AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Telesné tresty ponižujú dieťa aj rodiča

Telesné tresty vo výchove boli v minulosti používané častejšie, ale dnes sú väčšmi v úzadí, čo považuje za pozitívny jav aj odborníčka psychologička Mgr. Ľubica Kordošová, s ktorou sme sa na túto citlivú tému porozprávali.
Telesné tresty ponižujú dieťa aj rodiča

Vy ako odborníčka spoznáte na dieťati, či rodičia v jeho výchove používajú telesné tresty?

Áno, toto vyjde pomerne rýchlo najavo. Väčšinou to povie samo dieťa, alebo sa to prejaví v hre.

V čom môžu byť pre dieťa telesné tresty vo výchove pozitívne a v čom naopak negatívne a aké následky môžu zanechať?

Telesné tresty nie sú z môjho pohľadu ničím pozitívne. Vždy ponižujú dieťa a aj rodiča. Ako som už spomínala, telesný trest je pre dieťa vždy ponižujúci, pretože sa voči nemu väčšinou nemôže nijako ubrániť. Vyvoláva strach z rodiča, dieťa si vytvára obraz o rodičovi ako o trestajúcej autorite.

V období puberty, keď dieťa hľadá svoju cestu, svoje spôsoby vyjadrenia, svoju identitu a je obzvlášť precitlivené na kritiku voči vlastnej osobe, môžu byť telesné tresty príčinou ohrozenia, ba až stratou dôvery a bezpečia vo vzťahu. Okrem úzkostí, môže dieťa začať trpieť nočnými morami, rôznymi strachmi, poruchami správania, môže začať klamať, bude častejšie choré, alebo sa mu zhorší prospech v škole.

Najfatálnejšie dôsledky sú samozrejme v rodinách, kde ide o pravidelné a kruté zaobchádzanie s dieťaťom, kde je telesný trest na každodennom poriadku, alebo je dieťa svedkom násilného zaobchádzania s členom rodiny. Takéto traumatické zážitky môžu vážne narušiť psychický vývin dieťaťa a majú následky na celý život.

Kde je akási hranica, čo je ešte v rámci telesných trestov tak povediac v poriadku a čo už nie?

Telesný trest v zmysle „toto si urobil, a preto teraz dostaneš“ nie sú v poriadku. Je to represívne opatrenie, ktoré, hlavne ak ho opakujeme a využívame ako výchovný prostriedok, nevedie z dlhodobého hľadiska k náprave a hlavne nerieši skutočnú príčinu detského neposlúchania. Tou môže byť túžba po pozornosti, súrodenecká rivalita, boj o moc, reakcia na situáciu v rodine...

Samozrejme, život nám prinesie rôzne vypäté obdobia a môže sa stať, že správanie nášho dieťaťa bude tou poslednou kvapkou do pohára trpezlivosti, ktorý v jednej chvíli pretečie. A nám nechtiac „ujde ruka“. Verím, že nikto nie je na také čosi hrdý, ale, ak už sa to stalo, prestaňte sa obviňovať a keď sa situácia upokojí, porozprávajte sa s dieťaťom. Dôležité je vedieť sa ospravedlniť a obojstranne si odpustiť.

Plynie akási nevychovanosť detí z toho, že rodičia boli na ne „mäkkí“ a nepoužívali telesné tresty?

Určite nie. Keď nebijeme svoje dieťa, neznamená to, že sme „mäkkí“. Bitky a tvrdá vojenská výchova je výchova, ktorá nepodporí vnútornú motiváciu, dieťa nebude veci robiť preto, že je správne ich robiť, že je to dobrá, prospešná vec. Bude ich robiť zo strachu pred trestom, urobí ich, aby už malo pokoj, naučí sa používať výhovorky a skratky, bude sa utiekať ku klamstvu. Dobrú výchovu nám naopak zabezpečí láskavý a akceptujúci prístup, úcta a prísnosť.

Doba je rýchla, rodičia sa musia obracať a nevenujú sa až tak svojim deťom. Nie je to skôr dôvod, prečo sú dnes deti väčšmi problémové?

Nemyslím si, že deti sú dnes väčšmi problémové ako inokedy. Len sa o tom viac hovorí, píše. Žijeme vo veľmi otvorenej dobe, kde sa informácie šíria takmer okamžite. Stačí si zapnúť televíziu, alebo rozhlas. Negatívne spravodajstvo má dnes zelenú, behom krátkej chvíle sa dozvieme o toľkých problémoch a veciach, ktoré nefungujú, že to naozaj vytvára obraz, že všetko je horšie ako predtým.

Treba si tiež uvedomiť, že stúpli aj naše nároky na výchovu. Dnešní rodičia sú oveľa ambicióznejší, ako boli rodičia kedysi. Vyberajú alternatívne školy a škôlky, chodia na kurzy efektívneho rodičovstva, radia sa na blogoch, čítajú knihy. Majú dnes toľko možností vzdelávať sa v rodičovstve. A to je dobre. Veď na toto povolanie nás nikto nepripraví.

Znova a znova je ďalšia generácia vrhnutá do vody, aby tak opakovala chyby svojich predkov. Napríklad tie o telesných trestoch. Na druhej strane je pravda, že dnešní rodičia sú aj extrémne vyťažení v práci, sú menej doma a trávia s deťmi málo času. Sú deti, ktoré sa ocitnú už ako ročné v zariadení a vychovávajú ich platení ľudia a inštitúcie.

S ohliadnutím na minulosť dnes mnohí dospelí priznávajú, že to, že dostali sem-tam zaucho či po zadku, nepovažujú za negatívne. Je väčšia pravdepodobnosť, že i vo svojej výchove budú používať telesné tresty?

Stretla som sa s tým, že to bolo presne takto. Ale zároveň, keď rodič dostal patričné vysvetlenie, pochopil, prečo je lepšie sa telesných trestom vyhnúť a zistil, že fungujú aj iné spôsoby. Profitoval z toho potom oveľa viac a mal aj lepší pocit sám zo seba. Niekedy totiž opakujeme vzorce správania bez toho, aby sme sa nad nimi hlbšie zamysleli.

Môže to napríklad pôsobiť i opačne, deti, ktoré boli bité, sa práve voči svojim deťom chcú správať inak?

Určite. Aj s týmto sa stretávam dosť často. Takýto rodič môže mať dokonca všeobecne problém s prísnosťou. Môže sa cítiť neistý vo vyžadovaní hraníc a disciplíny, alebo je striedavo raz prísny a raz benevolentný. Často má strach, aby dieťaťu neublížil.

Alebo to záleží najmä od povahy rodiča?

Naša povaha je daná len z časti temperamentom a tým, čo zdedíme. Najväčšia časť je práve daná tým, ako sme boli vychovávaní, aké prostredie nás formovalo. Takže bolo by to veľmi zjednodušené tvrdenie.

Rodič, ktorý nepoužíva telesné tresty, nemá u dieťaťa autoritu?

Asi je dobré pobaviť sa o tom, čo je to skutočná autorita. Autorita by mala byť pozitívna autorita. Teda niekto, kto je skúsenejší, možno o niečo starší, človek, ktorého si vážime pre jeho názory a hlavne pre jeho skutky. Sme vždy ochotní počúvať ho a zamyslieť sa nad jeho radami. Neprikazuje nám, čo máme robiť, cítime sa vypočutí a akceptovaní. Nechá nás robiť svoje rozhodnutia a svoje chyby a niesť dôsledky rozhodnutí. Charakterizuje ho láskavosť, ale aj prísnosť, trpezlivosť, cítime sa pri ňom v bezpečí. Rozhodne nie je hrozbou.

Aké iné prostriedky výchovy existujú? Aké sú alternatívy k telesným trestom?

Výchova je obojsmerný proces. Vychovávame dieťa a dostávame spätnú väzbu od neho. Akcia strieda reakciu a my sa tak neprestajne učíme a rastieme ľudsky aj profesne – rodičovsky spolu s dieťaťom. Láskavý, akceptujúci prístup by však nikdy nebol dostatočný, keby sme nemali na dieťa žiadne požiadavky.

Musíme od dieťaťa aj vyžadovať primerane jeho veku a viesť ho k dôsledkom za svoje konanie. Musíme v tom byť predvídateľní a dôslední. Dieťa má chápať, čo od neho chceme a časom zistí, že hranice, pravidlá a dohody, ktoré držíme, sú pre jeho bezpečnosť. Vždy sú dôležité rozhovory a trpezlivé vysvetľovanie. Zároveň, ak treba, príde aj nepopulárny dôsledok, ktorý sa nebojte uplatniť. n

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma