AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Keď máte doma malého tyrana

Panovačnosť, hnev, zloba. Z vášho roztomilého batoliatka je odrazu niekto cudzí, malý diktátor. Ako je to možné, keď ste vždy robili, čo ste mu na očiach videli?
Keď máte doma malého tyrana

Alebo ste, naopak, od strachu, „aby vám neprerástol cez hlavu“, boli
radšej prísna a vždy zásadová? Malý tyran žije v mnohých domácnostiach a spolužitie s ním ani zďaleka nepripomína idylku, akú ste si v tehotenstve vysnívali.

Domov a rodina | Materstvo | Psychológia a vzťahy | Batoľa | Dojča

10 spôsobov ako utíšiť bábätko

Dosť často sa totiž celý deň nesie v duchu, ako ho (ju) zase nenaštvať a nezažiť v obchode tú nervy trhajúcu hanbu, kedy sa váľa a reve len preto, že vypredali jeho obľúbenú šišku.

Kto je tyran?

Pohľady na to, ktoré dieťa je tyran, môžu byť rôzne. Možno, že ste pri letnej dovolenke pozorovali rôzne rodičovské prístupy na pláži či pri rybníku. A trebárs aj z diaľky počúvali nenápadné poznámky: „Tomu už by som
teda dala na zadok, nič iné si nezaslúži,“ alebo naopak: „Ten je asi chudák unavený, že takto vyvádza, možno by ho mali skúsiť uspať.“

Oslovili sme dvoch odborníkov a na téme malý tyran sa prekvapivo zhodli psychoterapeut Vilém Urban i pedagogička a autorka princípov Nevýchovy Katka Králová. Dieťa je produk- tom svojich rodičov a všetko je o hraniciach
– našich i jeho. Z toho treba vychádzať. „Tyran je dieťa, ktoré si presadzuje svoje za každú cenu, potrebuje neustálu pozornosť i na úkor druhých,“ vysvetľuje Vilém Urban.

„Dieťa si tým, že vrastá do sveta dospelých, utvára svoje vlastné hranice pôsobením rodičov. Keď nerešpektujeme jeho potreby alebo, naopak, nezohľadňujeme tie svoje, vzniká absencia a rodí sa tyrania.“

Hranice – vaše i detské

Každé dieťa vyrastá v určitej sociálnej komunite, rodine s danými pravidlami. Čo jedného rodiča rozčúli, nechá iného úplne pokojným. Zásadná je jedna vec: ak je detským počínaním fungujúci systém výrazne narušený a rodičia sú ním obmedzovaní, problém je na svete.

Nepríjemným zistením je, že na detskú tyraniu neexistuje univerzálna rada a že – tak ako vlastne vždy v otázke medziľudských vzťahov – musíme v pátraní
po príčine problémov začať i končiť u seba. „Dieťa opakuje to, čo sa učí od rodiča, to je jednoducho fakt, hoci rodičia často hovoria, že toto sa od nich teda nenaučilo,“ uvádza K. Králová.

„Veľkú rolu hrá v možnej detskej tyranii téma hraníc. Väčši- nou totiž vychovávame liberálne alebo, naopak, autoritatívne – hranice žiadne alebo prísne, jasne dané dospelým. Skutočné hranice sa týkajú viac rodičov než detí. Keď si totiž rodič vytvorí vlastné hranice, nie je vôbec potrebné ich nastavovať dieťaťu, ono ich prirodzene rešpektuje.

A pravidlá, ktoré v rodine potrebujeme, je dobré vytvárať spoločne s dieťaťom.“ Ak ste tu bezvýhradne pre dieťa a jeho potreby, je to i pri všetkej vašej snahe vlastne devastujúce tak isto, ako keď prikazujete, zakazujete a trestáte.

„Nie je dobré vytvárať v dieťati predstavu, že je tu celý svet len pre neho. Opačne pri autoritatívnom vedení zase môže ľahko vzniknúť deprivácia, že dieťa nie je na svete dôležité,“ podotýka V. Urban. Naše hranice sú vec, ktorá sa veľmi často obchádza. Premýšľali ste niekedy nad tým, čo vy sama potrebujete a aké veci vzhľadom na výchovu svojho dieťaťa chcete?

Čo je VÁM príjemné a čo už nie? Nepúšťate dobrovoľne svojho malého tyrana niekam, kam nechcete? Alebo máte, naopak, veľký strach, aby sa vám nevymkol z rúk? „Keď sa rodičom podarí zmapovať svoje vlastné hranice – čo oni potrebujú a chcú –, prestane byť v tej chvíli všetko len o dieťati a jeho požiadavkách,“ dodáva Katka Králová.

„Pokiaľ rodičia vedia sebavedome vyjadriť, čo potrebujú, teda povedať: ,Toto teraz potrebujem inak‘ a súčasne dokážu rešpektovať potreby dieťaťa, nikdy nemôže z ich miláčika vyrásť malý tyran. Ten rastie tam, kde si rodič nie je istý sám sebou. A preto dieťaťu buď ustupuje alebo kričí, prikazuje, zakazuje.“

Ťahák pre výchovu

  • Hranice nastavujte čo najskôr – vyhnete sa tak nepríjemným a dramatickým situáciám.
  • Naučte sa hovoriť o svojich pocitoch, vysvetľujte ich. Len tak sa pochopíte. A vaše dieťa bude dostatočne otvorené emó- ciám i do budúcnosti. Navyše sa týmto spôsobom naučí empatii.
  • „Dávkujte“ svoj čas. Môžete napríklad povedať: „Teraz sa hráme spolu, o chvíľu musím variť.“
  • Nepreceňujte schopnosti dieťaťa v danom veku. Deti sa, skrátka, občas jedujú.
  • Pravidlá vašej rodiny a rodinného spolužitia vytvárajte spoločne.

Kto to tu vedie?

Možno ste už takú situáciu zažili. Máte schôdzku v reštaurácii a treba vybrať stôl. Obaja s partne- rom chcete byť tolerantní a dať druhému prednosť v rozhodovaní. Lenže obaja váhate, nastáva zmätok, ale kam si sadnete, nepovie nikto. Nakoniec sa tak trochu naštvete, že sa partner nedokáže rozhodnúť.

Skúste si to previesť na výchovu detí a určovanie, ako veci majú byť. Základný predpoklad, ako nemať tyrana, je uvedomiť si, že kapitánom rodinného korábu ste jedine vy. A dieťaťu tak vytvoríte príjemnú istotu. Vedenie a vytváranie hodnôt a noriem spoločnosti sú prirodzené veci, ktoré vašej ratolesti napovedia, čo a ako funguje v tom veľkom svete, kde si zvyká.

Nároky ale stanovujte primerane veku dieťaťa – ťažko môžete očakávať, že dvojročné batoľa bude spokojne sedieť v kočíku počas vašej päťchodovej večere v peknej reštaurácii.

„My rodičia sa nesmieme nechať viesť dieťaťom, ktoré vlastne ani nevie, ako na to,“ upresňuje V. Urban. „Čo však, pochopiteľne, neznamená nerešpektovať logické potreby dieťaťa.“ Pokiaľ sa teda váš trojročný synček spokojne hodinu rýpe paličkou v hline a nikam sa neponáhľate, nenúťte ho práve ísť hrať pexeso. Vedúci dňa ste síce vy, ale zároveň ste do určitej miery partneri.

Najjednoduchšou cestou totiž samozrejme je, keď sa vyvarujete možného záchvatu zlosti alebo iného prejavu tyranie.

Hovorme o svojich pocitoch

Ďalšie, čo môže viesť k tyranii a sebectvu našich detí, je nehovoriť o svojich pocitoch, čo je podľa K. Královej pre naše mamičky typická vlastnosť. Len Predpokladáme, že druhí – teda i naše deti – vidia, cítia a riešia, ako sme na tom v danej situácii my. Na to ale rovno zabudnite a učte sa hovoriť o sebe.

„Keď začneme hovoriť o svojich potrebách a pocitoch, učíme tým i deti citlivosti na pocity a potreby toho druhého,“ opisuje Katka Králová. „Dieťa sa to od nás prirodzene učí, rýchlo a presne. Ak sa naučíme hovoriť: ,Ja to potrebujem takto, čo ty?‘, začne to tak robiť i dieťa. A vďaka tomu vlastne ani nie je možné vychovať malého alebo nakoniec veľkého tyrana.“

Domov a rodina | Materstvo | Slávne maminky | Životný štýl | Batoľa

Moderátorka Lucia Borhyová: Mám šťastie!

Váš potomok totiž bude vedieť, že tu nie je len jeho „potrebujem“, ale tiež to vaše. Vysvetľovať a popisovať je napokon zásadné kedykoľvek a čokoľvek. Argument „Veď tomu ešte nerozumie“ hoďte za hlavu a vety typu „Urobíš to preto, že som povedala!“ sú úplne na nič. Vaše dieťa je partner, preto sa rozprávajte čo najviac.

Pod sprchu nie!

Pokiaľ už máte doma tyrana, čaká vás asi beh na dlhú trať. Odborníci sa totiž vždy zhodnú na tom, že len trpezlivosťou a vytrvalosťou dôjdete spoločne k nejakej zmene. Keď už rodičia nevedia kadiaľ a kam, uchyľujú sa obvykle
k niekoľkým typom riešení krízových situácií: hystericky revú, vyhrážajú sa, dajú dieťaťu na zadok alebo ho takzvane uhovoria do bezvedomia.

Nič z toho z dlhodobého hľadiska nepomôže, len sa tým ventiluje momentálna zlosť a bezmocnosť. „Studená sprcha iba upokojí okamžitý afekt a rovnako funguje i pár plesnutí na zadok,“ potvrdzuje Urban a dodáva: „Neriešime tým celý systém, kde niečo funguje zle.“

„A keď si pripustíme, že dieťa sa od nás učí napodobňovaním, učíme ho v tejto chvíli presne to, čo nechceme a čo sa nám u neho tak veľmi nepáči – hystericky revať, vyhrážať sa, zlostiť sa alebo nás napríklad buchnúť. Predsa keď to robí mama, tak to funguje, skúsim teda tiež zakričať, keď niečo chcem,“ dodáva K. Králová.

„Akútnu“ situáciu je lepšie riešiť tak, že jednoducho uznáte emócie dieťaťa, ale súčasne ostanete pevní. Ľahko sa to hovorí, ale keď si predstavíte park plný ľudí, ktorí so záujmom sledujú vaše batoľa, váľajúce sa v kaluži za mohutného revu a vás nad ním, je vám úzko už dopredu. Skúste to ale niekoľkokrát vydržať a uvidíte, že sa kadečo zmení. „Deti niekedy používajú krik ako donucovací nástroj,“ vysvetľuje odborníčka.

„Vedia, že keď začnú revať, mamička im začne venovať pozornosť. Miesto toho, aby sme mu začali hovoriť: ,Prestaň revať, nerob to!‘, mu môžete povedať: ,Viem, že sa ti to teraz nepáči, chápem to, ale mne je nepríjemné, že sa zlostíš, vezmem ťa do náručia a pôjdeme.‘ Keď totiž nebudú mať detské emócie protitlak z vašej strany, jednoducho odídu.“

Domov a rodina | Peniaze | Životný štýl | Predškolák

Koľko jazykov by malo študovať dieťa v prvej triede?

K odborníkovi sa nehanbite ísť

Ak máte pocit, že vám malý tyran prerastá cez hlavu, nebuďte na to sama a nečakajte, až „z toho vyrastie“. Z malých tyranov totiž vyrastajú veľkí a pomoc je potom čím ďalej, tým zložitejšia. „V dospelosti to sú ľudia, ktorí majú zažité, že musí byť vždy všetko podľa nich. Naučia sa manipulovať ostatnými, hľadajú submisívnych partnerov, s ktorými však tiež majú problémy,“ objasňuje V. Urban.

Pokiaľ sa teda chystáte k odborníkovi, počítajte s tým, že reč bude predovšetkým o vás. Dieťa totiž zlosťou len reaguje na to, čo je mu nepríjemné, na opakované nezvládanie situácií, ktorých „vedúcim“ ste však vždy vy. Žiadna škola, kurz ani spasiteľská poučka totiž neexistuje a váš malý originál potrebuje zaobchádzanie presne na mieru.

Dana, dcéra Adelka:

„Dcéra má štyri roky, v škôlke a u babičiek je to úplne zlaté dieťa, navyše je veľmi pekná. Okolie mi potom neverí, že doma je to absolútne na zbláznenie. Hranice pre ňu existujú len preto, aby sa do nich narážalo. Môžem jej trebárs tisíckrát vysvetľovať, že takto nie, ale inak áno, ona sa bude aj tak po tisíci raz zlostiť, pretože trvá na tom, že musí byť podľa nej.

A najlepšie, samozrejme, teraz hneď. Dám jej napríklad na výber z dvoch, troch možností, ona aj tak chce niečo úplne iné, a pokiaľ si čírou náhodou vyberie, okamžite sa začne jedovať, že tak to ale nechcela. Dôvod k revu a zlosti si teda nájde vždy, nech robím, čo robím, nech sa akokoľvek snažím. Keď jej niečo nejde alebo niečo hneď nedostane, nepožiada o pomoc, ale hneď jačí
a jeduje sa.“

Reaguje psychologička Katka Králová: „Zdá sa mi, že uvedený problém je v zodpovednosti. Zatiaľ čo na Dane visí celá zodpovednosť, snaží sa, hľadá a ponúka riešenie, Adelka sa len rozhoduje, či sa jej toto mamičkino riešenie páči alebo nie. Nemá žiadny diel zodpovednosti, nemusí vychádzať v ústrety.

Riešením býva dohodnúť sa s dieťaťom na výsledku a netrvať na tom, akou cestou k nemu dieťa dospeje. Ono má potom možnosť prejaviť svoju vôľu, tvorivosť a prežiť si pocit, že je samostatné a schopné. A Dane by som chcela odporučiť, aby myslela i na seba, na svoj život a svoje potreby, z tohto príbehu mi však pripadá, že to zatiaľ skôr nerobí.“

 

Monika, syn Jakub:

„Kubko pôjde už do druhej triedy a dosť často si s ním neviem rady. Zatiaľ je jedináčik a asi to tak ostane, neviem si totiž predstaviť, že by sme mu zadovážili súrodenca, on ma totiž úplne vyčerpáva. Odmalička sme sa mu všetci plne venovali, v rodine bol vždy model – mamička doma, ktorá sa stará, a všetko sa podriaďuje deťom.

Asi do šiestich rokov som ho musela aj uspávať, a keď sa „zasekne“, nikto s ním nehne. Je schopný ma buchnúť, keď nekúpim cukríky v obchode alebo mu nejako inak nevyhoviem. Absolútne ma nepočúvne, večer ho naháňam do kúpeľne možno hodinu a manželovi to pripadá veľmi zábavné a všetko jednoducho uzavrie tým, že je tvrdohlavý po ňom.“

Reaguje psychologička Katka Králová: „Monika si vlastne odpovedá hneď
na začiatku. Majú doma model, kde sa všetko podriaďuje deťom. A synček to jednoducho vyžaduje aj vo veku, kedy už by sme chceli, aby bol samostatný a rozumný. Lenže problém je v tom, že doteraz mal kompletný servis.

Je to pre neho pohodlné, tak prečo by sa toho mal vzdávať? Čím viac mu to mamička nechce dopriať, tým hlasnejšie sa toho domáha. Je to zase otázka vnútorných hraníc rodiča. Spýtajte sa, Monika, seba, ako by ste to v tej situácii potrebovali vy, a začnite to realizovať.

A Kubka sa pýtajte, ako by chcel situáciu vyriešiť on. Uvidíte, že sa to postupne začne zlepšovať a on začne pomenúvať to, čo teraz vyjadruje kopaním.“

 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma