AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Fejtón: Prehrávaj ako chlap!

Dnes začnem otázkou. Zaujímalo by ma, v akom veku začnú deti akceptovať prehru. Možno s tým u vás nemáte problém, ale môj šesťročný syn sa zmieri s prehrou len vtedy, ak predtým aspoň osemkrát vyhral a ten mladší, päťročný, má na prehry nulovú toleranciu. A tak pri hrách vždy poctivo podvádzam s cieľom prehrať, čím podľa môjho muža oberám naše deti o šancu naučiť sa prehrávať ako chlapi.
Fejtón: Prehrávaj ako chlap!

Bola to jedna z tých zriedkavých chvíľ, keď v našom dome panovala pokojná, dovolím si povedať až príjemná atmosféra, môj muž sa nedávno vrátil z práce, dojedal večeru, deti si vymysleli zábavku, pri ktorej výnimočne aj spolupracovali, a hlavne odo mňa nikto nič nechcel!

Ako je však zvykom, dobré veci sú z nejakého nepochopiteľného dôvodu nestále a pominuteľné. A hoci je biblicky známe, že za zánikom dobrého stojí žena, v tomto prípade to bol predsa len muž. Podľa muža to je, pravdaže, diskutabilné, ako uvidíte na konci. Ten zánik sa však zo začiatku vyvíjal celkom pozitívne.

Domov a rodina

7 vecí, ktoré robia svojim deťom dobrí rodičia

Môj muž namiesto toho, aby robil, čo je u mužov zvykom, teda si otvoril počítač a začal čítať správy, sa rozhodol, že sa zapojí do detskej zábavky. Tá zábavka, keďže ide o chlapcov, prirodzene spočívala v nejakom strieľaní, ničení a bojovaní a bola sprevádzaná patričnými zvukovými efektmi. „Chalani, poďme si zahrať lodičky,“ navrhol a už aj vyťahoval zo zásuvky dva čisté papiere.

Deti síce netušili, o čo ide, znelo im to ale asi dostatočne militantne, a tak okamžite súhlasili. Obkolesili svojho otca z každej strany a sústredene sledovali, ako kreslí na každý papier úhľadnú mriežku.

Potom im vysvetlil pravidlá hry a poslal ich na opačný koniec kuchyne, kde si hlavami k sebe posadali na zem a dôkladne zakresľovali krížiky do náhodne vybraných okienok. „Začínam!“ zavelil môj muž a vykríkol „C4“. Tu vznikol trochu problém, napriek tomu, že obidve deti už poznajú väčšinu písmeniek a všetky čísla. Zanechala som teda svoje vyhriate miestečko za kuchynským stolom, prisadla si k deťom na zem a ukázala na príslušný štvorček.

„Bum!“ vykríkol môj starší syn s nadšením, keďže sa tam práve nachádzal krížik. V tomto štádiu mu neprekážalo, že išlo o zásah do jeho vlastnej lode. Zanietene nadskakoval a vykrikoval počas celej hry a keďže sa im nakoniec podarilo vyhrať, vychvaľoval tatinka do nebies, akú super hru to vymyslel.

Ako výkonovo orientovaná matka som sa pridala ku chválospevu a uznanlivo pozerala na svojho muža, keďže som to považovala za výchovu v oblasti tabuľkovej evidencie a nie iba za bohapustú „strieľačkovú“ hru.

Lenže muži preferujú bohapusté strieľačkové hry pred zmysluplným vzdelávaním, a tak môj muž navrhol, že zatiaľ čo si deti pozrú večerníček, on stiahne počítačovú verziu lodičiek. Na dvoch tabletoch.

Len pre otecka | Zábava

Deti sa vedia zabávať aj bez počítača a videohier

Musím uznať, že počítačová verzia lodičiek vyzerala graficky naozaj „coolovo“, ale z edukatívneho hľadiska nemala žiadne prednosti. Tu nebolo treba uvažovať a spájať riadky so stĺpcami. Stačilo kliknúť na nejaký štvorček a systém automaticky prepojených obrazoviek sám vyhodnotil, či súper má na danom políčku krížik, alebo nie.

Takisto nebolo treba pridávať žiadne zvukové efekty. Dokonalá napodobenina výbuchu sa automaticky ozvala pri každom zásahu. A tak môj syn aspoň nadskakoval, keďže už nedostal šancu vokalizovať svoje „bum“. Štyri partičky, pri ktorých deti sedeli v kuchyni, zatiaľ čo môj muž ležal v spálni, aby dokázal, že to funguje aj na diaľku, prebehli bez problémov.

Deťom sa totiž zakaždým podarilo vyhrať. Víťazovi sa na obrazovke zobrazil veľký blikajúci nápis „Victory“ a zahrala povzbudzujúca hymna víťazov. Piaty raz sa im však nedarilo už od začiatku.

Začínal tatino a čo klik, to zásah. Hlasno protestovali a na celý dom vykrikovali nevyberané slová na adresu svojho otca.

Keď nakoniec prehrali, na obrazovke sa im zjavil hrob s veľkým nápisom R. I. P. a pod ním ich mená. Do toho hrala hlasná umrlčia hudba. To už ich nevyvinuté nervy nezvládli, hodili tablet na stôl a vyrútili sa na víťaza. V tvárach mali výraz bojovníkov v poslednom štádiu útoku, ktorý jasne hovoril: „Náš cieľ je zničiť“. Skočili na svojho otca, ktorý ani nestihol zdvihnúť ruky a chrániť svoj nový tablet, nehovoriac o svojom holom živote.

Zaťatými päsťami ho mlátili z celej sily hlava-nehlava a kopali ako zmyslov zbavení. Ešte že sa aspoň mne podarilo vyskočiť z postele, ale do tej mely som sa ani neodvážila zasiahnuť. Keď sa konečne trocha vyčerpali a prestali kopať a mlátiť, starší syn sa ráznym krokom vybral do vedľajšej izby, pričom celá jeho gestikulácia naznačovala, že je na smrť a na veky urazený.

Len pre otecka | Psychológia a vzťahy

Ako muži ovplyvňujú svojich potomkov?

Môj muž vstávajúc z postele, kontrolujúc stav nového tabletu a svojich dokopaných končatín, za ním zakričal „Nauč sa prehrávať ako chlap!“ Mladší syn sa odvalil na kraj postele, kde ešte asi pätnásť minút usedavo plakal. Pozrela som s výčitkou na svojho muža. Všetko doterajšie uznanie sa kamsi vytratilo.

„Nemohol si ich nechať vyhrať?“ opýtala som sa potichu. Ignorujúc môj šepot hlasno zaprotestoval: „To len ty a dedko ich furt nechávate vyhrávať a potom jedna malá prehra takto dopadne!“ Nakoniec som teda bola vinná ja! To ma nazúrilo, a tak som hlasno odvrkla: „Možno len ty nedokážeš prehrávať ako chlap, a preto musíš stoj čo stoj vyhrať!“ Na to som aj ja urazene odkráčala z miestnosti.

Po zvyšok večera u nás panovala ťaživá atmosféra a lodičky – či už papierové alebo počítačové – sa v našom dome odvtedy nehrali. Sem-tam si zahrám s deťmi pexeso, pri ktorom poctivo podvádzam...

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma