AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Pri hre je dôležité zabaviť dieťa i seba

Nuda je veľký nepriateľ detí a vlastne i rodičov. Keď sa potomok začne nudiť, bude vymýšľať, ako sa zabaviť. A čo si budeme hovoriť, nebývajú to práve najlepšie nápady. Skúsme radšej deti a s nimi tiež seba zabaviť sami. Vyplatí sa to.
Pri hre je dôležité zabaviť dieťa i seba

Koľkokrát počujete otrávenú reakciu potomka, keď napírklad navrhnete vyjsť si na prechádzku do lesa? Chcete si odpočinúť na deke pri rybníku a neustále počúvate jednu a tú istú otázku na tému: „Kedy už pôjdeme domov?“ Celkom zákonite nám rodičom dochádza trpezlivosť a miesto toho, aby sme si spoločne užili voľný čas, máme z neho vlastne celkom zbytočne zlý pocit.

Domov a rodina | Materstvo | Životný štýl

Suvenír (nielen) z verejných kúpalísk

Stačí pritom málo – trocha fantázie a pár drobností, ktoré doma, na chate alebo chalupe určite máme. Pozrite sa, ako sa môžete zabaviť so starou tenisovou loptičkou, pingpongovými loptičkami, košíkom na huby, povrázkom či ceruzkou a papierikmi.

Lesný golf a basketbal

So starými tenisovými loptičkami sa výborne hrá terénny golf. Stačí jedna nádoba alebo košík, do ktorého sa loptička pohodlne vojde. Lepšie je mať dve také prenosné „jamky“, ale vystačíme si aj s jednou. Na lúke alebo v lese si vytýčime miesto štartu a dotyčnú nádobu odnesieme na takú vzdialenosť, aby k nej i ten najmenší „golfista“ na dvakrát dohodil.

Dobré je mať toľko loptičiek, koľko je súťažiacich, ale môžeme si vystačiť aj s jednou, keď budeme ochotní vyznačiť si miesto, kam až sa loptička dokotúľala. Pravidlá sú vzdialene podobné golfu. Loptičku hodíme k „jamke“, ktorú predstavuje nádoba.

Potom hádžeme z miesta, kde sa lopta zastavila. Pokusy sa rátajú, dokiaľ loptička neskončí v „jamke“. Môže sa stať, že loptička síce do nádoby či košíka zapadne, ale zase z neho vyskočí. V takom prípade má hráč jednoducho smolu a musí sa pokúsiť ešte raz. Aby hra bola zaujímavejšia, najhorší „golfista“ má možnosť premiestniť „jamku“ na iné miesto.

Môže trebárs zvoliť úkryt za stromom alebo za krami, aby bolo nutné ich prehodiť. Urobme to napríklad šesťkrát za sebou, aby všetci mali možnosť napraviť svoje prípadné zaváhanie v jednom kole. Loptička sa môže nahradiť i šiškami. Tie sa síce nebudú kotúľať, ale pretože nejde o jamku v zemi, vyjde to na rovnako.

Domov a rodina | Materstvo | Zdravá výživa | Pôrod

Po pôrode myslite na dieťatko, no nezabudnite na seba

So šiškami a košíkom môžeme usporiadať ešte inú súťaž. Košík zavesíme na konár a rozhojdáme ho. Hráči majú napríklad päť šišiek – koľko ich umiestnia do hojdajúceho sa košíka? Musíme len dbať na to, aby sa kôš hojdal každému približne rovnako, iba tak zabránime prípadným hádkam.

Pamäť i predstavivosť

Prehľadný les je vlastne jedno veľké ihrisko. Vyberme si v ňom cestu s úsekom od päťdesiat do sto metrov, ktorý dobre prezrieme. Na vyznačenom úseku rozmiestnime buď papieriky s číslami, alebo rôznofarebné vlajočky, a to podľa veku súťažiacich detí.

Ich úlohou je čo najrýchlejšie prejsť či prebehnúť celý úsek a pritom nájsť papieriky s číslami od jedného do deviatich alebo vlajočky. Preto ich nebudeme dávať tam, kde budú veľmi nápadné. Súťažiaci si musia zapamätať čísla či farby, ako idú za sebou, a v cieli ich potom vymenujú.

Čísel môže byť i deväť (pochopiteľne, niektoré sa môžu opakovať), farieb pre menšie deti stačí šesť. Za každé popletené alebo prehliadnuté číslo (farbu) sa pripočíta čas. Nie je teda nutné byť najrýchlejší, ale čo najpozornejší. Na záver hry, pochopiteľne, celý úsek prejdeme a papieriky alebo vlajočky opäť zoberieme.

Priestor v lese ponúka kopu ďalších možností na hry, ktoré nebudú
len o rýchlosti alebo šikovnosti. Vytýčime si v ňom trebárs kruh (nemusí byť pravidelný) taký veľký, aby sa doň vošli všetci súťažiaci. Vysvetlíme im pravidlá. Tie sú jednoduché – na dané znamenie sa všetci rozbehnú a budú hľadať to, čo vyhlásime ako cieľ.

Môžu to byť hoci šišky. Kto skôr prinesie všetky tri, vyhráva. Cieľom môžu byť
i predmety, ktoré sa začínajú na jednu vybranú hlásku, dajme tomu „k“. Zadáme limit – napríklad minútu, počas ktorej musia súťažiaci doniesť čo najviac vecí, ktorých pomenovanie sa začína na túto hlásku. Záleží na fantázii, deti môžu priniesť kôru, kvetinu, kameň a podobne. Cieľom môžu byť aj farby.

Domov a rodina | Peniaze | Školák

Škola prevetrá vaše vrecká

Kto je najlepší stopár?

Les sa tiež hodí na stopárske súťaže, ktoré zabavia i jedného hráča. Opäť volíme náročnosť podľa veku dieťaťa. Na určitom výraznejšom mieste, napríklad pri breze medzi smrekmi alebo pri najhrubšom strome v okolí, necháme „poklad“. Úplne stačí jeden bonbón, radosť z jeho objavenia bude rovnaká.

Potom „stopárovi“ zaviažeme oči a dovedieme ho k pokladu. Nesmie vidieť, kde je. Keď ho odvádzame späť, počítame kroky. Ujdeme napríklad desať krokov jedným smerom, zahneme v pravom uhle doprava, ujdeme ďalších desať krokov, opäť zmeníme smer v pravom uhle, a tak postupujeme
ďalej.

Musíme však mať istotu, že si „stopár“ bude môcť všetko zapamätať. Musí si v mysli všetko obrátiť – tam, kde zahýbal doprava, bude musieť teraz ísť doľava. Jeho prípadné blúdenie určite pobaví všetkých ostatných, ktorí prípravu a jeho cestu poslepiačky sledovali. Vymeníme miesto s „pokladom“ a budú si to môcť vyskúšať i ostatní.

Vodná regata

V teplom počasí je najlepšie pri vode. Môžeme síce usporiadať preteky v plávaní alebo vytýčiť slalom pre pretekárov na nafukovacích ležadlách, ale skúsme niečo nové. Vezmeme si pingpongové loptičky, ktoré budú predstavovať lodičky. Nafarbíme ich fixkou (pochopiteľne, nezmývateľnou), aby ich bolo možné od seba rozoznať.

Dobré je, keď každý súťažiaci bude mať dve také „lodičky“. Ideálny na hru je rybník či kúpalisko s piesčitým, mierne sa zvažujúcim brehom. Na ňom si vybudujeme pre každého lodivoda malý prístav, do ktorého môžu „lodičky“ pohodlne vplávať. Pingpongové loptičky posadíme na vodu v takej vzdialenosti
od brehu, ktorú i ten najmenší súťažiaci pohodlne zvládne.

Na povel sa malí „lodivodi“ budú snažiť zahnať „lodičky“ do prístavu. Môžu špliechaním odháňať aj tie súperove, nemali by však špliechať navzájom na seba a už vôbec nie sa chytať alebo do seba strkať. Pochopiteľne, vyhráva ten, ktorého „flotila“ dopláva do prístavu ako prvá.

Hráč sa nemôže sústrediť len na jednu loptičku, a o to je potom hra zaujímavejšia. Len dbajme, aby sa deti, ktoré nevedia plávať, v zápale hry nedostali tam, kde už nestačia. Ak je voda pokojná a panuje bezvetrie, môžeme hru spestriť tým, že sa do plávajúcich pingpongových loptičiek môže len fúkať.

Domov a rodina | Psychológia a vzťahy | Školák

Na čo je v škole psychológ

Malí hráči sa musia skloniť až k vode a väčšinou sa bez problémov odnaučia mať z nej strach. Napokon, šikovný otecko môže skúsiť nahradiť pingpongové loptičky loďkami z kôry či dreva, ktoré budú mať nepremokavú plachtu z polovičky plastového téglika. Do plachty sa bude fúkať oveľa lepšie. S pingpongovými loptičkami môžeme usporiadať i regatu na potoku.

Vyberieme úsek, kde sú brehy dobre dostupné, nájdeme vhodný cieľ a vyjdeme proti prúdu na štart. Tam každý pretekár vypustí na dané znamenie svoje plavidlo (čo môže urobiť aj rozhodca, aby to bolo spravodlivé) a bude ho sledovať z brehu.

Na to, aby vyslobodil „lodičku“ v prípade uviaznutia, má v ruke pružný prútik. Nimi sú, napokon, vybavení všetci súťažiaci. Môžu nimi ovplyvňovať plavbu svojej loptičky, ale tiež sa snažiť, aby stroskotala súperova loptička.

Preto musia byť prútiky pružné, aby nezvádzali k šermovaniu. Kontakt pretekárov je zakázaný, strkanie môže prejsť k hádkam. V takom prípade – toto ostatne platí pri všetkých hrách – preteky ihneď prerušíme.

Hra na celý deň

Keď všetko prebehlo v poriadku, môžeme náš pobyt vonku ukončiť hrou, kde majú všetci súťažiaci možnosť získať hneď odmenu. Potrebujeme na to staršie tričko, na ktorého zadnú stranu prišijeme niťou jednotlivo zabalené bonbóny. To si na seba navlečie veliteľ celej akcie.

Má vymedzený priestor, kde sa môže pohybovať, napríklad na lesnej ceste od jedného určitého stromu k druhému alebo vo veľkom kruhu, nakreslenom v piesku. Hráči ho naháňajú a snažia sa mu bonbóny zobrať. Komukoľvek sa to podarí, musí si cukrík odniesť mimo vymedzené územie, až potom sa smie vydať po ďalší.

Vyhráva, pochopiteľne, každý, pretože budeme mať pripravené maškrty aj pre tých, ktorí nebudú mať šťastie na úlovok. Mimochodom, po tejto hre vyhodnotíme ešte jednu. Tú sme vlastne začali hrať hneď na začiatku nášho výletu za zábavou. Máme jeden farebný štipec, ktorý predstavuje akéhosi „kliešťa“. Nenápadne ho niekomu pricvakneme na oblečenie.

Keď to dotyčný hneď zistí, nemôže ho dať tomu, kto na neho štipec pricvakol, musí si vybrať iného. Samozrejme, že je lepšie počkať, až na to všetci zabudnú, a potom to nenápadne urobiť. Na to, aby sa na „kliešťa“ zabudlo, poslúžia vlastne všetky tie hry, ktoré sme tu opisovali. Teraz teda odhalíme nositeľa „kliešťa“.

Nemali by sme pri všetkých tých aktivitách ale zabudnúť na ozajstné kliešte. Musíme sa tiež postarať, aby hry mohli hrať všetci, tí najmenší i najstarší. Podľa veku riadime tiež dĺžku hier, menších budú baviť tak pol hodiny, väčších trebárs hodinu. Nemusíme však vyskúšať všetky, stačí napríklad len pozmeniť niektoré pravidlá, aby hra bola zase o niečo inakšia, pestrejšia.

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma