AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

S Markétou Hrubešovou o varení, láske k dobrému jedlu a dcérke Christel

„Nedokážem si predstaviť, že si moje malé dievčatko privedie domov ženícha, ktorý sa mi nebude páčiť.“
S Markétou Hrubešovou o varení, láske k dobrému jedlu a dcérke Christel

S Markétou sa poznám pomerne dlho a viem, že u nej nie je varenie a láska k dobrému jedlu len póza, ktorá by mala prilákať pozornosť divákov. Markéta je skrátka gurmán a gurmet a k láske k jedlu sa snaží viesť aj svoju dcéru Christel (7), ktorá si hovorí Lilly. Poďme sa však rozprávať nielen
o varení. Deti sú predsa zaujímavejšia téma...

Je škoda, že v časopise sa len ťažko dá zachytiť Markétin sýty smiech. Smeje sa často a rada, stále sleduje dcéru a úplne najspokojnejšie vyzerá, keď ju môže pohladkať. Spoločne sme sa bavili o tom, ako rýchlo čas s deťmi uteká a či vôbec zvládneme nástrahy, ktoré nám budúcnosť chystá. Čítajte ďalej...

Christel je už školáčka. Ako školu zvláda? Predvádza sa rada, strháva na seba pozornosť, alebo je skôr pokojný, študijný typ?

Markéta: Nikdy som v triede nebola na vyučovaní, takže nemôžem súdiť, povedala by som však, že má zdravú kombináciu oboch. Škola jej ide výborne,
má dobrý prospech... Celoročne. Napríklad priniesla za celý rok len jednu dvojku...

Christel: Mami, dostala som tri dvojky.

Markéta: No tak to vidíš, tri dvojky, ale inak diktáty aj matematika jej idú, zatiaľ, výborne... Úlohy si robí svedomito, ale zároveň nie je žiadny bifľoš. Má svoju partičku, s ktorou dokáže vystrájať, šéfovať jej, a v ktorej sa dokáže perfektne presadiť. Pritom však viem, že nie je uzurpátor. To nie.

Christel: A najradšej zo všetkého čítam. Skúšala som napríklad čítať Babičku
od Boženy Němcovej, ale tam boli slová, ktorými už dnes nikto nehovorí, takže som jej veľmi nerozumela. Tak si ju prečítam, až budem väčšia...

Ako ste vyberali školu?

Markéta: Rozhodli sme sa tak, aby sme boli všetci spokojní. Chceli sme logicky,
aby škola, kam Lilly nastúpi, mala dobré referencie, ale nechcela som žiadne výberové ústavy. Pretože si myslím, že pre deti v tomto veku ani nie je dobré, aby sa medzi sebou kastovali. Úprimne povedané, hľadali sme aj školu v blízkosti bydliska, aby sa zo mňa nestala taxikárka.

Nakoniec všetko bolo uľahčené tým, že Chris zo škôlky prechádzala na školu s ďalšími tromi dievčatkami – svojimi najlepšími kamarátkami, preto bolo skoro jasné, že sme sa rozhodli pre ňu. S ich rodičmi sme sa na výbere tiež šťastne zhodli. Mali sme na výber z dvoch škôl a nakoniec to dopadlo takto a sme veľmi spokojní.

Ako ti ubehli roky, kým nastúpila do školy? Máš pocit, že ti prekĺzli medzi prstami a z Christel je už veľká slečna?

Markéta: Mne to uteká hrozne rýchlo, ale tak to asi vníma každá mama. Bála som sa, že budem plakať a prežívať nástup do školy, ale paradoxne ma oveľa viac zasiahla doba, kedy Lilly nastúpila do škôlky. Ten prvý deň ma naozaj zobral. Bola som s Christel do štyri a pol roka skoro každý deň a odrazu prišla škôlka a tým pádom koniec nášho spoločného režimu.

Keď potom išla vlani po prvý raz s aktovkou, bola som, samozrejme, tiež celá namäkko. S pocitom, že ďalších x rokov bude chodiť do školy už každý deň...

Jednako len keď zavriem oči a preberiem si tie uplynulé roky, prvé slovíčka, výlety, prvý krok, plávanie, je toho naozaj veľa, ale aj tak ju stále vnímam ako bábätko, ktoré potrebuje opateru, a z nej je pritom už veľká samostatná slečna.

Čo práca? Predsa len, Christel je už väčšia, môžeš prijímať viac ponúk...

Markéta: Primerane. Podobne ako s výberom školy. Chcem, aby sme boli všetci spokojní. Mám svoje povolenie rada. Veľmi. Ale nedokážem si predstaviť, že by moja kariéra rástla na úkor toho, že by som nebola doma. S malou, s rodinou.

Vždy je dobré si v práci „odpočinúť“. Skrátka, mozog nechať v činnosti, aby som sa doma nezbláznila. Viem však, že ako upracovaná mamička, ale ani len ako mamička v domácnosti by som nebola nič platná. Takže pracujem tak, aby sme stihli robiť všetky školské povinnosti, ale aby som zvládala aj tie svoje.

Je však fakt, že teraz, keď je Christel väčšia, môžem sa spoľahnúť na to, že si už niektoré veci sama pripraví alebo urobí úlohy. Stále sa to posúva – s batoliatkom to bolo inak a až bude pätnásťročná, tak budeme riešiť iné starosti.

Ale aj tak, ako to máš so strážením, keď napríklad natáčaš alebo hráš dlho do noci a manžel tiež nemôže?

Markéta: Moja maminka mi veľa pomáha, ale nechcela som ju vyťažovať na plný úväzok. Myslím si, že babička má byť na rozmaznávanie a strážiť príležitostne, nie pravidelne, pretože má svoj život. Moja mama mi rada stráži, a keď má prácu alebo svoj program, „adoptovali“ sme si druhú babičku.

Pani Janu, ktorá má dcéru Blanku, s ktorou sa striedajú a keď treba, so strážením mi vždy rady pomôžu. Lilly ich berie ako súčasť rodiny, a tak som to
aj chcela. Aby sa pri tom najdrahšom, čo mám, nestriedali cudzie opatrovateľky, aby mala odmalička len „tetu“, alebo „babičku“ navyše. A vyšlo nám to skvele. No je fakt, že to bolo obrovské šťastie.

S Christel som sa stretávala na tančekoch. Moje dievčatká to už radšej nechali, čo ona, ešte tancuje?

Markéta: My sme to vtedy ani nedochodili. Párkrát sme sa tam boli pozrieť, ale akosi to nedopadlo. Baletka z nej rozhodne nebude. (smiech) Zistili sme, že skupinové aktivity moje dievčatko nemá veľmi rado, tak sme sa nakoniec rozhodli pre kreatívne štúdio.

Bolo to niečo medzi klauniádou, pantomímou, deti dosť používali fantáziu. Bohužiaľ, na budúci rok už štúdio nebude. Ale pretože už je o niečo staršia, skúsime nejaký ten hip hop alebo street dance, kam bude chodiť s kamarátkou. A okrem toho hrá aj na flautičku.

Varíte spoločne?

Markéta: Varíme veľmi rady. Malá už dokonca sama upiekla koláč, však?

Christel: Taký koláč ako s hrozienkami a bez cukru som upiekla, aby nebol sladký, ten dosladia hrozienka, a to stačí.

Markéta: Keď varím, malá hneď pribehne a chce mi pomáhať a ja ju nechám. Má to rada.

Christel: Som pani servírová.

Markéta: Áno, to je náš špeciálny výraz. Rada rozlieva víno, vodu, odnáša taniere... Vďaka tomu, že to odmala vidí, dokáže si sama bezchybne objednať v reštaurácii. Navyše okrem ružičkového kelu je úplne všetko, takže nie je problém skúsiť aj exotickejšie chute.

Mimochodom, Christel, ako ti chutí v školskej jedálni?

Celkom hej, ale ako maminka tam teda nevaria!

Čo by Christel zvládla pripraviť sama?

Christel: Ja hlavne pečiem koláče.

Markéta: Chystáme spoločne šaláty alebo studené jedlá. Kvôli bezpečnosti nechcem, aby sa približovala k sporáku. Koláčiky jej do rúry vždy dávam ja. Až bude staršia, prídu na rad zložitejšie recepty.

Christel: Ale my s kamarátkami robíme čaj. Ako že z horúcej vody z kohútika, vlastne ju nevaríme, takže to môžeme, a potom ho servírujeme sebe alebo mamke a tak.

Moje dcéry mi rady robia raňajky do postele. Rožok s nutelou a vodu z kohútika. Čo ty, tiež už si sa dočkala podobnej dobroty? Ja ju vždy statočne zjem...

Markéta: Raz priniesla, keď u nás spala sesternička Amálka, nejaké chrumky
a kávu – práve studenou vodou zaliatu rozpustnú kávu. A tiež som to zjedla. To sa musí. Deti to podporuje, aby sa ďalej snažili. A navyše, čo by sme pre radosť detí neurobili, však...

Niekde som o tebe čítala, že si pôžitkár... Si? A ako by si toto slovo vysvetlila? Aký má pre teba význam?

Markéta: U mňa sa toto scvrklo na to, že som najšťastnejšia, keď sa dobre najem, dám si k tomu napríklad dobré víno a môžem si potom na chvíľu ľahnúť. To je moja absolútna nirvána. Nič viac k šťastiu nepotrebujem. A bonus navyše by bol, keby som pritom mohla pozerať na more, ale to už vlastne nemusí byť... Mne už stačí len to jedlo. (smiech)

Ako sa dívaš na ľudí, ktorí rozhodujú, alebo by chceli rozhodovať za teba? Mala by mať ešte jedno dieťa, nemala by dieťa ťahať na večierky a podobne...

Markéta: Občas sa na druhého potomka niekto spýta, pretože má pocit, že keď je jedno, malo by začas byť aj druhé, najlepšie opačného pohlavia, ale ja som toto nikdy veľmi nevnímala. Tak ako sa ja nepletiem ľuďom do života, snažím sa, aby iní neovplyvňovali ten môj – hoci len otázkami, ktoré sú veľmi osobné.

Na to už som veľké dievča. Pred rokmi ma občas vytáčali ľudia, ktorí pri pohľade na Christel, nakrátko ostrihanú, bez náušníc a v džínsach konštatovali, akého máme pekného chlapčeka, a mne sa chcelo začať jačať: „To je dievčatko, dokonalé dievčatko, čo to nevidíte?“ a dnes, pri pohľade na fotky batoľaťa Christelky sa musím smiať. Vôbec nebolo poznať, že je to dievčatko. (smiech) Všetkým, na ktorých som sa vtedy mračila, sa dodatočne veľmi ospravedlňujem.

Akého budeš dcére hľadať ženícha?

Markéta: Myslím si, že sa nás veľmi pýtať nebude... A tak dnes, dokiaľ ma ešte počúva, sa jej snažím vštepiť, že by mal byť hlavne dobrý, pravdovravný a tak.

A veľmi si želám, aby jej niektoré z týchto rád ostali v mozočku. Ako to dopadne, to sa uvidí. Ale mám pocit, že to v každom prípade aj tak neprežijem, takže je to vlastne jedno.

Budeš na tom chlapcovi hľadať chyby?

Markéta: To neviem, je to ešte ďaleko. V každom prípade to bude tá nesympatická osoba, čo mi chce odviesť dcéru... (smiech) A to psychicky nezvládnem. Dnes, keď vidím sedemnásťročnú slečnu v metre, ako
sa s niekým bozkáva, do toho sa mi premietne to moje bábätko...

Alebo až príde s chlapcom, ktorý bude mať tunel v uchu, tak padnem. Už možno ani nebudem počuť, ako veľmi ho miluje...Tak si časom, až budeš dávať rozhovor časopisu Babička, overíme, či to tak bolo...

Markéta: To za mnou ale budeš musieť ísť do Bohníc, pavilón C. (smiech) V každom prípade budem svokra na pohľadanie!

Hovorí sa, že malé dieťa prináša malé a veľ ké stále väčšie starosti... Súhlasíš s tým tvrdením, alebo nie?

Markéta: Zatiaľ neprišla mocná čarodejka puberta, takže je to senzačné. Lilly je zlatá partiačka. Môžeme cestovať, je na ňu spoľahnutie, je bezchybná a zodpovedná. O rok, o dva možno budem hovoriť inak, každopádne teraz je to pohoda.

Christel, mama ťa teraz veľmi pochválila, čo ty by si o nej povedala? Aká je mama?

Christel: Napríklad, keď som teraz bola u Amálky, tak sa mi veľmi cnelo. Mama je taký magnet.

Markéta: Teraz mi namaľovala obrázok, môj portrét, na ktorom je napísané: maminka je pekná, ale prísna! A keď mi povie, že ma miluje, som dojatá, slzy v očiach... Veď to poznáš. A toto je asi ten dôvod, prečo všetky mamičky rady absolvujú všetky tie úskalia, ktoré materstvo prináša – tehotenstvo, pôrod atď. Asi všetky dúfame, že toto raz počujeme...

Páči sa ti trend, keď deti oslovujú rodičov krstným menom?

Markéta: Slovo mama, maminka je jedinečné. Markét okolo nej môže byť množstvo, ale mne by bolo ľúto, keby som oslovenie „maminka“, nikdy nepočula. Krstným menom môžeš hovoriť tetám, strýkom, kamarátom... Ale slovo mama je nenahraditeľné a obsahuje v sebe úplne všetko. Mama je skrátka len jedna.

Kto je prísnejší rodič? Ty, alebo David?

Markéta: Prísnejšia som asi ja, ale ocko by ti povedal, že to je dozaista on (rovnako ako si to myslí väčšina ostatných otcov). Jednako len „opraty“ každodenne držím ja.

Máte niekedy sporné názory na výchovu, a ako to riešite?

Markéta: Aj u nás sú isté trecie plochy, ale nejde o nič zásadné. Snažíme sa vždy všetko vyriešiť a nekričať. Dohoda je dohoda.

Ako ste trávili prázdniny?

Markéta: Chvíľu som pracovala, potom trochu v Čechách a na skok v zahraničí. Pravidelne chodíme s mojou maminkou a Christel na dámsku jazdu do Poděbradov. Potom sme sa vydali k moru na Kanárske ostrovy a tiež sme strávili krásny víkend v zoo v Dvore Královom. Potom sme sa ešte päť dní premávali na hausbóte po Baťovom kanále, a potom bola malá týždeň v tábore. Ani sme sa nenazdali a už bol koniec.

Je Christel mestské, alebo vidiek milujúce dieťa?

Markéta: Miluje mesto. Dokáže si aj nazuť gumáky, zároveň však rada využíva možnosti mesta. Že sa vyobliekame, ideme na večeru, do kina. Tiahne logicky k mestu, pretože tu trávime najviac času.

Christel: Na chalupe a bez teba by som žiť nechcela.

Markéta: Ja by som to asi tiež nedala, takže je fajn, že sa s dcérou zhodneme. (smiech)
Neznášam cirkus, obetovala som sa a šla s dievčatami. Hoci som
tam skoro umrela, ako mi bolo ľúto zvieratiek...

Akú najväčšiu obeť si pre dieťa priniesla?

Markéta: Zviezla som sa z najvyššieho bodu Cesty korunami stromov na Lipne. Takým tým toboganom. Bolo to strašné. Stála som hore a hovorila si, že to nikdy neurobím.

A zdola sa ozvalo: „Mamí, poď tiež“, a ja som vedela, že je trápne povedať, že nejdem, takže som zaťala zuby a išla. Ale už to nikdy neurobím, fakt nie. To bolo naposledy.

Oslávila si zlomové narodeniny a vyzeráš stále lepšie... Ako to robíš?

Markéta: Ďakujem. Na to sa nedá veľmi odpovedať. Asi ako mi dochádza s vekom, že má byť človek spokojný a pokorný, tak to sa nejako odráža. Som vďačná za každý deň, vnútorne som sa vyrovnala a je to asi vidieť aj na tvári.

 

Bleskový dotazník

Čo by si nikdy nezjedla?

Nič, čo sa hýbe, a dobrovoľne a vedome psa alebo koňa.

Ješ sladké?

Nie.

Životné motto:

Keď nejde o život ...

Ako by si tromi slovami opísala sama seba?

Ja som ja.

Aký bol pôrod?

Pohodový.

Zlostí tvoja dcéra?

Normálne, primerane veku.

Hádate sa niekedy s manželom?

Ja sa hádať neviem, takže nie.

Kto je väčší diplomat: ty, alebo David?

Asi ja, pretože inak už by sme spolu asi neboli. (smiech)

Vieš robiť kompromisy?

Musím. Každopádne je to dobré pre život. Vrelo odporúčam. (smiech)

 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma