AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Rozprávame sa so svojimi deťmi?

„Ako si sa mal v škôlke?“ „Dobre.“ Pár viet v aute medzi prechodom z krúžku domov a rýchlo robiť večeru. Bežný všedný deň mnohých rodín. Fenomén dnešnej doby je daný, s deťmi sa takmer nebavíme.
Rozprávame sa so svojimi deťmi?

Len tak-tak stíhame rýchly odchod z práce, v škôlke vyzdvihneme potomka, cestou druhého z družiny. Nasleduje prevoz na krúžok plávania a angličtiny.
O hodinu domov, čo bude na večeru, stihli sme niečo nakúpiť? Deti vyzerajú v pohode, ešte úloha a posadiť ich k večerníčku.

Domov a rodina | Materstvo | Zábava | Životný štýl | Batoľa

(Ne)bezpečné leto

Veľmi často sa stane, že si so svojimi ratolesťami vymeníme len zopár viet. Komunikácia všeobecne je však pre rozvoj detí zásadne dôležitá. Čo je teda nesprávne, že na ňu niet času? Generácia nás dnešných matiek vyrastala v dobe, kedy sa do školy či škôlky a späť chodilo väčšinou peši.

Výtvarka alebo balet sa nás začali týkať až spoločne s prvou triedou. Čo sme to vlastne popoludní robili? Cestou zo škôlky sa rozprávali s rodičmi alebo prarodičmi, hádzali kamienky do kaluží a riešili, kam asi práve ide ten nákladiak naložený pieskom.

V snahe zaistiť malým deťom ten najlepší rozvoj využitím všetkých možností trávenia voľného času, im v ňom často skôr bránime a čas na rozprávanie sa vytráca.

Hovorte už od kolísky

„Komunikácia a rozprávanie s deťmi je zásadné už od bábätka,“ tvrdí psychologička Mgr. Alena Vávrová (www.detsky-psycholog. cz). „Nie je iný správny čas, kedy s tým začať, ako od úplného počiatku. Keď je na to totiž dieťa zvyknuté, automaticky v tom samo pokračuje.“

A tak rozhodne neplatí, že nám nemluvňa ešte nerozumie a na prechádzke sa predsa môže len tak pozerať z kočíka. Pritom, bohužiaľ, bežným výjavom v parkoch a uliciach je mama tlačiaca kočík so slúchadlami na ušiach... Deti odmalička vnímajú nastavené modely – teda nás rodičov. A keď sa spolu príliš nebavíme ani doma, nemôžeme to neskôr chcieť ani od našich potomkov.

Domov a rodina | Materstvo | Psychológia a vzťahy | Životný štýl | Batoľa

Dotýkajte sa, je to zdravé

Skutočne sa zhovárať

Naše malé deti sú krehké bytosti, ktoré ešte len spoznávajú svet. Na to potrebujú rodičov a zhováranie. To je pre ne oveľa cennejšie ako fakt, či urobia v piatich rokoch salto na gymnastike. „Predškolské deti majú silnú potrebu byť v kontakte so svojou rodinou a kamarátmi, ktorých majú rady.

Ideálny stav pre ne je užiť si škôlku a odpoludnia sa hrať s obľúbenými hračkami v domácom prostredí,“ vysvetľuje Mgr. Vávrová. „Chcú byť
s mamou alebo niekým blízkym, potrebujú jej sprievodcovstvo a skôr intímne prostredie, nie prechody na krúžky.“ A práve v tomto prostredí vzniká prirodzené „rozprávanie sa“.

Naladiť sa jeden na druhého totiž nie je úplne automatické, hoci sme
z jednej krvi. Vždy to nejakú chvíľu trvá, dieťa musí podľa psychologičky cítiť, že je o rozhovor s ním ozajstný záujem. A ten nikdy nevznikne počas cesty autom. „Nela bola odmalička do sveta, všetko ju bavilo, tak sme jej to chceli dopriať,“ rozpráva Mirka.

Domov a rodina | Materstvo | Psychológia a vzťahy | Predškolák

Má 4 roky a je nezvládnuteľný

„Chodila od troch rokov na aerobik, angličtinu, plávanie. Keď raz dostala nejakú dlhšiu angínu, odrazu som ju videla doma, ako si skladá kocky a chce so mnou upiecť koláč. Pritom sme sa stále rozprávali. Zrazu som si uvedomila, že vlastne tú izbu plnú hračiek skoro nevidí.

Víkendy sme totiž trávili napríklad na návštevách alebo na výletoch. Tak mi došlo, že aj keď ju všetko baví, asi by sme mali ubrať. Tiež mi rástla pred očami a ja som ju vlastne skoro nevidela, keďže bola každý deň nejaká pravidelná aktivita.“

Užívame si svoje dieťa?

Dnešní rodičia sú veľmi vyťažení a vyťažujú i svoje deti. Na rozprávanie však musí byť pokoj pre všetkých. Väčšina rodičov toho musí veľa stihnúť a nikto tak vlastne na pokojné rozprávanie nie je naladený. „Všetci máme pocit, že by sme sa dieťaťu mali venovať a užiť si ho, ale nie je v tom spontaneita
a úprimnosť,“ vysvetľuje Mgr. Vávrová.

„Spoločný čas sa tak väčšinou týka len domácich úloh u školákov. Deti však potrebujú komunikovať s rodičmi i kamarátmi, vyvíjajú sa cez rôznorodú hru.

Štruktúrovaná činnosť na krúžkoch ide čiastočne proti prirodzenosti predškolského veku a podporuje deti v predčasnom vyzrievaní na jednej strane a nedostatočnom rozvinutí iných častí detskej psychiky na strane druhej, napr. práve v rovine kreativity detí a ich komunikačných schopností.“

Je to paradoxný stav: snažíme sa dieťaťu zaistiť rozvoj, ale v podstate mu v ňom, naopak, bránime. Chceli by sme si ho užiť a rozprávať sa s ním, ale nenájdeme si na to čas. A veľmi často sú výsledkom zásadné logopedické problémy dnešných detí. Nie je totiž neobvyklé, keď predškolák nedá dokopy súvetie.

Domov a rodina | Materstvo | Psychológia a vzťahy | Predškolák | Školák

Dcéra žiarli na priateľa

Takto sa radšej nepýtajte

Atmosféra na zhováranie nevzniká hneď a automaticky. Často máme aj pocit, že sme sa dieťaťa spýtali na kopu podstatných vecí, ale nechce sa mu odpovedať. Pri východoch zo škôlok či škôl počuť rovnaké otázky, ktoré však podľa psychologičky nemôžu dopadať na úrodnú pôdu, keďže sú príliš všeobecné a hrnú sa z nás rodičov tak nejako automaticky. Ktoré to sú?

  • Ako si sa mal v škôlke? ‒ Príliš otvorená všeobecná otázka. Dieťa sa naučí mechanicky odpovedať „dobre“, občas to ozvláštni dôvetkom „hrali sme sa“. A rodič je spokojný. Ak nás naozaj zaujíma, čo dieťa robilo, Mgr. Vávrová odporúča otázky rozširovať a byť konkrétnejší. Zisťovať, s kým sa dieťa hralo, s akými hračkami, čo robili iné deti, či ho celý deň bavil...
  • Čo si mal na obed? ‒ Väčšinou počujeme „neviem“, ktoré nás rozčúli. Ako je možné, že si potomok nepamätá, čo jedol? „To je v poriadku,“ upresňuje Mgr. Vávrová. „Deti toto nepotrebujú vedieť, najedia sa, ďalej to neriešia, a to je dobre. Skôr my rodičia sa zaoberáme tým, čo mali deti na tanieri, pre ne to však nie je dôležité.“
  • Čo ti je? ‒ Typická otázka, keď syn alebo dcéra vyzerá zarazene či prepadnuto. Situácia nás trápi o to viac, keď sa dozvieme obvyklé „nič“ sprevádzané smutným pohľadom. Čím mladšie dieťa, tým ťažšie si uvedomuje, čo mu je. Nepríjemná emócia pretrváva a drží sa ho, ale dieťa si už neuvedomuje, čo bolo príčinou jeho zlej nálady. Tu sa opäť vyplatí byť veľmi konkrétnym v opytovaní a intuitívne dôjsť k jadru problému. Naše otázky by teda mohli znieť napríklad takto: „Vidím, že si smutný, je to tak? Bol na teba niekto dnes v škôlke nepríjemný? Alebo sa niečo nepáčilo pani učiteľke?“

Maximálne dôležitý je pokoj na rozprávanie a náš ozajstný záujem. Jedine tak sa dieťa naladí na to, čo od neho vlastne chceme naozaj počuť. „Pri prechádzaní na krúžky táto atmosféra nenastane,“ upozorňuje psychologička. „V aute sme každý uväznený vo svojej sedačke, dieťa v duchu premýšľa, na aký že to ide krúžok, a navyše s ním nie sme ani v očnom kontakte.“

Kam asi ide to smetiarske auto...

Tak ako sme my dospelí zvyknutí rozprávať sa o tom, čo bolo v práci a aké máme plány na víkend, deti žijú prítomnosťou a často je pre ne ťažké spomínať a plánovať. Deň, ktorý prežili v škôlke, už majú za sebou a odpoludnia teda riešia, čo sa deje práve teraz.

Domov a rodina | Psychológia a vzťahy | Predškolák | Školák

Bojí sa tmy. Čo s tým?

Ideálne teda je rozprávať sa pri čomkoľvek, čo vzniká. To je pre ne najživšie a navyše sme pri tom s nimi. Najkrajšie a najprínosnejšie chvíle na komunikáciu tak vznikajú pri jednoduchej hre alebo prechádzke vonku. „Ak je nejaká realita spoločná nám obom, je to najlepší prirodzený zdroj na rozprávanie a zároveň silná motivácia pre dieťa,“ doplňuje Mgr. Vávrová.

„K rozvoju reči najviac pomáha naladiť sa na seba a zdieľať. Dieťa musí cítiť ozajstný záujem.“ Dlhé úvahy o tom, kam asi plávajú kačky, ktoré sme spoločne nakŕmili, alebo akú farbu bude mať fasáda škôlky, ktorú opravujú, sú tak širokým pôsobiskom na vzájomnú komunikáciu a rozvoj reči. A v neposlednom rade si takto svoje dieťa predsa naozaj užívame.

Televízia a knihy

Komunikovať sa dá pri kadečom a nebráni tomu ani také obľúbené sledovanie rozprávok v televízii (samozrejme, v rozumnej miere). Dôležité je nenechať dieťa ponoriť do izolácie obrazovky, ale dívať sa s ním. Prejaviť záujem o príbeh a baviť sa so synom alebo dcérou o tom, čo spoločne sledujeme.

Rovnaké je to v prípade knižiek a okrikovania „neskáč mi do reči, lebo čítať nebudem“. Aj knihy sú zdieľaná skúsenosť, ktorá dieťa rozvíja. A ak nás prváčik zastaví uprostred čítania tým, že chce spočítať kvetinky na ilustračnom obrázku, nemalo by nás to vyviesť z miery. Spontánne reakcie detí sú totiž tým najlepším a najviac obohacujúcim pre obe strany.

Rozprávanie je alfou i omegou dôverného vzťahu s našimi deťmi. Odmalička otvára cestu k budúcim zložitejším obdobiam, napríklad k puberte. Na to by sme mali myslieť pri krájaní koláča každodenného času. Venovať ho komunikácii sa vyplatí nám aj našim deťom.

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma