AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Roman Pomajbo: Deti sú motor môjho života

Hrá v divadelných predstaveniach, v Čechách i na Slovensku vystupuje s vlastnou šou a vídať ho môžeme aj na televíznej obrazovke. Reč je o Romanovi Pomajbovi, ktorý má aktuálne práce vyše hlavy, no napriek tomu sa snaží predovšetkým nezanedbávať svoju rodinku, na ktorú nedá dopustiť.
Roman Pomajbo: Deti sú motor môjho života

Pri troch malých dcérach, Noemi, Timei a Vivien, sa známy herec nenudí ani po tom, ako sa večer vráti unavený z práce domov. Napriek tomu považuje svoju rodinu a najmä deti za hnací motor, ktorý ho v živote posúva vpred. Ako však sám priznáva, bez výraznej pomoci manželky Petry (39), ktorá udržiava teplo ich rodinného krbu, by veci sám nezvládal.

V poslednom čase o vás, vďaka viacerým projektom v ktorých pôsobíte, akosi viac počuť. Zrejme najvýraznejšie je vaše predstavenie Ocko. Je to tak? 

Asi áno. Ocko je one man show, taký môj vlastný projekt, čo má veľa výhod. Napríklad v tom, že si sám rozhodujem o tom, kedy a kde budem hrať. V tejto téme som sa pritom našiel a už ju hrám päť rokov. Som rád, že sa ujala, pretože táto šou sa hrá na celom svete a vďaka mne sa ujala u nás aj v Čechách. Celkovo sa hrá v 25 krajinách sveta a ja jediný, z tých všetkých hlavných protagonistov, mám licenciu na dva štáty. A vraj sme len dvaja na svete, (autor a ja) ktorí to hrali v dvoch jazykoch. Keďže na Slovensku rozprávam po slovensky a v Českej republike prechádzam do češtiny, aby mi rozumeli aj tí mladí. 

Ako často predstavenie hrávate? 

Problém je, že rok má iba dvanásť mesiacov. Preto na Slovensku hrávame Ocka raz mesačne. Častejšie nestíham. 

Nie je tajomstvo, že predstavenie Ocko je interaktívne a zakaždým iné, pričom sa divákom snažíte predostrieť radosti i nástrahy vzťahu začínajúceho, následne manželstva, rodičovstva... 

Nájdu sa v ňom naozaj všetci. Aj tí, čo nemajú deti, tí čo majú a aj tí starší, čo nostaligicky spomínajú, aké to bolo, keď oni začínali. Je to také iné divadelné predstavenie. Interaktívne, akčné, moderné. A vždy iné! Odvíja sa od toho, akí ľudia sa v hľadisku ocitnú. A funguje to. Krásne pritom na tejto šou je, že je to zábava a ešte to má aj myšlienku. A ľudí spája! Vidím, ako sa počas predstavenia chytia za ruky, ako sa začnú objímať. Lebo je to téma o vzťahoch. Partnerských vzťahoch. Koľkokrát potom odchádzam z predstavenia s taškou na ramene, ako taký smutný klaun a pritom vidím, ako sa odchádzajúce dvojice divákov bozkávajú, hladkajú. Celá tá šou je prosto veľmi osobná. Ja napríklad na začiatku nesedím v šatni, ale pred začiatkom idem oproti divákom, vítam ich medzi dverami. Podávam im ruku. 

Spätná väzba potom musí byť veľká.

Zažil som už zopár výnimočných vecí po predstavení. Raz za mnou prišla pani s tým, že sa chcela s mužom rozvádzať. A pôvodne ani nechcela ísť na predstavenie, ale napokon sa dala nahovoriť a po predstavení sa rozhodla, že mu ešte dá šancu a že sa s ním teda nerozíde. Kázala mužovi, aby mi poďakoval za to, že s ním zostane.

Potom som mal takú príhodu, keď mi napísala pani, že má muža, ktorý ju verejne požiadal o ruku a teraz spolu čakajú bábätko. A že by mu to verejné požiadanie o ruku rada nejako vrátila. Tak sme sa dohodli, že mu to bábätko oznámime priamo na predstavení. Tak sme to zahrali.

Pani mi dala ultrazvuk a ja som na konci predstavenia vyzval pána, aby prišiel na pódium. On prišiel a ja som sa ho pýtal na to, čo to mám v ruke. Vravel som mu, že to mu posielajú anjeličkovia z neba. Hrali sme totiž vtedy pod holým nebom. Pán najskôr nechápal, pretože ultrazvuk predtým nikdy nevidel. Až po chvíľke pochopil, pozrel na ženu v hľadisku a prišli obrovské emócie. Pani začala plakať, pán začal plakať, mne bolo do plaču a všetci diváci tlieskali. Bolo to veľmi dojemné. Na to nikdy nezabudnem.

pomajbo2.jpg

Je možné, že sa medzi ľuďmi toto predstavenie ujalo aj preto, že doň vnášate prvky z vlastného súkromia? 

Áno, v tejto šou používam vlastné prostriedky. Lebo je to hra zo života a dosť osobná, pri ktorej som si povedal, že musím ísť s kožou na trh. Viete, tam ide o to, že vám divák buď uverí alebo nie. No a ja tie skúsenosti už mám, preto, ak rozprávam o žene, tak divákom ukazujem tú svoju. A deti takisto. Aj keď, žena zo začiatku nebola nadšená, že som vykradol rodinný fotoalbum, ale už si zvykla. (smiech)

Mám pocit, že v role Ocka, ste sa doslova našli. 

Som šťastný, že sa mi po toľkých rokoch, vlastne až po štyridsiatke, podarilo nájsť niečo, v čom sa cítim perfektne, čo mi naozaj sadlo. Lebo na rovinu, herectvo je dosť závislé povolanie. Ste odkázaný na to, či vás niekto obsadí, či vám zavolá. Keď už to nastane, tak je otázne či sa to zrealizuje, či na to budú peniaze. Potom, keď už to je, tak je otázne, či to zaujme všetkých a tak ďalej. Zatiaľ čo tu som pánom sám sebe. Na druhej strane to celé riadi moja žena, lebo ja som si najskôr myslel, že je to úplne jednoduché. Že sa iba postavím na javisko a hrám, no okolo toho je obrovský cirkus. Od lístkov, až po nájomné a zmluvy. 

One man show ale pritom zďaleka nie je vaša jediná momentálna aktivita? 

Okrem Ocka mám ešte Zoznamku, na ktorej robím s Olinkou Belešovou, čo je autorský projekt. Hrávame to na lodi u Adyho Hajdu, pričom ja stvárňujem pána Milana. Sami sme si to vymysleli a v princípe ide o to, že máme cestovnú kanceláriu Zoznamka a s divákmi ideme na sedemdňový spoznávací zájazd do Bulharska. A celých tých sedem dní je o tom, ako sa zoznámiť. Od prvého očného kontaktu, preskočenia iskry, prvého rande... Divák je pritom zaťahovaný priamo do deja, vďaka čomu je počas predstavenia veľká zábava. 

Ale okrem toho vás diváci môžu vídať aj na televíznej obrazovke. 

Ocko a Zoznamka, to sú moje vlastné divadelné projekty. Plus, samozrejme Gunagu, kde idem skúšať novú hru, aby toho nebolo málo. Tam mám celkovo asi dve alebo tri hry, ktoré sú úžasné, pretože Viliam Klimáček je geniálny autor. Hrať v autorskom divadle je pre herca bomba. Aj keď už som tam asi najstarší, lebo všetko je záujmová činnosť. Ako keď niekto chodí na golf alebo na ryby, tak iný chodí do Gunagu. No a v televízii mám Kredenc a momentálne sa začalo nakrúcanie nového seriálu, ktorý bude zase trochu iný. Je to Divoký Zapadákov, čiže prostredie westernu a hrám v ňom ženu. Čím chcem ašpirovať na najlepší ženský herecký výkon. (smiech)

Novinkou je tiež detský spevácky projekt, do ktorého ste sa zapojili. 

Svojou prácou i súkromím som často spájaný s deťmi už priam automaticky. Vo všeobecnosti, pretože patria k môjmu životu. Preto počujem na všetky projekty zamerané na deti a najmä na charity. No a tento najnovší projekt je o tom, že každý rodič má v telefóne svoje detičky a na videách ukážku toho, čo dokážu. Bontonfilm prišiel so súťažou Bodi: psia superstar, spojenou s rovnomennou rozprávkou, kedy rodičia pošlú nahrávku svojej ratolesti z telefónu a ja ako porotca vyberiem víťaza. Ten následne získa super ceny, ktoré budú jeho talent rozvíjať. Deti napríklad dostanú kurz spevu, tanca, peniažky na hudobný nástroj a ešte sa aj pôjdu pozrieť na filmové nakrúcanie. Preto sa teším, že som sa mohol stať ambasádorom takéhoto pozitívneho projektu. 

pomajbo3.jpg

Takže toho máte dosť. Ako takéto pracovne vyťažené obdobie zvláda vaša žena, rodina? 

Žena ma nevidela už rok. (smiech) Ale nie. Ona so mnou zažila aj to, že som iba kočíkoval a prechádzal som sa okolo domu a počítal som, či ešte vydržím s hypotékou, alebo nie. Lebo herecký život je o tom, že raz si hore a raz si dole. Moja žena už so mnou prežila všelijaké veci. Preto je vždy dobré podporovať sa, rozprávať sa o tom a hlavne držať spolu. Keď je toho veľa, aby rodina fungovala a aj keď nie je nič, tak aby fungovala. O tom je to partnerstvo. Ale zároveň, človek sa učí celý život. 

Keď sa to tak vezme, na mediálne pomery ste vlastne taký neštandardný pár, pretože spolu v harmónii žijete už takmer dve desiatky rokov. 

Sme spolu sedemnásť rokov. Taký pekný mladý pár. Som ju klofol, keď bola ešte mladá. (smiech). No my sme v tomto vlastne naozaj takí ukážkoví. Lebo najskôr sme spolu päť rokov randili, užívali sme si, cestovali sme. (Teda ja som Peťu testoval, či vyhrala konkurz, že sa o mňa môže starať.) Potom som ja chvíľku žil v Prahe a paradoxne, keď sme dospeli k tomu, že sa vezmeme, teda že uzavrieme manželstvo, tak sme začali žiť oddelene.

Ako manželia sme žili tak, že ona v Prahe a ja v Bratislave. Navštevovali sme sa cez víkendy. Preto som postupne začal tlačiť na to, že by mohli byť aj deti, aby som si ich užil v ešte vitálnom veku. Dokonca bola situácia, keď mi žena vravela, že ona predsa nebude doma prať plienky a len sa starať o deti. Mala svoju kariéru. A dnes je to najlepšia matka a manželka na svete.

Ako ste ju napokon presvedčili? 

Nakoniec sme sa nejako dohodli. Aj keď to nebolo nijako dramatické. Prosto som chcel, aby už so mnou odišla do Bratislavy, nech sme spolu. A v momente, keď dávala výpoveď, zistila, že je tehotná. Takže po troch rokoch od svadby prišlo prvé dieťa a hneď druhé dieťa a už som ani nečakal, že príde tretie. Nie je to teda tak, že by sme si niečo plánovali. 

Dcérky sú ešte malé a rodičov potrebujú, a tak, ako pri nich vnímate svoju pozíciu otca? 

Myslím si, že útle detstvo je to najdôležitejšie. To, čo človek prežije v detstve, sa s ním vlečie celý život. Preto to netreba zanedbať! Preto už teraz vytvárame nejaké tie rodinné hodnoty, rituály, tradície a výchovu. A samozrejme, ja mám už teraz stres z toho, čo bude, keď bude mať jedna osemnásť, druhá sedemnásť a tretia trinásť. To ma asi šľahne, zatiaľ si to ani neviem predstaviť. (smiech) Preto vravím, že teraz ich musíme vychovať tak, aby sme sa potom o ne nemuseli báť. Ale aj v tomto smere mám výbornú ženu, ktorá tomu pomáha. 

Zvládate sa deťom naplno venovať aj po tom, ako sa po práci vrátite unavený domov? 

Mne je koľkokrát ľúto, že keď prídem domov, tak sa už iba zvalím na gauč a „funím ako lokomotíva“, no decká sa chcú so mnou hrať. Vtedy je mi ľúto, že som s nimi menej, ale zase sa teším, že im to vynahradím cez prázdniny.

S tromi deťmi je to zrejme ťažšie, no viete si so ženou spraviť chvíľky iba pre seba? 

To je veľmi dôležité. Lebo vy sa zacyklíte v stereotype, v rutine. Ráno do školy, robota, po návrate domov úlohy a tak ďalej. A keď sa to stane už len starosťou a človek prestáva vidieť všetku tú radosť okolo toho, tak to nie je dobré. My sa snažíme udržiavať si najmä tú radosť, že sme všetci spolu, pretože deti sú motor života. Deti sú môj zmysel života, ktorý sa snažím ukazovať aj iným, a to prostredníctvom predstavenia Ocko. 

Spomenuli ste, že sa snažíte vytvárať si rodinné tradície. Aké napríklad? 

So ženou napríklad trváme na tom, aby sme si udržali radosť a harmóniu v rodine tým, že raňajkovať, alebo večerať musíme všetci spolu. Rozprávame si plusy a mínusy dňa a podobne...

Myslíte si, že vekový odstup medzi vašimi dcérkami je nastavený dobre? 

Tešíme sa z toho, že sú naše baby tak krátko vekovo za sebou. Vďaka tomu sú „svorka“. Navzájom tak držia spolu, podporujú sa, strážia sa a my ako rodičia sme už vo výhode. Musia byť samostatné. K čomu ich vychováva najmä žena. Chceme, aby sa o seba vedeli bez problémov postarať. Napríklad, prváčka chodí sama do obchodu, z obchodu. Takže ony niekedy musia tak nejako prežiť... (smiech) 

Doma teda skôr velí manželka? 

U nás som ja taký ten ustarostený, že či to zvládnu. Ale žena ma hneď usmerní s tým, že keď my sme to zvládali, tak prečo by ony nemali. A keďže na manželke vlastne stojí celá domácnosť, tak asi Peťa je aj tá prísnejšia z nás dvoch. 

Ako by ste vlastne charakterizovali dcérky podľa pováh? Teda, ak je to už možné aj pri najmladšej. 

No ja im niekedy hovorím číslami. A teda, jednotka je také to dobré srdiečko. Prvorodená, ktorá ak by sa narodila ako druhá, tak by to asi mala ťažšie. Udupali by ju v dave. Dvojka je zase strašne životaschopná, tá usmerňuje aj tú staršiu. Čiže prvá je princeznička a druhá je čert, ale spolu im to funguje, pretože sa výborne dopĺňajú. No a tretia je s výzorom princezničky a s povahou čerta. Takže tam ešte len uvidíme. (smiech)

  • PRIPRAVILA: VERONIKA VANDRAŠEKOVÁ
  • FOTO: TOMÁŠ KOSTKA
  • STYLING A VIZÁŽ: MISCHEL WARENITS
  • OBLEČENIE: ZOOT

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma