AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Kto nosí darčeky? Ježiško, Santa Klaus alebo skriňa?

Kto nosí vianočné darčeky? Kandidátov je hneď niekoľko, ale u nás je to, prosím pekne, skriňa
Kto nosí darčeky? Ježiško, Santa Klaus alebo skriňa?

Moje deti sa pomaly dostávajú do veku, kedy už treba podobnú otázku očakávať. Môj šesťročný sa pár týždňov dozadu opýtal, či existuje veľa Ježiškov. Videl totiž v telke reportáž o výročnom stretnutí Santa Klausov, bolo to niekde v Austrálii, kde sa ich stretlo niekoľko stovák a spolu sa kúpali v mori.

Áno, kúpali sa oblečení vo svojich zimných mundúroch. Odpovedala som pohotovo. Ježiško je len jeden, ale je veľa ľudí, ktorí sa zaňho vydávajú. Viac ho, našťastie, nezaujímalo. Lenže táto otázka ma prinútila zamyslieť sa nad tým, čomu vlastne moje deti veria a prečo. Zdá sa mi, že to majú akési pomotané.

Vyzerá to totiž tak, že si myslia, že darčeky nosí Ježiško, ktorý ale vyzerá ako Santa Klaus. Okolie sa ich pýta: „Tak čo ti priniesol Ježiško?“ alebo „Poslúchal si, aby ti Ježiško voľačo priniesol?“, potom vidia v knihách a v telke do červeno-biela oblečeného zaokrúhleného deduška, ktorý letí na saniach a roznáša darčeky.

Tak čo iné by si tie deti mali myslieť. Na takéto dilemy mám jednoznačné riešenie. Treba si urobiť prieskum. A tak som oslovila kamošky, aby som zistila, ako sú na tom ich deti a či rodičia nejako prispievajú k tvorbe tohto konkrétneho svetonázoru.

Výsledky prieskumu boli zaujímavé. Väčšina mamičiek sa zubami-nechtami snaží, aby ich deti čo najdlhšie verili v „zázraky“. A tak tajne balia darčeky, schovávajú ich do skríň a kým deti dojedajú vianočnú kapustnicu, tajne ich vláčia pod stromček.

Potom je skupina polo-realistických mamičiek, ktoré hovoria deťom, že niektoré darčeky nosia príbuzní a niektoré Ježiško. To sú tie matky, ktoré nie sú ochotné vzdať sa kapustnice.

Ale mám aj kamošku, ktorá má na celú problematiku zázraku úplne iný názor. Ona je totiž skutočne veriaca. A ako taká skutočne verí, že zázraky existujú. Napríklad také Ježišovo zmŕtvychvstanie. Lenže tým, že deťom tvrdíme, že darčeky nosí Ježiško, Santa Klaus či iná zázračná osoba, vlastne celý princíp zázraku znehodnocujeme.

Deti totiž časom zistia, že to nie je pravda, že to sú len také povedačky pre deti a podobne sa budú stavať aj k tým skutočným zázrakom. Znie to síce paradoxne, ale tým, že deťom nedovolíme veriť v zázraky, vlastne ich vieru v zázraky podporujeme.

Aspoň tak to tvrdí tá moja kamoška. Ja si však myslím, že najlepší spôsob ako uveriť zázraku je jeden zažiť. A ten zázrak, čo sa mi prihodil, sa týkal mojej skrine. Patrím totiž do tej kategórie mamičiek, čo schovávajú do skríň a nejedia kapustnicu.

Darčeky nakupujem priebežne, nie ako niektorí týždeň pred Štedrým dňom, a tak sa ich v tej skrini počas roka nakopí hneď niekoľko.

Tento rok som však akosi pozabudla, že skriňu začali využívať moje deti na rôzne účely: schovávanie, prezliekanie do ženských šiat (to ale, prosím, nikomu nehovorte), či skrývanie vecí, ktoré nechcú, aby dostal do rúk súrodenec. Napríklad taký tablet. No a už asi tušíte, čo tam jedného krásneho novembrového dňa objavili.

„Maminka, kto doniesol tieto darčeky?“ dobehli za mnou upachtení. „Aké darčeky?“ spýtala som sa nechápavo. Doviedli ma pred skriňu, kde stála kopa s asi tuctom rôznych darčekov. Niektoré už boli dokonca zabalené. Úplne som stratila reč.

Prekvapene som prechádzala pohľadom z kopy na skriňu a na svoje deti a urputne premýšľala. Čo im teraz poviem? Že ich Ježiško doniesol predčasne? Že to bol jeden z tých kúpajúcich sa pomýlených Santa Klausov? Že som ich tam schovala ja?

Nenapadlo mi nič lepšie, a tak som zajachtala: „Tie, tie, tie darčeky doniesla skriňa“. Chvíľu na mňa neveriacky hľadeli, až sa nakoniec ten mladší, päťročný, obrátil na svojho brata a nadšene zvolal: „Ty brďo, tá skriňa je zázračná!“ Starší sa okamžite pridal k jeho nadšeniu a piskľavým hlasom zakričal: „Ty kokso, poďme ju prehľadať, možno tam toho bude viac“.

A tak som bezradne stála pred svojou vlastnou skriňou a zúfalo sledovala, ako moje deti, ktoré si medzitým dovliekli stoličky, vyhadzujú oblečenie na zem a vyťahujú jeden darček za druhým. Celkovo ich bolo asi dvadsať. Mnohé z nich boli úplné maličkosti, ale predsa.

Potom si uprostred rozhádzaných blúzok a nohavíc (sukne nenosím) urobili novembrové Vianoce. Keď sa môj muž vrátil z práce, vzrušene ho čakali pri dverách a hneď mu položili zásadnú otázku: „Tatino, vieš, kto nosí darčeky“? „Kto?“ opýtal sa môj muž, akoby to nevedel. „No predsa skriňa!“ zvolali jednohlasne a utekali späť k svojej kope darčekov.

Niekoľko týždňov som potom chodila skleslo po dome a rozmýšľala, aké to budú Vianoce bez darčekov. Alebo im strčím pod stromček tie rozbalené, okukané? Alebo pôjdem von medzi šalejúce davy, ktoré si nechávajú všetko na poslednú chvíľu, a kúpim nové? A vtedy sa stal ten zázrak.

Bolo to presne týždeň pred Štedrým dňom, keď som dokončovala upratovanie mojej znešvárenej skrine a utierala prach na najvrchnejšej poličke, ku ktorej sa dá dostať len po rebríku. A hádajte, čo som tam objavila. Štyri darčeky. Štyri! Museli byť spred dvoch rokov.

Možno aj staršie, lebo som si ich vôbec nepamätala. Alebo sa tam jednoducho objavili zázrakom. Zoskočila som z rebríka a utekala za svojím mužom. Šeptom, ale s rozžiarenou tvárou som sa ho opýtala: „Miláčik, vieš kto nosí darčeky?“ Pozrel sa na mňa ako na blázna. Na odpoveď som ale nečakala. „No predsa skriňa!“

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma