AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Kde sa začína šikana

Kde sa berie medzi deťmi pocit nadradenosti, snaha vládnuť, prikazovať, hodnotiť, kto je lepší a viac? Mali by sme si siahnuť do svedomia my rodičia. Sme predsa pre potomka prvým a najväčším vzorom. Ako je to s naším správaním?
Kde sa začína šikana

Samozrejme, že každý rodič chce svojho potomka pripraviť na život čo najlepšie, vybaviť ho potrebnými schopnosťami, vedomosťami i schopnosťami zapojiť sa do kolektívu, naučiť ho žiť s vrstovníkmi a ľuďmi okolo neho. Je len otázka, aké medziľudské vzťahy fungujú doma a aké hodnoty a zásady komunikácie medzi sebou i s vonkajším svetom doma používate.

Domov a rodina | Peniaze | Psychológia a vzťahy | Zábava | Predškolák

Kam s predškolákom v lete?

Dieťa sa učí ľahko, rýchlo a rodičov berie ako svoj vzor. Určite sú v hre temperament, genetické predpoklady, ale tiež snaha „vynahradiť si nejakú ujmu“, napríklad narodenie súrodenca, rozvod rodičov, chorobu v rodine, sťahovanie, stratu kamarátov... Množstvo momentov, ktoré môžu ovplyvniť správanie dieťaťa, jeho pocity, prežívanie, a tosa potom môže nešťastne premietnuť aj do správania v kolektíve vrstovníkov.

Načúvajte, pozorujte

Okrem toho, že dieťa pred nástupom do kolektívu má skúsenosti s vrstovníkmi
na detských ihriskách, určite s ním riešite základy spoločenskej etikety.
Galantnosť, rešpekt, vyváženosť kamarátstva a odstupu, to všetko
deti vylepšujú postupne.

Potrebujú spoločenský cvik, dostatok praxe a, samozrejme, stále vzor rodičov. Napriek tomu sa môže stať, že hoci váš potomok vie, „čo sa patrí“, niektorému zo spolužiakov v škôlke bude tŕňom v oku a stane sa terčom výsmechu, slovných, prípadne fyzických útokov. Áno, šikana (v rôznej forme) sa vyskytuje aj v materskej škole. O tom sa presvedčil už rad rodičov.

Preto je veľmi dôležité, aby si rodičia všímali akékoľvek zmeny správania dieťaťa a ďalšie varovné signály, ktoré dieťa vysiela. Hovoriť s ním o tom, čo sa za celý deň udialo, s kým sa hralo, kto s ním ako hovoril, čo hovorili panie učiteľky, ako riešia prípadné drobné šarvátky medzi deťmi...

Jasnými príznakmi, že nie je všetko v poriadku, je zamĺknutosť, nechuť chodiť do škôlky (napriek tomu, že predtým sa vaša ratolesť nemohla dočkať), zlé usínanie a spánok všeobecne, môže sa vrátiť nočné pomočovanie, desy.

Kde sa končia detské schválnosti a začína „teror“

Veľa dospelých nedokáže správne odhadnúť hranicu medzi drobným „podpichnutím“ a náznakmi ozajstnej šikany. Dobiedzanie je vlastne robenie si láskavej zábavy z kamaráta, ale aj zo seba, kritika, ktorej sa zasmejú všetci, vrátane toho, komu patrí. Netrápi, dieťa nerozplače ani nestresuje.

A keď to kritik preženie natoľko, že kamarátovi odkvapne slzička, mrzí ho to a ospravedlní sa, ponúkne hračku, spoločnú hru, skrátka nejakú satisfakciu za utrpenie. V opačnom prípade je smútok žiadanou reakciou na kritiku a uspokojí „zlé“ úmysly škodcu.

Domov a rodina | Psychológia a vzťahy | Životný štýl | Predškolák | Školák

Logopédia - kedy má zmysel?

Sú deti, ktoré už prvoplánovo vybočujú z radu a stávajú sa jasnými cieľmi: okuliarnatí, slabí, menší jedinci, prípadne so strojčekmi na zuby, pehami, hrdzavými vlasmi, ale tiež príslušníci iných etník, ktorých v detských kolektívoch v súčasnosti pribúda.

Niektoré príklady, ako vyhodnotiť situáciu

Dobiedzanie: Očakáva sa, že je to zábava pre obe strany. Keď podpichávaný chce jasne skončiť debatu, vtipkár to musí rešpektovať. Inak ide o porušovanie práv druhého. Dobiedzanie môže byť nepríjemné, ale nie je len jednostranné.

„Obeť“ sa môže brániť, aktéri sa môžu navzájom vymeniť, môžu z podpichávania vystúpiť a prestať sa hry zúčastňovať. Napríklad spôsobom: Nepáči sa mi to, už to nerob/nehovor. Dieťa býva po podpichávaní uvoľnené, v pohode, bez smútku, studu, nie je zranené vo svojich citoch.

Agresia: Vykonávateľ chce ublížiť, uškodiť, je to jeho prvotný zámer. Má zo svojho konania radosť, robí mu dobre, že sa ho ostatní boja, sú smutní či pokorení. Neospravedlní sa za správanie, naopak ho rád a často opakuje, uplatňuje moc nad ostatnými, násilie postupne zvyšuje.

Ako riešiť problémy v škôlke?

Niektorí rodičia nechcú potomkovi priťažiť, majú strach, aby sa ich žalovanie neobrátilo proti dieťaťu. Iní spočiatku problém sami bagatelizujú, príliš neveria, že by už medzi malými deťmi mohlo byť možné niečo podobné. Keď o situácii hovoria s učiteľkou, tá môže niekedy sama problém zľahčovať, prípadne rodičia narazia na rodičov agresorov.

A tvrdo. Čoby nie, tí totiž dali svojmu dieťaťu školu, „ako na to“. V žiadnom prípade sa nesmiete vzdať a problém neriešiť. Nespravodlivosť, pocit
studu a pokorenia ostane vo vašom dieťati možno navždy a môže sa obrátiť na najrôznejšie typy reakcií. Zmena správania ho bude sprevádzať školskými rokmi i pubertou, a to nie je práve dobrý štart do dospelosti.

  • Jasne dajte najavo, že za svojím dieťaťom stojíte, že mu veríte a že budete situáciu riešiť.
  • Pochváľte ho, že sa zverilo, prejavte radosť z toho, že má vo vás takú dôveru, a snažte sa mu vysvetliť, že tak to bude celý život. Že budete vždy pripravená (i s oteckom) načúvať, pomáhať pri bezpráví
    a radiť. Že byť oporou je jedna
    z rolí rodičov.
  • Situáciu bez zbytočných emócií
    a zloby preberte s učiteľkou, prípadne riaditeľkou škôlky. Škôlka by mala šikanu riešiť s rodičmi agresorov.
  • Môžete sa obrátiť na rodičov sami, pokiaľ nie ste spokojní
    s reakciou škôlky. Výsledok je však neistý.
  • V krajnom prípade je možné zvažovať trestné oznámenie, istotou je zmena predškolského zariadenia.
  • Pokiaľ situácia zašla tak ďaleko, že ju váš potomok nezvláda, vyhľadajte pomoc odborníka (psychológa, psychiatra). Nie je
    to žiadna hanba ani rodičovské zlyhanie, konzultácia môže odhaliť nové cesty riešení.
Domov a rodina | Materstvo | Zdravá výživa | Životný štýl | Batoľa

Ako zvládnuť jar s pelovou alergiou?

Rešpekt k iným kultúram treba pestovať odmala a dôsledne

Hoci patríme medzi štáty, kde pribúda cudzincov, naša populácia sa mieša s rôznymi kultúrami a považujeme sa za tolerantný národ, naša tolerancia k rasizmu je tiež jasne viditeľná.

Vzhľadom k tomu, že v SR tvoria 9,5% populácie Maďari, 1,8% Rómovia, 0,8%
Česi, 0,4% Rusíni, 0,2% Ukrajinci a 0,1% Nemci a 0,1% Poliaci, je jasné, že s príslušníkmi iných národností sa naše deti stretnú veľmi skoro.

Na pieskovisku alebo v škôlke, pri každodenných činnostiach budete musieť odpovedať na otázku: Prečo hovorí iným jazykom, čo to nosí
na sebe, kde má babičku a deda... Najlepšie je pravdivo vysvetľovať a odpovedať na zvedavé otázky. Veď vaša ratolesť si rozširuje obzory, získava cenné skúsenosti, ako žijú iné národy, aké sú ich zvyky a tradície.

Deti by mali jasne vedieť, že nikto nie je kvalitnejší alebo menej hodnotný. Čo
najskôr ich zoznámte s pojmom rasizmus a vysvetlite im, v čom je zlý, hrozivý, aké zlo dokáže napáchať. Nebuďte tolerantní ani k žartíkom a „úsmevným“ narážkam na niektoré etniká a menšiny. Rázne sa ohraďte proti akémukoľvek zosmiešňovaniu a zľahčovaniu.

Aj v tomto prípade platí, že deti preberajú naše názory, postoje a správanie. Keď my budeme tolerantní a otvorení všetkým ľuďom bez rozdielu rasy a národnosti, stanú sa kozmopolitnými i naši potomkovia, čo bude jedine v ich prospech.

Pozývajte na návštevy kamarátov a spolužiakov iných národností, rozprávajte sa s nimi o živote v ich krajine, pomáhajte, zúčastnite sa rôznych aktivít, kde môžu
deti poznať vrstovníkov z iných kultúr. Vysvetľujte (samozrejme, podľa ich veku a schopnosti vnímať) niektoré historické udalosti a na nich ukážte, v čom je rasizmus nebezpečný.

 

Skúsenosti mamičiek

Hana: Tiež som to už riešila, mám trojročné dvojčatá, chlapec prišiel z triedy
do krvi poškriabaný na chrbte a s modrinou na čele, až sa babička sama spýtala, čo to má znamenať. Z učiteľky vyliezlo, že ho jeden chlapec zhodil na lavičku a malý sa buchol do hlavy.

O škrabanci nevedela nič, hoci mal tričko od krvi. Tak som ju na druhý deň dôrazne upozornila, že by som bola rada, aby sa to neopakovalo. Deti mi doma povedali, kto to bol, takže som ho aj menovala, vraj škrabance má asi z hry, hrajú totiž veľa kontaktných hier.

Učiteľka sa ma spýtala, čo má ako robiť, či má s dotyčným zatriasť! To už ma dožralo, milému chlapcovi som dohovorila o pár dní sama a nakoniec som zlá ja. Ale učiteľky nevyriešili nič. Neustále počujem, že väčšie deti berú tým menším veci, pastu na zuby, tyčinku na pery, vytrhávajú im hračky, zhadzujú ich.

Neviem už, čo si o tom myslieť. Včera prišla dcéra s modrinou na čele, že vraj ju zhodilo iné dievčatko z motorky. Učiteľka nás opäť neinformovala. Myslím, že to nerieši, dokiaľ to nezačnú rázne riešiť rodičia cez ich nadriadených, alebo dokým sa nestane nejaký úraz...

Karolína: Už som niečo riešila v škôlke, syn je o hlavu vyšší než ostatní, ale nechal by na sebe drevo rúbať. Dlho nám nič nehovoril a raz, sotva sme vošli do šatne, sa na nás vyrútil menší capart, že náš chlapec je blbý, pretože nehovorí. Syn sa na mňa díval, ako by azda niečo urobil.

Tak som to vyriešila jednoducho: chlapčekovi som vynadala, že sa to nevraví, že je sám hlúpy, keď sa mu smeje, a jasne som povedala, že pokiaľ to začujem ešte raz, tak odo mňa dostane na zadok a budem to musieť povedať pani učiteľke a otcovi. Asi to zabralo, máme pokoj.

Nechcem, aby môj syn ubližoval, ale on sám sa neposťažuje, ani keď ho v škôlke dievčatko pohrýzlo. Tiež neviem, ako mu vysvetliť, že sa má brániť, aby sa potom na neho niekto nesťažoval, že ubližuje druhým.

Veronika: Moja dcéra chodí do školy s dievčatkom s postihnutou tvárou (1. trieda). Dostala doma prednášku hneď prvý deň o tom, ako sa má k spolužiačke správať. Sú kamarátky a viem, že keby tej druhej ktokoľvek ubližoval, moja dcéra sa jej zastane!

Katarína: Keďže mám deti napoly rómskeho pôvodu, bojím sa šikany. Ale ešte sme sa s ňou nestretli. Pred časom som ako matka riešila u syna problém typu „dávať peniaze“. Syn prišiel domov a neustále potreboval na zošity atď. Bolo mi to divné, všetky pomôcky som na začiatku kupovala, tak som šla do školy a riešila.

Synček sa mi doma potom priznal, že v 2. triede vznikol gang. Partia chlapcov vydierala slabších chlapcov, brala im peniaze, desiate. Neverila som, že také malé deti toho sú schopné, ale bohužiaľ, je to tak.

Pavla: Dcérku v škôlke bil nejaký chlapček. Zistila som to tak, že odrazu do škôlky nechcela chodiť. Predtým vždy šla s nadšením, tak som zisťovala príčinu. Pýtala som sa staršieho dievčatka, ktoré s ním chodilo do škôlky, a ono tiež hovorilo, že ju bil jeden chlapec.

Je to nejaký uličník, čo rád ubližuje slabším. Pri neprítomnosti malej som to oznámila pani učiteľke a tá prisľúbila, že na to dá pozor. Odvtedy je už všetko v poriadku.

 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma