AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Simona Krainová: Emócie treba ukázať

Simona Krainová má za sebou nabitý rok. Fotila šesť kampaní a k tomu si zahrala vo filme Vybíjaná, natočenom podľa knihy Michaela Viewegha. Pre vianočnú Maminku pózovala so svojimi synmi, štvorročným Maxom a dvojročným Brunom. Ako celý ten kolotoč zvláda?
Simona Krainová: Emócie treba ukázať

Priznám to na rovinu: Čakala som neosobné stretnutie s „celebritou z povolania“, teda so ženou, ktorá prísne dbá o svoj imidž, aj keď má hovoriť o takých intímnych veciach, ako je materstvo. Nemohla som sa viac mýliť.

Zatiaľ čo sa pripravovalo fotenie, Simona sa vedľa mňa uvelebila na pohovke a úplne uvoľnene, s odzbrojujúcou srdečnosťou a úprimnosťou sa rozhovorila o svojich skúsenostiach, pocitoch i obavách.

Máte deti vekovo blízko od seba, necelé dva roky...

Áno, Maxík je novembrový a Bruno septembrový. Teraz už vyzerajú skoro ako dvojčatá, pretože Bruno Maxa rýchlo dorastá. Bruno si vybudoval svoju pozíciu a rešpekt a brat si voči nemu, našťastie, už nedovolí toľko čo predtým. Ani sa veľmi nebijú, naopak sa často objímajú a hovoria si navzájom, že sa majú radi. Vedome ich k tomu vediem.

Pretože ste sama tiež taká?

Iste! City sa musia neustále dávať najavo. Celý život som trpela tým, keď mi niekto nedokázal povedať, čo si myslí, nedokázal pohladkať... Takže deti nerozmaznávam, ale maznám sa s nimi, objímam ich a hovorím im, že ich milujem.

Snažím sa medzi nimi vytvoriť puto, aké máme my so sestrou. Veľa ľudí totiž nedokáže emócie prejavovať ani v dospelosti a majú z toho celoživotné problémy.

Sú si chlapci povahovo podobní, alebo sú skôr protiklady?

Skôr protiklady. Max nie je taký maznavý, ale je viac introvert a dokáže sa vecami viac trápiť než Bruno. Napríklad keď sa viac venujem Brunovi, on radšej odíde a čaká na svoju chvíľku... Bruno je bezprostredný, bozkáva a objíma sa nielen so mnou a manželom, ale doslova s každým. Niekedy mu až hovorím – Brunečko, nemusíš bozkávať aj tú pani predavačku. (smiech)

Ste veľmi vyťažená. Ako synovia zvládajú vaše odchody? Lúčite sa?

Vždy. Deti by sa nemali klamať. Aj keď plačú, malo by sa im vysvetliť, že maminka príde, a dať im istotu, že sa vráti. Už sa to dá aj u Bruna, hoci je na mňa stále veľmi fixovaný. Aj škôlka bude pre neho asi ťažšia než pre Maxa. Ten tam pokojne vkráčal, zamával mi za oknom, poslal pusinku a bolo.

Ako ste vy prežívali škôlku?

Nebola som rovnaká ako Max. Mama ma nemohla nechať v škôlke, pretože som v papučkách bežala cez lesoparkbza ňou do práce. Nakoniec som musela ísť do škôlky, v ktorej učila teta. Ale bola som veľmi fixovaná na mamu, takže Bruno má toto asi po mne.

Vidí vás mamička vo vašich synoch? Vybavuje si pri pohľade na nich, aká ste boli vy?

U Maxa to vidí pri jedle. Keby nemusel, tak vôbec neje. Ja som kvôli tomu mala zvláštny vyživovací režim, pchali do mňa rybí tuk, pretože som bola pod váhovou normou. To Maxík, našťastie, nie je, pretože sa snažím tráviť s ním čas pri jedle, rozprávame sa a hráme.

Aj fyzicky je Max celý ja, Bruno je viac po tatovi. Ale citlivú povahu a mazna- vosť má Bruno po mne. Stále som totiž sedela tatovi na kolenách, bola som jeho veľký maznák.

Je dôležité, aby dcéra mala pekný vzťah k otcovi...

Určite. S mamou to bolo v detstve a puberte chladnejšie, pretože bola uzavretejšia než otec, a navyše to ona mi hovorila, čo mám kedy robiť, ako sa mám obliecť, kedy mám prísť... Ona bola ten generál, zatiaľ čo otec sa s nami hral, túlil nás a rozprával nám rozprávky. O to som radšej, že dnes máme s mamou dobrý vzťah. Ale museli sme sa oveľa viac hľadať.

Asi vás zblížila aj materská skúsenosť, však?

Iste. Mama bola vždy starostlivá, niekedy až priveľmi. Až keď človek dospeje a má deti, pochopí, čo všetko musí matka zvládnuť. Dovtedy vám to tak nedochádza. Aj jej starostlivosť ma otravovala, do Paríža mi vtedy volala päťkrát denne, aby vedela, čo robím. V šestnástich ma to rozčuľovalo, dnes to chápem. A úplne inak si ju vážim.

03.jpg

Z vnúčat má určite radosť...

Áno, myslí na ne, hoci žije až v inom meste. Predtým mi vyhovovalo, že mám rodičov v bezpečnej vzdialenosti, teraz to vnímam ako veľký hendikep. Veľmi ma mrzí, že mama nemôže len tak prísť na kávu a pohrať sa s deťmi.

Ako často k vám chodí?

Tak raz za mesiac na dlhý víkend. Ale deti chodia za ňou, Maxík tam bol v lete štrnásť dní. A keď zavolám, že nutne potrebujem pomoc, vždy príde a postará sa. Ale rodičia majú skoro sedemdesiat rokov, takže nemôžu cestovať každý víkend za mnou a vnukmi.

Ako sa vám samotnej darí nájsť rovnováhu medzi povinnosťami a hra- ním sa s deťmi?

Je to ťažké. Niekedy sa pristihnem, že strácam ľahkosť, ktorú by matka mala mať. A nielen matka, ale tiež manželka. Manželovi a deťom musíte byť aj kamošom a parťákom. A to je niekedy náročné, pretože dieťa je síce niečo nové aj pre chlapa, ale hlavne žene to obráti život celkom naruby.

A ešte takému bohémovi, ako som ja! Moje krédo bývalo – ja nikoho neobťažujem, nech nikto neobťažuje mňa. Nikdy som nebola od nikoho finančne závislá, som samorast, partnerom som vždy hovorila, že toto je môj život, moje peniaze, moja sloboda, môj priestor.

To ale muži ťažko znášajú, však?

Presne tak. Nebolo ľahké nájsť partnera, ktorý by toto toleroval. A keď potom prišlo materstvo, pochopila som, že tu nejde o mňa, ale o moje deti, ktoré bezhranične milujem, a táto láska každý deň rastie tak, že ma až dusí, čo ich tiež svojím spôsobom obmedzí. Že sa odrazu bojím a ten strach ma znervózňuje a moja bohémska povaha sa vytráca.

A ja sa snažím vrátiť sama k sebe, ale už sa to nedá. Už to nie je o mne, ale o tých okolo, aby oni boli šťastní. Snažím sa dávať deťom maximum a pre manžela byť stále žena, nie fúria.

Fúria? To azda nie...

Ale áno, k tomu sa ľahko skĺzne. My ženy odrazu máme na sebe obrovskú ťarchu. Niekto vám naloží desať tehál na chrbát a povie: Bežte úplne rovnako ako predtým, majte podpätky, správajte sa a vyzerajte tak isto.

Musíte byť stále sexi, žena s veľkým Ž a nesmiete dať poznať, že je niečo inak. Pretože keď to urobíte, jediný, kto prehrá, ste vy. Takže musíte byť ešte silnejšia, ešte viac na sebe makať...

Môžete sa partnerovi doma zrútiť, keď je toho už priveľa?

Vyplakať sa? No iste. Musíte tlak niekde vypustiť, pretože inak to buchne a všetko sa rozletí na kúsky. A sme späť pri citoch. Keď nie ste partnerovi schopná ukázať svoju pravú tvár, tak žijete celý život divadlo a je to vyčerpávajúce. A to ja nechcem, pretože hrám divadlo v práci, kde sa to vyžaduje.

Od všetkých. Všetci tam majú masku, aby im nikto neublížil. Je to ako ochranná fólia. Ale doma ju odložím a som prirodzená. Partner vás musí mať rád takú, aká ste. Aj hysterickú, aj uplakanú, škaredú aj pokrčenú.

Ale za to, že mu odovzdáte svoje ja, mu musíte ukázať i tie pekné stránky. Napríklad ja, aj keď som unavená, navarím obed a dám ho manželovi do postele, pretože viem, že je rád v posteli... Hoci je to nespôsobné a aj keď pri tom drobí. No a čo?

A sme zase pri potrebe rovnováhy...

Áno. Partnera a jeho vlastnosti treba rešpektovať, brať ho takého, aký je.
Aj keď nerobí niečo podľa vašich predstáv, viete, že vám zase dá tisíc iných vecí. Najhoršie je, keď sa žena, do ktorej sa muž zamiloval, s príchodom detí mení na neupravenú, nevrlú fúriu v teplákoch, ktorá sa stále sťažuje, ako sa deti pokakali a v škole dostali päťky.

To nie sme my ženy! Nedivím sa, že muž sa neponáhľa domov z práce a hľadá si milenky. Je to boj, ale my ženy sme silnejšie. My rodíme deti, čo je viac? Mali by sme sa pozbierať a byť chlapom kamošom, hoci netvrdím, že je to ľahké. Vzťah je maratón a práca na plný úväzok.

Máte všetko zrovnané. Je to aj tým, že ste si rodinu založili neskôr?

Určite. V tridsiatich si logicky neviete poradiť tak, ako keď máte o desať viac. Počula som, že do štyridsiatky človek skúma život a až potom ho skutočne žije. Že žena až vtedy vie, čo to je byť ženou. Samozrejme, stále robíte chyby, ale tie vás posúvajú ďalej. Sama volám kamarátkam a pýtam sa, či som dobrá mama, keď na deti kričím? Tiež mám pochybnosti. Ale už viem, čo chcem, a dokážem predísť úplnej katastrofe.

02.jpg

Tým myslíte rozpad rodiny?

Moji rodičia spolu žijú 48 rokov, vyrastala som v úplnej rodine a veľmi by som chcela, aby nám to tiež vydržalo. Dnešná doba je taká sebecká, že stačí mikroproblém, a ľudia idú od seba. Povedia si – ja si predsa nebudem ničiť život len kvôli deťom! Treba oveľa viac makať na vzťahu a hľadať dôvod, prečo spolu ostať, a nie prečo spolu neostať.

Cítite to s partnerom obaja rovnako?

Dúfam, že áno! S Karlom sme sa stretli v tej správnej dobe. Som presvedčená, že keby sme sa stretli pred desiatimi rokmi, neklapalo by to. Že by sme sa nenašli. On je napríklad taký poučený nepodareným vzťahom s predošlou partnerkou, s ktorou má syna, že presne vie, čo má a nemá robiť.

Ja som to mala rovnako v manželstve, ktoré sa skončilo katastrofou, a hrozne ma to bolelo. Stretli sme sa teda, keď sme obaja mali za sebou ťažké obdobie. Preto sme si tak sadli, mali sme podobné skúsenosti.

Čo si na otcovi svojich detí najviac ceníte?

Že nerobí scény, nebúcha päsťou do stola a nie je agresívny, pretože je to pod úroveň. Keď mám výlev emócií, radšej odíde z miestnosti. Učím sa od neho byť lepším človekom. Je pokojný a napriek tomu, že je Blíženec, má rád doma pohodu. Je jeden z mála chlapov, ktorý povie – tváriš sa smutne, poď, pohovoríme si o tom.

On si totiž ženy všíma! Chlapi hocikedy ženu stratia len preto, že si ju nedokážu všímať. Karel chce stále vedieť, čo robím, pýta sa: Si v pohode, mačiatko? Nepotrebuješ niečo, nechceš napríklad čaj? Mne to dáva toľko, že od neho vlastne ani tak veľa nepotrebujem.

Je aj tým rozmaznávajúcim oteckom, akého ste mali vy?

Je, on vychováva láskou. Ja mu hovorím, Karle, nemôžeš im všetko dovoľovať, nedávaj im tú lízanku, nepozerajte sa spolu na televíziu, vieš, že Bruno nosí okuliare... A on sa na mňa pozrie a povie – ale keď oni sú takí šťastní...

Keď príde domov, nemá čas ani si umyť ruky, chlapci na neho hneď skočia! On ale priťahuje aj dospelých, má príjemnú energiu. Najmä ženy sa ním rady obklopujú, pretože sa k nim správa galantne a s úctou. Veľmi by som chcela, aby aj synovia boli takí. Aby sa chlapi zase naučili správať šľachetne.

Kedy ste po pôrode začali pracovať?

Po prvom pôrode som uvádzala akciu šesť dní po cisárovi! Mala som tam prísť tehotná, lenže som mala placentu previa, teda nízko umiestnenú. Pri tejto diagnóze je ohrozená na živote matka i dieťa, takže som skončila v nemocnici a rodila predčasne. Usporiadateľ tej akcie bol môj kamarát, nenútil ma, ale ja som to pre neho chcela urobiť.

Bola som tam pol hodiny, krívala som a jazva bolela... Potom som si dala polročný pohov. Po druhom dieťati som do práce neskákala takto rýchlo, ale tento rok som už fotila šesť kampaní, pre Klenoty Aurum, Freeport, Citroën, pre kliniku Yes Visage, Maxík so mnou fotil kampaň pre Kubík Waterrr, tiež som sa stala riaditeľkou súťaže Czechoslovak TopModel, a v septembri a októbri som natáčala film Vybíjaná.

Ako dlho trvalo nakrúcanie?

Len 29 dní, to je dnes bežné pri celovečerných filmoch. Po dvadsiatich rokoch som sa na plátne stretla s Lukášom Vaculíkom. Kúpanie na Slapoch v štyroch stupňoch som síce odniesla zápalom močových ciest a obličiek, ale inak som si to veľmi užila.

Prvého syna ste mali v 37 rokoch, druhého v 39. Stretli ste sa kvôli tomu s predsudkami?

Už keď som mala tridsaťpäť rokov, zavrela sa nado mnou hladina. Ľudia mi hovorili – to už asi deti nebudeš mať, však... Koľkokrát som kvôli tomu plakala! Ale na to, aby ste mali deti, nepotrebujete len určitý vek, ale hlavne správneho parťáka.

Ja som deti neplánovala na štyridsiatku, len som nikdy nenašla chlapa, s ktorým by som ich chcela mať. Keď som s Karlom po troch mesiacoch vzťahu zistila, že som tehotná, skoro som omdlela!

Po troch mesiacoch?!

Áno, neplánovane. Pamätám si, ako ležal na posteli, pozeral sa na televíziu, ja som zdesená prišla z kúpeľne a hovorím, Karle, ja som tehotná! Veď sa skoro nepoznáme! A obaja sme sa rozosmiali.

Keď poviete takú vec chlapovi, jeho reakcia vám stopercentne povie, kto to je. Povedal mi len, miláčik, to je tá najlepšia vec na svete, ty to dieťa potrebuješ ako soľ! A šli sme to osláviť do japonskej reštaurácie. Keď sme po roku čakali ďalšie dieťa, zase ma podržal.

Opäť to bolo neplánované?

No iste. Bol to šok, možno ešte väčší ako po prvý raz. Mala som obavy, pretože som tak-tak zvládala jedno dieťa. Ale keď už sa to stalo, nevedeli sme si predstaviť, že by sme druhé dieťa nemali. Možno, že ma drží nad vodou aj Karlova ľahkosť a energia.

On nepovie, poďme si to vyhodnotiť, prečo áno a prečo nie. On sa na mňa pozrie a povie – veď to je krásne, ďalšie bábätko zvládneme, pomôžem ti, vstanem k nemu, prebalím ho... Hej, je to rokenrol, ale všetko sa dá zvládnuť, keď máte kamaráta do dažďa.

A nejaký kozmetický kamarát do dažďa, ktorý zamaskuje únavu?

Mám osvedčených pomocníkov, napríklad krém La Mer, to je môj elixír mladosti. Zmizli mi pigmentové škvrny, zahojila sa mi tvár... Najväčší pomocník je však, samozrejme, spánok.

Dodnes spomínam na dobu pred prvým pôrodom, kedy som tri týždne ležala v nemocnici, čítala, odpočívala, spala, a mama mi hovorila – len si to uži, pretože potom sa už nikdy nevyspíš. A mala pravdu.

V koľkom týždni ste nakoniec rodili?

V tridsiatom piatom. Max mal, našťastie, už vyvinuté pľúca, takže bol
v inkubátore len deň po pôrode a skôr na zahriatie, dýchal sám. Bol slabunký, mal len asi 2,80 kg, ale doktori hovorili, že sa nie je čoho báť.

Nebáli ste sa druhého tehotenstva?

Bála, samozrejme. Ale hneď pri prvom vyšetrení mi doktor povedal, že placenta tentokrát nie je tak nízko, ako po prvý raz. Musela som však opäť ísť na cisársky rez, dva týždne pred termínom, pretože maternica by nemusela vydržať. Pán doktor Calda, ktorý ma operoval, je dnes naším rodinným priateľom a ja ho beriem ako druhého otca.

Sprevádzal ma najdôležitejšími okamihmi môjho života a ja som mu za to dodnes neskutočne vďačná. Pritom na toto ženy často zabúdajú. Môj manžel, môj otec a môj pôrodník sú najdôležitejší muži v mojom živote, pretože im vďačím za svoje deti. 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma