo, že „už to niekto konečne povedal nahlas“, iní sú presvedčení o tom, že v liberálnej výchove prevažujú pozitíva (väčšie sebavedomie, rozvoj osobnosti, výchova dieťaťa ako „slobodného človeka“).

Ako to teda je, respektíve ako neprekročiť onú hranicu, za ktorou môže byť tolerantná výchova už kontraproduktívna? Oslovili sme dve detské psychologičky, Terezu Slunečkovú a Alenu Vávrovú, a snažili sme sa spoločne dopátrať podstaty.

Kde sa vzala?

Tradične sa hovorí o troch základných typoch výchovy: autoritatívna (pevné vedenie, príkazy a zákazy), demokratická (dopredu dohodnuté pravidlá, diskusie, kompromisy, zodpovednosť) a liberálna (benevolentná; čo najväčšia voľnosť, nízka kontrola).

Zdá sa, že u nás v posledných desaťročiach dochádza k posunu smerom od prvého k poslednému menovanému typu výchovy. Detská psychologička Alena Vávrová túto tendenciu zo svojej praxe potvrdzuje: „Generácia súčasných rodičov sa snaží ísť v iných šľapajach než ich rodičia, ktorí väčšinou uplatňovali autoritatívnu výchovu založenú na vyvolávaní strachu.

Spôsob, ako nazerať na výchovu, totiž získavame od svojich rodičov. Na podvedomej úrovni, v rovine automatických reakcií, nás tento ,vžitý‘ štýl veľmi ovplyvňuje. A na vedomej úrovni sa môžeme rozhodovať, ako sa chceme správať a vystupovať.

Pokiaľ teda máme skúsenosť, že nám niečo chýbalo, niečo vyhovovalo a niečo nie, môžeme sa tým nechať vedome viesť. Takže fakt, že dnešná generácia rodičov často volí iný štýl výchovy, vnímam ako jasnú správu, že im pri autoritatívnej výchove nebolo úplne dobre a pre svoje deti to chcú inak,
či už je reč o hodnotách, vzťahoch, komunikácii, zaobchádzaní s mocou, emóciami alebo napríklad o trestoch.“

Podľa Aleny Vávrovej dnešní rodičia smerujú k väčšej slobode, k dialógu, rešpektu voči názorom a potrebám detí. „Zároveň to však veľmi nevieme, pretože poznáme len to, čo máme vštepené od rodičov, a tak v hlavách detí i rodičov vznikajú veľké zmätky.

To spôsobuje najväčší problém. Sama za optimálny považujem taký typ výchovy, v ktorom sa rodič cíti vnútorne najslobodnejší a s ktorým je najviac v súlade.“

Pružná rovnováha

Zdá sa, že problém spočíva práve v neistote rodičov. Viete, že chcete deti vychovávať inak. Ale ako? Ako sa zachovať a čo hovoriť (či nehovoriť!) v konkrétnych situáciách?

Ako po deťoch zbytočne „nešliapať“, nechať maximálny priestor ich prirodzenému a všestrannému vývoju, ale zároveň zaistiť, aby po praktickej stránke všetko fungovalo (keď diskusie vyžadujú čas a ten napríklad pred odchodom do školy či škôlky jednoducho nie je), a aby navyše mali pekné vzťahy s vrstovníkmi (keď deti zvyknuté za každú cenu presadiť svoje nepatria k najobľúbenejším)?

Každý rodič, ktorý pristupuje k výchove poctivo a snaží sa byť empatický, tak neustále hľadá „správnu“ rovnováhu. „Tú ale nikdy nenájdeme, je to neustály proces,“ hovorí školská psychologička Tereza Slunečková.

„Pokiaľ napríklad uzavriete nejakú situáciu tým, že dieťaťu zakážete niekam ísť, je možné, že o nejakú dobu ju budete musieť riešiť inak ako tým, že poviete: ,Nesmieš tam ísť.‘ Budete hľadať nové riešenia, nové kompromisy, pretože deti sa postupne osamostatňujú a dokážu si postaviť hlavu.“

Zatiaľ čo predškolákovi obvykle netreba zložito vysvetľovať, prečo sa to či ono bude alebo, naopak, nebude robiť, u desaťročného dieťaťa často treba mať pádne argumenty, a ani tie niekedy nezaberajú.

Človek je potom hocikedy svedkom toho, ako rodič pokojným hlasom dlho diskutuje o tom, prečo naozaj nie je vhodné odísť z oslavy po pár minútach, prípadne stráviť čas u kamarátov hraním hier na tablete, ale potom mu dôjdu slová i trpezlivosť a junior dostane celkom „neliberálne“ na zadok. A sme tam, kde sme boli, s „bonusom“ v podobe pocitu totálneho zlyhania.

Aj s tým sa psychologička Vávrová stretáva: „Stáva sa, že rodičia v kríze uplatňujú autoritatívne nástroje prevzaté od svojich rodičov a tie si potom vyčítajú, nevedia sa s nimi zmieriť, prijať ich ako súčasť svojej rodičovskej výbavy. A to potom spôsobuje konflikty v dotyčnom i medzi členmi rodiny.“ 

Mantinely = bezpečie

Ako sa z toho dostať von? „Za optimálnu považujem takú výchovu, ktorá umožní dieťaťu vyrastať v podnetnom a láskyplnom prostredí, čo so sebou prináša aj to, že občas mu rodič jasne nastaví mantinely a povie ,nie‘,“ konštatuje psychologička Slunečková.

Dieťa tak má jasne vymedzený priestor, v ktorom sa môže slobodne pohybovať a cítiť sa bezpečne. Pokiaľ hranice nemá, môže byť neisté a svojím správaním si vynucovať, aby ich rodičia stanovili.

Opäť je však dôležité ako. „Niekedy dieťa zbytočne zahlcujeme prehnaným vysvetľovaním, prečo toto nerobiť, čo môže priniesť zmätok, kedy dieťa informácii neporozumie celkom dobre. Pokiaľ viete, čo nechcete, aby dieťa robilo, vždy je lepšie formulovať to, čo očakávate, aby robilo.

Dieťa tak dostane jasnú informáciu, čo sa od neho očakáva. Navyše mozog vyhodnocuje zápor najprv ako pozitívnu informáciu a poznanie, že je vlastne negovaná, prichádza až neskôr; u detí niekedy dokonca vôbec nie. Takže pokiaľ dieťa behá, nemá cenu kričať ,nebehaj‘, ale napríklad povedať ,zastav sa‘.

Pokiaľ je ohrozené (prebehlo by cez cestu), môže byť rýchlou správou napríklad ,stop‘ alebo ,stoj‘,“ navrhuje detská psychologička. „Rodičia sú len ľudia a prirodzene robia chyby, ale môžu ich naprávať, prípadne by mali vedieť chybu priznať. Ich hlavnou úlohou je vychovať samostatné a milujúce bytosti, ktoré raz prepustia do sveta, aby si žili vlastný život a pretvárali ho k svojej spokojnosti.“

Obe odborníčky na detskú dušu však vidia najväčší súčasný problém celkom inde, ako v neistom lavírovaní medzi „zažitou“ autoritatívnou a „idealizovanou“ liberálnou výchovou. „Rodičia sa snažia dieťa maximálne rozvíjať, hľadajú všemožné zdroje, ktoré ho budú posúvať a stimulovať. Často to vedie k tomu, že mu organizujú všetok čas krúžkami a že ostáva dlho v materskej škole či družine.

Dieťa potom nemá čas na seba, na voľnú hru, odpočinok, povaľovanie. Krúžky sú však tiež práca,“ upozorňuje Tereza Slunečková. Alena Vávrová to len potvrdzuje: „Dnešná doba je postavená výkonovo, rodičia u svojich detí predpokladajú úspechy už odmala.

Rodičia veľa pracujú a nemajú na deti čas, voľný čas rodina zaplní sledovaním televízie a internetu alebo množstvom aktivít, ale často spolu nevedia tráviť pokojný spoločný čas. Rozprávať sa, komunikovať spolu.“ 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma