AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Lucia Lužinská: Som mama na plný úväzok

Speváčka a herečka Lucia Lužinská je už dvojnásobnou mamičkou. Zdôverila sa nám, ako prebiehal jej druhý pôrod, prečo sa tentoraz rozhodla ísť rodiť do zahraničia a na čom práve pracuje.
Lucia Lužinská: Som mama na plný úväzok

Čím teraz ako mamička žijete?

Pri dvoch deťoch je to oveľa náročnejšie. Už chápem, prečo sa hovorí: jedno dieťa, žiadne dieťa. Dcéry sú síce dobré a pokojné, ale tá staršia teraz začala vystrkovať rožky. Asi aj preto, že bola zosadená z trónu a trochu žiarli. Na sestričku je dobrá, ale na mňa je v tomto období veľmi náročná a vyžaduje si pozornosť.

Chodila do škôlky, ale na jeseň ochorela a potom, keď to chytila aj mladšia, som ju nakoniec nechala doma. Teraz teda žijem tým, že mám obe deti doma a učím sa byť mamou na plný úväzok. Nie je to vôbec ľahké, pretože som bola zvyknutá cestovať, stále niečo vymýšľať a realizovať, a teraz mám na to všetko minimum času.

S kým sa radíte o dôležitých otázkach materstva?

Pri druhom dieťati už veľa vecí poznám. Mám skvelé pediatričky, ktorým môžem zavolať, keď sa mi niečo nezdá ohľadom zdravia, alebo keď na deťoch niečo spozorujem. Občas poradia kamarátky, ale snažím sa deťom dávať hlavne veľa lásky.

Amélia je veľmi bystré dieťa, začala byť veľmi neposedná, rada rieši logické úlohy, má bujnú fantáziu, neuveriteľnú slovnú zásobu a dokáže spájať písmená do slabík, ale keďže sa jej nemôžem venovať ako predtým, tak niekedy nevie, čo s energiou. Začali sme chodiť na kone, aby sa trochu upokojila a šli sme aj na monitoring talentu a intelektu, aby som ju vedela trochu usmerniť. Je ťažké ju preargumentovať.

Keď som rozlomila koláčik, aby sa podelila, povedala, že ona pôvodne mala chuť na ten menší kúsok, ale z lásky sa ho vzdala a zobrala si ten väčší, ktorý vlastne nechcela. Nerada som mamou, čo jej zakazuje a prikazuje, lebo viem, že také zväzovanie nie je správne. Našla by si cestičku, ako ma oklamať aj keď je dobrosrdečná. Jednoducho, chce byť sama sebou a som tomu rada, aj keď ma to občas stojí dosť síl.

Spoliehate sa pri deťoch na intuíciu, alebo vyhľadávate informácie aj na internete?

Je to kombinácia oboch. Keď si nie som istá, či niečo robím správne, tak sa s vierou obraciam na svoju intuíciu, lebo nie som prvá matka na planéte a tak verím, že žena, keď je napojená na samu seba, vie vycítiť, čo a ako má robiť. Čo sa internetu týka, aj na mňa sa občas hodí termín Google matka.

Ale  dávam si pozor na zdroj informácií, pretože na internet sa ich dostane strašne veľa a nie všetky sú overené a zaručené. Preto sa snažím čítať aj odbornejšie články alebo lekárske publikácie. Deťom sa snažím dávať zdravú stravu. Amélia do troch rokov jedla len to, čo som jej navarila, nedávala som jej bielu múku, mliečne výrobky, biely cukor.

Sladkosti jedla len vo forme sušeného a normálneho ovocia. Keď už nejakú sladkosť zjedla, bola to domáca výroba. Komerčné sladkosti nemala vôbec, a keď jej niekto niečo ponúka, povie, že také nepapá. Občas sa stretnem s takou škodoradosťou u ľudí, keď vravia, že aj tak ju od toho neuchránim. Som si toho vedomá, ale snažím sa jej vytvoriť aspoň dobrý základ.

Odráža sa to na zdraví detí?

Amélia do troch rokov vlastne nebola chorá. Samozrejme, s príchodom do škôlky prišli virózy, ale zvládame to bez väčších komplikácií. Zatiaľ nemala antibiotiká. Snažím sa, aby sa hrala na čerstvom vzduchu a od narodenia som jej robievala masáže až do roka a pol a aj teraz jej pri chorobách masírujem vhodné miesta. Nemáva také tie nepretržité detské soplíky.

Verím, že stravovaním sa dá veľa napraviť, aj veľa pokaziť. Neviem, čo by bolo, keby sa stravovala inak. Som rada, že som si ustála ten spôsob stravovania, ktorý mala a stále do veľkej miery má.

2.jpg

Aká je Viktória bábätko?

Úplne úžasné, vôbec neplače. Má len pol roka a je veľmi spoločenská, snaží sa až takým spevom zapájať do rozhovorov a okamžite pohľadom reaguje na ľudí. Je vlasatá a pôsobí oveľa staršie, občas sa pozabudnem a nechám ju ležať na koberčeku, ona začne netrpezlivo vykrikovať, lebo je sama a ja si vravím, že čo vykrikuje, veď nech príde po štyroch a potom si uvedomím, že to ešte nevie. Keď je nespokojná alebo hladná, trošku vrčí.

Plakať som ju počula asi raz v živote, keď jej brali krv z pätičky. V noci, keď je hladná, len džavoce a rozpráva si, nezobúdza ma plačom. V tomto je naozaj netypická. Minule sme boli v spoločnosti, kde boli panie, ktoré majú vnúčatá v jej veku. Najskôr hovorili, aké je to dobré dieťa a po dvoch dňoch už sa pozastavovali nad tým, že nie je úplne normálna.

Ešte vraj nevideli dieťa, ktoré by vôbec neplakalo. Neviem, či to nie je aj kvôli tomu, že som mala krásny pôrod.

V čom sa líšil od toho prvého?

Najskôr musím povedať, že som mala skvelé prvé tehotenstvo, úplne bezproblémové, ktoré sa ale skončilo akútnou sekciou. Nič tomu celý čas nenasvedčovalo a neboli žiadne dôvody, aby som nemohla porodiť normálne, a tak som si takýto scenár absolútne nepripúšťala.

Keď som svoju prvú dcéru dostala po prebratí sa z narkózy, od toho momentu som sa začala správať, akoby som porodila normálne, dokonca som ešte na posteli začala mierne posilňovať, aby sa moje telo rýchlo zotavilo. Pustili ma domov skôr, ako je po sekcii zvykom.

Je to dlhý príbeh, ktorý sa skončil tým, že som sa rozhodla k svojmu druhému pôrodu pristúpiť inak. Žiaľ, naša spoločnosť rieši mnohé, miestami aj absurdné problémy, ale nie je schopná vedome a s pochopením vypočuť potreby matiek. Namiesto toho vytvára systém, ktorý matku v mnohých oblastiach diskriminuje a oslabuje, a ktorý jej veľkodušne venuje jeden deň v kalendári.

V rámci príprav na druhý pôrod som absolvovala aj terapeutické sedenie, aby som sa vyrovnala s prvou skúsenosťou a našla dôveru v seba, že to zvládnem.

Nakoniec ste rodili v Rakúsku...

Išla som rodiť do zahraničia preto, že som chcela rodiť prirodzene a chcela som, aby som mala akceptované určité podmienky.

U nás mi fyziologický pôrod neodporúčali kvôli predošlej sekcii aj kvôli môjmu veku, tak som sa rozhodla ísť na deň otvorených dverí do nemocnice v Hainburgu, kde majú vysoké percento fyziologických pôrodov aj po sekciách.

Pôrod tam úplne bežne vedie pôrodná asistentka bez akýchkoľvek rutinných zásahov, takže v tom má naozaj veľkú prax a veľa skúseností. Vedela som od mojej starej mamy, ktorá toto poslanie vykonávala, čo všetko taká babica dokázala vidieť a vyšetriť bez prístrojov. Keď asistentka indikuje, že je potrebný zásah lekára, tak ho zavolá.

Je to, samozrejme, plne vybavená nemocnica, kde sú pripravení aj na cisársky rez, keby bol potrebný. Pokiaľ to však nie je potrebné, lekár pri pôrode nie je. Takisto mi tu do bodky akceptovali môj pôrodný plán, pričom keď som na Slovensku povedala slovo pôrodný plán, veľmi veľa lekárov, sestier, ale aj žien – rodičiek zareagovalo spôsobom, že to je úplná zbytočnosť a o čom to, preboha, hovorím.

3.jpg

Nie som naivná, viem, že ak by sa niečo skomplikovalo, tak na ňom nezmyselne nebudem lipnúť. Pôrodný plán je tu ale preto, aby sa v prípade, že je všetko, ako má byť, žene nerobili vyšetrenia „pre istotu“, bez jej vedomia a súhlasu.

Aby žena počas pôrodu nemusela na nič myslieť, nebola ničím zaskočená a iritovaná, aby stále niekto nevstupoval so zbytočnými otázkami, alebo aby sa jej, naopak, niekto venoval v čase, keď to ona potrebuje, aby nemusela znášať ponižujúce správanie a jednostranný čierny humor, aby sa jej nerobili zásahy, ktoré si neželá a ktoré ju vyslovene stresujú.

Každý takýto zásah môže zvrátiť prirodzený priebeh a urobiť z neho priebeh patologický. Pôrod je inštinktívna vec, nie racionálna. Aj zviera, keď rodí, ide do tepla, do ticha, do tmy. Aby malo svoju intimitu a pokoj. A po pôrode zostáva so svojím mláďatkom.

Máte teda na ten druhý lepšie spomienky?

Všetko prebehlo veľmi rýchlo a intenzívne. Rodila som vo vode, bez epidurálu, oxytocínu, liekov, nastrihovania a zašívania, v šere a tichu, s pôrodnou asistentkou, partnerom a mojou kamarátkou dulou. Veľmi dôležitým momentom pre mňa boli aj možnosti kontaktu koža na kožu, dopulzovania pupočníka a slobodného výberu polohy počas pôrodu.

Toto nie sú žiadne rozmaznané požiadavky. To je právo každej ženy, aby mohla dôstojne priviesť na svet zdravé dieťa. Dieťa a matka sú spojené, čo je dobré pre matku, je dobré aj pre dieťa. Hneď po pôrode sa ma asistentka pýtala, či chcem ísť domov, pretože mi vôbec nič nebolo.

Bola som ale unavená a chcela som, aby bábätku na druhý deň urobili niektoré vyšetrenia, takže som ešte deň zostala. Myslím, že pre ženu by mal byť pôrod úžasným životným zážitkom a nemalo by sa k nemu pristupovať tak, že treba odrodiť a zabudnúť. Ja som s mnohými ženami diskutovala o svojom prvom pôrode a zistila

som, že veľa z nich, aj starších, ktoré už majú vnúčatá, má stále nevyriešené traumy z pôrodu. Je to najdôležitejšia udalosť v živote ženy, preto by sa nemala cítiť ako kontajner, z ktorého vyberú dieťa. Keď je žena traumatizovaná z pôrodu, stojí ju veľa námahy, aby mohla byť dobrou matkou a partnerkou.

Dojčíte bez problémov?

To áno, mlieko sa mi hneď spustilo. Pri prvom dieťati som absolvovala laktačný kurz, ktorý mi naozaj veľmi pomohol a môžem to len odporúčať. Veľmi som to ocenila po cisárskom reze, keď som sa obávala, že sa mi nespustí laktácia. Ale vďaka tomuto kurzu som hneď vedela, ako si mám bábätko prikladať a či je správne prisaté a poznala som nástrahy.

Pri prvom tehotenstve ste si nedali zistiť pohlavie. Ako to bolo teraz?

Ani teraz som si nedala zistiť a dlho to na monitore nebolo vidno. Neskôr, keď už bola Viktorka správne natočená, som to viac-menej vedela. Pri Amélii som od začiatku tušila, že to bude dievča a aj som si vtedy dievča veľmi priala. Teraz mi to bolo jedno. Akurát bol problém s menom, lebo svoj osobný „top“ som dala prvej dcére.

Ako ste teda vybrali meno?

Meno sme mali úplne iné, ale keď sa narodila a videli sme, aký má stoický  lozo cký výraz v tvári a husté vlasy na hlave učesané ako od kaderníka, povedali sme si, že jej nemôžeme dať meno, aké sme pôvodne chceli.

Jeden a pol dňa bola teda bez mena a až na matrike padlo rozhodnutie, že to bude Viktória. Aj kvôli tomu, že pre mňa to bolo také moje osobné stelesnené víťazstvo. To, čo som si veľmi želala v živote zažiť, mi bolo dopriate.

Máte čas aj sama na seba?

To nemám, ale ani to tak nevnímam. Teraz sa dokážem neuveriteľne rýchlo namaľovať alebo obliecť, čo som predtým nevedela. Párkrát som už bola na nejakej spoločenskej akcii, keď som malú nakŕmila a vedela som, že mám hodinu a pol čas, kým začne byť znova hladná.

Pri prvej dcére som bola viac úzkostlivá, ale pri tej druhej to už vnímam trošku inak. Keď sa žena stane matkou, neprestane kvôli tomu byť partnerkou, dcérou, kamarátkou alebo tvorivým človekom.

Máte 39 rokov, mnoho žien sa v tomto veku cíti lepšie ako v dvadsiatke, sú viac vyrovnané...

Ja v tomto veku hlavne neriešim to, že sa mi kvôli materstvu prerušila kariéra. Nie som až tak na očiach verejnosti, hoci príležitostne koncertujem a aj som si párkrát odbehla pred kameru. A veľa vecí si pripravujem doma.

Robím to, na čo som predtým nemala čas, chodím na hodiny spevu, pripravujem nové projekty, chodím na zaujímavé semináre a stretnutia, organizujem hudobné workshopy pre deti, robím si jogový inštruktorský kurz.

Viac sa stretávam s ľuďmi, s ktorými chcem byť a učím sa nepoužívať vetu „nemám čas“, lebo chcem vo svojom živote zažívať krásne okamihy. Niekedy si len tak ľahnem k svojim deťom a pozerám, ako spia a ďakujem za to, že ich mám a sú zdravé.

Foto: Anna Mrazek Kovačič

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma