AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Keď máte doma lenivé dojča

Niektoré bábätká sú takmer od narodenia v neustálom pohybe, iné si vystačia so sledovaním toho, čo sa okolo nich deje. Máte doma lenivé dojča?
Keď máte doma lenivé dojča

Prvá dcéra začala liezť v siedmich mesiacoch, v desiatich mesiacoch začala chodiť bez opory a odvtedy si prakticky nesadne na zadok. Takže keď sa naše druhé dievčatko ešte v štyroch mesiacoch ani nepretáčalo, začala som byť nervózna.

Dokonca som donútila našu detskú doktorku, aby dcérku poriadne prezrela, či jej niečo nie je, ale povedala mi len to, že jej vývoj celkom zodpovedá veku. Majka je jednoducho pohodová. Neustále sa usmieva, plače, len keď je veľmi unavená, to jej prekáža viac než hlad,“ rozpráva tridsaťpäťročná Barbora. A nie je sama. Rodičov, ktorým bezhraničná pohodovosť ich dieťaťa trochu pridáva vrásky, je viac. 

Už konečne lezie?

„Keď nad tým tak premýšľam, nakoniec mám pocit, že keby sa ma neustále niekto nevypytoval, čo už Majka vie, tak by som to toľko neriešila. Aj keď je pravda, že pri porovnaní so staršou Natálkou je Majka naozaj extrémny leňoch. Môžete jej pred nosom mávať najobľúbenejšou hračkou alebo milovanými kukuričnými chrupkami, ale k pohybu, nieto ešte nejakému rýchlejšiemu, ju jednoducho nedonútite.

Pre babičky je ale dôležité, či sa vyvíja podľa tabuliek, a tam skrátka trochu zaostávame,“ vysvetľuje Barbora, ktorej trochu prekáža tiež neustále súťaženie mamičiek v tom, čo ich dieťa už dokáže. Porovnávanie detí je zavádzajúce. Každé dieťatko sa totiž vyvíja svojím individuálnym tempom.

Čo by malo vedieť

O tom, čo deti už vedia a čo by v akom veku mali dokázať, hovoria novopečení rodičia veľmi často. Často sa tiež pýtajú, či existujú nejaké hranice, podľa ktorých by sme poznali, či sa naše dieťatko vyvíja správne?

Určitý návod pre ľahšiu orientáciu, samozrejme, existuje, nájdete ho v tomto texte, ale aj v zdravotnom a očkovacom preukaze svojho dieťaťa. Treba však myslieť na to, že medzi deťmi sú veľké individuálne rozdiely. Niektoré deti sa naučia chodiť v deviatich mesiacoch, iným to trvá o pol roka dlhšie než ostatným, a ani v jednom prípade to nemusí znamenať žiadny problém.

Na psychomotorickom vývoji sa môžu podpísať aj rôzne choroby. Mnoho rodičov už má tú skúsenosť, že po vyčerpávajúcej, napríklad horúčkovitej chorobe, sa dieťa akoby učí všetko zase odznovu a chvíľu trvá, kým je skutočne zase vo svojej koži.

Do pol roka na chrbte

Kedy by sa teda malo bábätko začať aktívne pohybovať? Martina Karasová, fyzioterapeutka odborného centra zdravého životného štýlu Rekondícia, vysvetľuje, že pre dieťa do šiesteho mesiaca veku je poloha na chrbte prirodzená. Vo štvrtom mesiaci deti začínajú zdvíhať nožičky a o niečo neskôr si na ne aj siahajú.

Okolo piateho mesiaca môžeme očakávať otáčanie na bok a približne o mesiac neskôr tiež na bruško. Cielenú otočku z brucha na chrbát očakávame až v ôsmom mesiaci. „Často vídame, že sa dieťa otáča už v prvých týždňoch života, nejde ale o koordinované otáčanie, je to skôr dôsledok určitej nestability. Najčastejšie to spôsobí zlá opora o horné končatiny. Dieťa sa buď neopiera vôbec, alebo sa od jednej ruky odráža, až prepadne,“ uvádza fyzioterapeutka.

Pomalý rozbeh

Skúsenosť s „lenivým“ bábätkom má aj tridsaťdvaročná Petra. Neochotu hýbať sa pritom pričíta jeho bucľatej postave. „Môj syn, napriek tomu, že – alebo možno práve preto – bol výhradne dojčený, mal v šiestich mesiacoch skoro desať kíl, čo je váha, ktorú niektoré deti nemajú ani ako ročné.

A bolo to na ňom vidieť. Rozhýbať také telíčko je evidentne zložitejšie, než keby bol chudučký. Ako polročný sa vôbec nepretáčal, po prvý raz sa mu to podarilo až v ôsmich mesiacoch, ale potom zas jeho vývoj nabral rýchly spád, takže v jedenástich mesiacoch už chodil a dnes je z neho štíhly štvorročný športovec, ktorý azda ani nedokáže chodiť, pretože neustále len behá.

Mal jednoducho pomalý rozbeh, ale keď už sa rozbehol, tak parádne,“ opisuje svoju skúsenosť Petra. Niekedy však majú na lenivosti dojčaťa podiel rodičia, ktorí si to často ani neuvedomujú. Svojmu miláčikovi chcú všetko čo najviac uľahčiť, ale preukazujú mu skôr medvediu službu.

„Náš Jurko mal od narodenia slabinovú herniu, ale pretože bol ťažko málokrvný, operácia v prvom roku nepripadala do úvahy,“ spomína dvadsaťdeväťročná Mirka, ktorú lekári nabádali, aby chlapčeka nenechávala zbytočne plakať, aby sa jeho stav nezhoršil.

„Takže sme ho stále čičíkali, a len čo zaplakal, bežali sme mu vyhovieť. Mala som obrovský strach z toho, aby sa mu hernia nepriškripla a nemuseli ho akútne operovať. Jurko si na to ale zvykol a neskôr, keď už nebol žiadne malé bábätko, tak to trochu zneužíval. Lenže ja som to v tom čase tak nevidela, jednoducho plakal, tak som šla a urobila, čo potreboval. A to sa týkalo i pohybu,“ dodáva Mirka.

Nech to zvládne sám

Jurko si dal načas s pretáčaním i so sedením, ale liezť vôbec nezačal. Keď mal desať mesiacov, lektorka na kurzoch dojčenského plávania Mirke povedala, že by situáciu mala začať riešiť, a tak sa Mirka s odporúčaním pediatra dostala na neurológiu.

„Neurologička Jurka prezrela a potom mi povedala, že podľa nej ide o celkom zdravé dieťa. Na to som sa spýtala, prečo teda nelezie a nevstáva. Medzitým doktorka Jurka posadila na zem, on uvidel krásneho modrého slona na druhom konci ordinácie a začal po ňom naťahovať ručičky a plakať. Automaticky som sa po ňom natiahla, že ho k tomu slonovi donesiem, a vtom som si to uvedomila.

Neurologička sa už smiala a tvrdila, že pokiaľ vydržíme Jurka neprenášať, začne liezť o pár dní. A mala pravdu,“ usmieva sa Mirka. Jej syn vydržal vzdorovať dva dni, potom si kľakol na kolienka a o chvíľu už liezol.

Vojtovka pomáha

Pokiaľ máte pocit, že sa vaše dieťa nevyvíja úplne správne, konzultáciu s pediatrom rozhodne neodkladajte. V niektorých prípadoch totiž stačí pár týždňov cvičenia a vývoj je nasmerovaný správne. Najčastejšie sa používa tzv. Vojtova metóda, ktorej podstatou je vyvíjanie cieleného tlaku v aktivačných zónach na tele pacienta.

Na základe týchto podnetov sa bábätká začínajú reflexne plaziť a otáčať bez toho, aby to bolo závislé od ich vôle. Svojím spôsobom ich teda Vojtova metóda donúti k pohybu aj bez ich aktivity.

Vojtovku je nutné – na základe pokynov lekára – robiť pravidelne niekoľkokrát denne a deťom sa väčšinou vôbec nepáči, takže pri nej často plačú. V žiadnom prípade ich však stimulácia nebolí a výsledky sa obvykle dostavujú rýchlo. Bábätko sa čoskoro začne pohybovať ako má a ďalšie cvičenie už nie je potrebné. 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma