AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Materstvo. Máme ho ešte „v krvi“?

Hovorí sa o ňom, že je pre nás ženy tým najprirodzenejším na svete. Rodíme predsa odpradávna! Lenže dnes, v 21. storočí, už je v našom živote prirodzené len máločo. Takže ako je to práve s materstvom: vieme si s ním poradiť, alebo pri snahe mať a vychovať dieťa len tápeme a bojujeme samy so sebou?
Materstvo. Máme ho ešte „v krvi“?

Úvaha

V otázkach materstva sa nám toho za posledné desaťročie zmenilo naozaj požehnane. Rodíme oveľa neskôr, oveľa menej detí, dlho premýšľame, či ich vôbec mať, a aj samotné tehotenstvo, pôrod a následná výchova potom prebiehajú úplne odlišne než ešte dve generácie dozadu.

Materstvo | Tehotenstvo

Deň za dňom tehotenstvom: všetko, čo potrebujete vedieť

Moja babička rodila doma, s prvými pôrodnými bolesťami si vydrhla podlahu v spálni, odrodila a o pár dní zase fungovala na poli. Bez toho, aby nejako zásadne riešila, aký prístup k dieťaťu je ten správny alebo ako ho bude do budúcna vychovávať… Ja som sa s otehotnením dostala skôr do kolotoča zmätku a nekonečného spektra otázok.

Vôbec som napríklad neverila tomu, že moje telo zvládne odnosiť dieťa tak, aby bolo zdravé. Neustále som úzkostlivo skúmala, ako mi je a či to, čo mi je, je ešte v norme. Netušila som, ako nakladať so zmenami, ktoré sa so mnou začali diať, v panike som na internete a v knižkách lovila všemožné informácie…

To všetko napriek tomu, že som ich predtým vďaka svojej práci redaktorky mala hneď niekoľko ton. A s blížiacim sa pôrodom? Skoro denne sa mi chcelo plakať, pretože mi vlastne vôbec nebolo jasné, ako sa dá prežiť ten šialený, niekoľkohodinový „okamih“, ako sa dá zvládnuť šestonedelie… Jednoducho chaos.

A čo je horšie, zistila som, že tak alebo dosť podobne to má okolo mňa množstvo tehotných. Počas tých deviatich mesiacov som si jednoducho uvedomila, že slová o „prirodzenosti materstva“ možno už nie sú až také pravdivé.

Čím viac vynálezov, tým horšie…

„Prvé náznaky odchýlenia sa od skutočne prirodzeného poslania ženy, ktorým materstvo vždy bolo, sa začali objavovať v období okolo priemyselnej revolúcie. Ľudia začali opúšťať vidiek, kde žili v spätosti s prírodou, denne vídali zrodenie i smrť, vnímali kolobeh života.

Na vidieku bolo tiež celkom bežné, že ženy ešte v 19. storočí stihli napríklad aj dvadsať tehotenstiev za život – prvé dieťa porodili často ďaleko pred dvadsiatym rokom. Tak isto bolo bežné, že nie každé tehotenstvo sa končilo úspešným pôrodom…“ vysvetľuje na úvod MUDr. Katarína Cajthamlová, internistka, homeopatka a systemická terapeutka a pokračuje: „V mestách sa potom množstvo otehotnení znížilo.

Ale napriek tomu až do vynálezu a masového rozšírenia antikoncepcie nebol ešte odklon od prirodzeného materstva vôbec zásadný. To až s príchodom piluliek prestalo byť všetko, čo sme spomenuli, bežné. Ženy dostali do ruky nástroj, ktorým mohli začať ovplyvňovať, či chcú alebo nechcú byť tehotné. A začali to ovplyvňovať smerom k oveľa menšiemu množstvu počatí…“

Preto sa počas minulého storočia znížil počet detí, ustálil sa na zhruba dvoch na rodinu – čo je zdanlivo v poriadku. Predsa nemôžeme žiť ako kedysi, keď sa doba zmenila, náplň nášho dňa je diametrálne odlišná než pred sto, ale i dvadsiatimi či desiatimi rokmi.

Najprv ja, potom dieťatko!

Študujeme, pracujeme, cestujeme, máme svoje koníčky a celý náš život sa svojím spôsobom stal naplňovaním sebeckých potrieb.

„Lenže to je práve v priamom rozpore s materstvom. Matkou sa totiž žena stáva už dlho pred počatím – v okamihu, kedy sa u nej objaví schopnosť držať sa vzadu, prestať riešiť, či jej dieťa nepokazí postavu, intímny život alebo i s jeho príchodom nebude príliš trpieť.

Dokiaľ toto žena rieši, na materstvo nie je pripravená. A hranica tejto pripravenosti sa neustále posúva,“ objasňuje MUDr. Cajthamlová.

Domov a rodina | Životný štýl

Je to dieťa po mne alebo nie?

Zatiaľ čo naše mamy otehotneli po prvý raz tesne po dvadsiatke, my dnes ten rozhodujúci okamih posúvame k tridsiatke a, bohužiaľ, už i za ňu – práve preto, aby sme všetko stihli, užili si, pobavili sa.

A v prípade kariéry si ju stihli rozbehnúť ešte tak, aby sme sa mohli buď rýchlo vrátiť, alebo dokonca tak, aby sme zamestnanie neopustili viac než na dobu nevyhnutne nutnú. Ale v kontexte, v ktorom sa bavíme o prirodzenosti a materstve, to vôbec nie je ideálne.

Keď deti majú deti…

„S časti je za zmenou prístupu k materstvu aj naša neochota dospieť. Detstvo sa neúmerne predlžuje, predlžuje ho školstvo i sociálna klíma, ktoré ho posúvajú za hranicu fyziologického konca detstva, ďaleko za prvú menštruáciu, ktorá však, paradoxne, vplyvom dobrej stravy a pohodlného životného štýlu prichádza stále skôr.

I po nej je však žena ešte veľmi dlho dievčaťom, ktorého hlavnou životnou náplňou je hra. Jej život je plný súťaživosti, potreby alebo nutnosti vynikať – ale to, čo by z dievčaťa urobilo ženu pripravenú stať sa matkou, to jej vo svojom živote chýba,“ hovorí lekárka. A tak minie puberta, začne sa „oficiálne“ obdobie dospelosti, ale my sa stále hráme. Na to, kde, kedy, v čom a vedľa koho budeme úspešnejšie.

A okrem iného sa tým pripravujeme o priestor budovať si vzťahy, čo je ďalšia nevyhnutná podmienka pre naplnenie materstva. „Pritom však nejde o papier a uzavretie manželstva ako takého. Ide skôr o to, že vymizol pocit bezpečia, ktorý by mal s partnerom prichádzať, aby sa žena mohla stať v pokoji matkou. Ale on neprichádza, pretože ani potenciálni otcovia nie sú dospelí a sú príliš sebeckí.

Nebývajú pripravení zabezpečiť rodinu – ani materiálne, ale predovšetkým nevedia alebo nechcú byť oporou, tým skutočným zázemím a ochrancami,“ naznačuje MUDr. Katarína Cajthamlová, v čom väzia ďalšie prekážky, ktoré nám bránia v tom, aby sme sa skutočne prirodzene stávali matkami.

Času dosť!

A keď nie azda priamo bránia, tak nám slúžia ako argumenty pre to, aby sme sa matkami stávali stále neskôr. V tomto prípade hrešíme aj na narastajúcu dlhovekosť a inú štruktúru a kvalitu života všeobecne. Nechodíme predsa do dôchodku v päťdesiatke (mnohé z nás nepôjdu vôbec, pokiaľ sa o to samy nepostarajú).

Tehotenstvo

Bolí ten pôrod? Veľmi, ale prežijete!

Vďaka modernej medicíne sme nielen dlhšie v kondícii, ale tiež dokážeme neskoršie otehotnieť. Môžeme ignorovať to, čo bolo nastavené prírodou… Alebo si aspoň myslíme, že môžeme. A „dobiehame“ to potom v mnohých smeroch. Ťažkosťami s otehotnením, keď už sa k nemu konečne odhodláme.

Komplikovanými, rizikovými tehotenstvami. Náročnejšími pôrodmi. A v neposlednom rade pocitom, že mať dieťa je nakoniec hlavne neskutočná drina! Nie je – pokiaľ by sme ho mali v ideálne plodnom veku pred tridsiatkou, respektíve dvadsiatkou! Po tejto magickej hranici už začína prituhovať.

A tie, ktoré sa stanú matkou až okolo štyridsiatky, potom zažívajú jednoducho peklo. Už nemajú toľko životnej energie. Sú vo veku, kedy už by mali mať zase priestor samy pre seba (po deťoch a kariére), a miesto toho sa musia ešte len venovať potomkom, čo ich, pochopiteľne, vysiľuje a utvrdzuje v pocite, že materstvo je iba veľká práca, nič prirodzené.

Chýbajúca kontinuita

K pochybnostiam o materstve, respektíve o vlastnej schopnosti dieťa odnosiť, porodiť a vychovať, vedie ale ešte kopa iných vecí.

„Zásadná je v tomto ohľade napríklad aj chýbajúca ženská podporná skupina. Matky, babičky, tety… ženy, ktoré už si materstvom prešli, majú nedoceniteľné skúsenosti, ktoré by mali odovzdávať, ale neodovzdávajú.

Jednotlivé generácie žien medzi sebou o tehotenstve, pôrode ani o následných rokoch nehovoria,“ odhaľuje MUDr. Cajthamlová okrem iného jeden z hlavných dôvodov, ktorý nás dnes vedie k tomu, že z otehotnenia máme jednoducho strach, ktorý sa nás potom drží… možno doživotne, čo sa detí týka.

Nielen, že okolo seba nevídame vinou mestského života prirodzený kolobeh zrodenia a smrti (u ľudí ani u zvierat), ale už o tomto kolobehu nedostávame ani objektívne informácie. „Dnes, keď ženy rozprávajú o tehotenstve a vlastnom pôrode, je to asi také dramatické, ako keby muži rozprávali o vojnách.

Je to neskutočná dráma, ktorú nie je možné si overiť, pretože už sa nerodí doma, a tá, ktorá načúva, pravdepodobne vďaka tomu nikdy pri žiadnom inom pôrode nebola a nebude a príde tak o možnosť potvrdiť si tie hororové tvrdenia…

Áno, pôrod je náročná záležitosť, ale nie je to nič, o čom by sa mali rozprávať nejaké desivé príbehy. Už preto, že o tehotenstve premýšľajúcej alebo tehotenstvo prežívajúcej žene také rozprávanie nič neprinesie. Len strach. A ten jej všetko, naopak, ešte skomplikuje!“ dodáva lekárka.

Atmosféra strachu

Strach uvádza do nepohody nielen nastávajúcu mamičku, ale aj dieťa. Môže skomplikovať samotné tehotenstvo, ale predovšetkým práve pôrod. „Strach totiž zviera mnoho svalov, rodička sa potom zle otvára, dochádza k zbytočnému potrhaniu…

Vo chvíli, kedy by mala tlačiť, netlačí, je stiahnutá strachom, ale dieťa ide ďalej prirodzene, len bohužiaľ úplne pasívne, proti svalstvu maternice. Navyše pritom plod prichádza o kyslík, pretože pri kontrakcii sa stiahne cievne zásobenie placenty, ktorá je stále jedinou cestou, cez ktorú prichádza kyslík k bábätku.

A dieťa je v tej chvíli úplne bezmocné, situáciu môže ovplyvniť len matka, ktorá však nevie ako,“ konštatuje MUDr. Katarína Cajthamlová, podľa ktorej dnešné nastávajúce mamičky do atmosféry strachu dostáva ešte navyše stret s mnohými informáciami z mnohých zdrojov (internet, knihy, desivé historky známych a kamarátok, lekári, zástupcovia alternatívnych smerov) a zároveň nedostatok dôvery v to, že pôrod zvládne práve to ich telo.

V mnohých prípadoch je to napriek všetkých predpôrodným kurzom a cvičeniam pre tehotné, bohužiaľ, oprávnená obava. „Pôrod je totiž fyzická námaha, na ktorú boli telá žien adaptované, pokiaľ boli zvyknuté chodiť, fyzicky pracovať, mali pevné panvové dno a brušné svaly.

Tehotenstvo

Potrat: čo by ste mali vedieť

Dnes? Máme povolené brušné svaly, zablokovanú chrbticu, takže pri pôrode potom mnoho z tých šialených bolestí vychádza nakoniec z nefunkčného pohybového aparátu, nie preto, že na svet prichádza dieťa!“ upozorňuje ďalej MUDr. Cajthamlová.

Muži pri pôrode?

Prirodzenému zrodeniu dieťatka bráni však i fakt, že z pôrodu sa nejakým „nedopatrením“ stala mužská záležitosť. Gynekológovia a pôrodníci sú veľmi často, dokonca v drvivej väčšine muži. Ale čože oni niekedy rodili? Akokoľvek to môžu mať vyštudované, nemajú prežité. A celkom jednoducho sa, bohužiaľ, môžu stať stresujúcim faktorom.

Preto boli pri pôrode vždy ženy, pôrodné baby, vlastne profesionálky, ktoré dnes síce už zase suplujú pôrodné asistentky či duly, avšak nakoniec vždy príde k slovu lekár. Pôrodné baby navyše poznali rodičku od jej narodenia, vedeli alebo tušili, čo ju pri pôrode čaká, v akej fyzickej kondícii je nastávajúca mamička, aké choroby absolvovala…

A okrem toho jednoducho mohli pomôcť na základe vlastných materských skúseností. Miesto takej jednej pôrodnej baby sú dnes pri pôrode muži, ako už sme povedali. A niekedy dokonca dvaja! To keď si so sebou na pôrodnú sálu vezme žena ešte svojho partnera. Ale ani s ním to nemusí byť žiadna výhra.

Síce je prizvaný ako podpora, môže spolu s vami absolvovať všetky predpôrodné kurzy sveta, a napriek tomu nakoniec nemusí svoju úlohu splniť. Naopak – môže prekážať, prekážať vám, môžete sa pred ním hanbiť, jemu môže byť nepríjemne… skrátka, žiadna sláva.

„Naopak je v poriadku, keď muž príde k žene hneď po pôrode. Toto je tradícia stará skoro ako ľudstvo samo, pretože v tej chvíli, keď muž vzal dieťa do náručia, oficiálne ho uznal za svoje!“ prezrádza lekárka a znovu opakuje, že pôrod ako taký by mal ostať záležitosťou žien.

Náročné šestonedelie

Aj keď už je po pôrode a dieťatko na svete, ani vtedy neprichádza vytúžený materský pokoj. Skôr panika. Netušíme, ako s dieťaťom zaobchádzať, ako ho pritúliť, do akej miery je vhodné, dobré a prospešné byť s ním v kontakte, bojujeme s dojčením a absolútne nie je rešpektované šestonedelie ako obdobie, v ktorom sa rodí zásadný kontakt medzi matkou a potomkom.

„Síce aj predtým chodili za novorodeným dieťaťom návštevy, neboli však také početné a akceptovali fakt, že matka potrebuje pokoj. Dnes? Bábätko od narodenia všetci fotíme, dávame jeho fotky na sociálne siete, návštevami sa to okolo rodičky a dieťaťa len hemží a vznikajúci kontakt sa narušuje.

A keď to nie je vonkajšími zásahmi, potom sa sama matka snaží vracať často k práci, opúšťa svoju ratolesť vo chvíľach, kedy ju potrebuje naozaj najviac za celý svoj život, a sama narúša prirodzený sled udalostí,“ hovorí lekárka. A prečo podľa nej bojujeme s dojčením a ani to pre nás nie je samozrejmé?

„Po prvé preto, že matky sú stresované, zahltené priveľkou mierou informácií alebo sú, naopak, absolútne neinformované… A potom v ňom chýba schopnosť pristupovať k nemu intuitívne. Dojčenie sa riadi akýmsi načasovaním po určitom počte hodín, nie tým, či má dieťa hlad a o dojčenie sa začne hlásiť plačom!“

Návraty ku koreňom?

Samozrejme – všetko, čo zatiaľ bolo povedané, sa netýka všetkých potenciálnych mamičiek. Záleží na tom, z akého prostredia tá-ktorá pochádza, ako bola vychovávaná, prečo sa nedostala k zodpovedajúcim informáciám, do akej miery je zvyknutá načúvať svojmu telu, inštinktom, popasovať sa s novými vecami, bolesťou, nepohodlím a brať si z príchodu dieťaťa naopak len to dobré.

Pretože materstvo, to je geniálna cesta k tomu, ako poznať sama seba a vyrovnať sa s niektorými svojimi slabými stránkami.

Je to – pravda – niekedy vážne drina. Ale bohato zaplatená každým jednotlivým úsmevom, pokrokom alebo pritúlením dieťatka. Aby tých pekných okamihov bolo čo najviac, objavili sa v posledných rokoch aj tendencie akéhosi návratu ku koreňom.

K pôrodom doma, minimalizáciou lekárskej intervencie pred narodením i po narodení, k znakovaniu s batoliatkami, k bio a eko prístupe v stravovaní mamy i dieťaťa, bezplienkovej metóde, k materstvu na plný úväzok. Jednako len i z toho sa potom často stáva extrém – akokoľvek to nerady počujú dotknuté mamičky. V čase sa skrátka nevrátime.

Novorodenec

Prečo nás priťahujú bábätká?

Už ani nemôžeme, pretože na to nie sme nastavené psychicky ani fyzicky. A to, čo by sme ako mamy (i tie nastávajúce) mali robiť predovšetkým, je hľadanie zdravého kompromisu, ktorý nepovedie ani k tomu, že zošalieme hrôzou vo chvíli, keď si urobíme tehotenský test, ale ani k tomu, že v tej chvíli odstrihneme bežný život 21. storočia a odsťahujeme sa na samotu, aby sme – so zveličením – porodili na sene. Ide hlavne o to, aby sme vedeli používať zdravý rozum a boli pokojné.

Ako lepšie zvládnuť materstvo?

poznávajte svoje telo, vnímajte, ako funguje, čo potrebuje

naučte sa prekonávať ťažkosti (neutekajte, hľadajte riešenie a niekedy jednoducho veci hádžte za hlavu – trocha nadhľadu nikdy nikoho nezabilo!)

nevyhýbajte sa zodpovednosti

naučte sa triediť informácie, intuitívne a zdravým rozumom vyberať to, čo sedí vášmu životnému štýlu, povahe a životnému cieľu (to, čo robí vaša kamarátka, nutne nemusí vyhovovať vám)

prijmite sama seba i so svojimi chybami, pretože snaha po akejkoľvek dokonalosti vás doženie len k úzkostiam

nesnažte sa ani zvládať všetko za všetky, neobetujte sa a občas buďte pokojne sebecká…

pátrajte v rodinnej histórii, chcite vedieť, ako rodili vaše babičky, mama, tety, ako sa popasovali s dojčením, s čím sa borili a ako to prekonali (nielen, že babské rady sú tie najvyskúšanejšie, ale máte určitú pravdepodobnosť, že zásluhou génov a rodinných predispozícií budete mať podobný scenár, čo vám žiadna kniha neprezradí)

a raz, až bude čas, nezabúdajte i svojim dcéram odovzdať ten správny návod s dostatkom objektívnych informácií, súvislostí a zákonitostí!

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma