AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Dvojjazyčná výchova detí: aké sú jej výhody

Asi sa už tešíte, až vaše dieťa povie svoje prvé slovo. Ale napadlo vám vôbec, v akom jazyku to bude? Väčšina slovenskej populácie býva vychovávaná len v jednom jazyku, ale svetové meradlá sú celkom iné.
Dvojjazyčná výchova detí: aké sú jej výhody

Všeobecne sa udáva, že viac než polovica svetovej populácie je bilingválna. Samotná definícia bilingvilizmu je však trochu problematická.

Ide o fenomén, kedy jedna osoba hovorí dvoma jazykmi, je však náročné určiť, na akej úrovni by znalosť jazykov mala byť, a tak sa v tejto veci názory jednotlivých odborníkov líšia. Pre nás Európanov je vžité vnímanie jeden jazyk – jedna krajina. Na svete sa však hovorí zhruba 6500 jazykmi v necelých 200 štátoch. Je teda zrejmé, že je vlastne „normálne“ byť multilingválnym, teda hovoriť viacerými jazykmi.

Rami z Indie vyrástla vo viacjazyčnom štáte: „U nás je absolútne bežné hovoriť dvoma jazykmi. Ja hovorím po hindi a po anglicky. Je však pravda, že je to socioekonomicky podmienený fenomén. Angličtina bola v minulosti jazykom kolonizátorov a v súčasnosti je to jazyk, ktorý používajú len bohaté a vzdelané vrstvy spoločnosti.

Stáva sa, že chudobní ľudia nielenže nevedia hovoriť po anglicky, ale často sú úplne negramotní aj v hindi. Svoju dcéru tiež vychovávam v dvoch jazykoch, a to už od začiatku. Doma sme zvyknutí pri konverzácii oba jazyky ľubovoľne mixovať, často v jednej vete. Pre Indov je tento spôsob rozprávania typický.“

Čo sa považuje za bilingvizmus?

Definície bilingvizmu bývajú veľmi rôznorodé. Niektoré napríklad požadujú, aby bol človek schopný v oboch jazykoch aj písať a čítať, iné nie. Edith Hardin-Esch a Philip Riley vo svojej knihe Bilingválna rodina rozdeľujú úroveň dvojjazyčnosti podľa veku, kedy sa osoba oba jazyky naučila. Deti, ktoré sa
už od narodenia učia dva jazyky, spadajú do kategórie „rané detstvo“.

Tieto deti bývajú spravidla označované za dvojjazyčné i tými najprísnejšími odbornými definíciami. S dvojjazyčnou výchovou malých detí má skúsenosti Francúzka Margot: „Môj manžel je Novozélanďan a na deti hovorí už od narodenia po anglicky. Ja s nimi zase hovorím len po francúzsky. Teraz už sú to tínedžeri a oboma jazykmi hovoria bez ťažkostí.“

Druhá kategória, „detstvo“, zahŕňa deti, ktoré sa najprv učili iba jeden jazyk a druhý si pridali neskôr. K tomu dochádza napríklad v situácii, kedy sa rodina odsťahuje do zahraničia. Francúz Curtis k tomu hovorí: „Narodil som sa
vo Francúzsku, ale keď som mal šesť rokov, naša rodina sa odsťahovala do Kanady. Vtedy som sa začal učiť po anglicky.

Cítim, že moja francúzština je silnejšia než angličtina, ale na druhej strane nemám najmenší problém komunikovať po anglicky.“ Autori knihy uvádzajú, že i osoby v ďalších dvoch kategóriách, „puberta“ a „dospelosť“, sa môžu naučiť druhý jazyk na veľmi dobrej úrovni. Väčšinou sa však prejavujú nedostatky vo výslovnosti a akcente.

Nekončiace úsilie

Pokiaľ sa rodičia rozhodnú vychovávať svoje deti dvojjazyčne, bude to pre nich znamenať niekoľko rokov nekončiaceho úsilia. Je dôležité sa hneď na začiatku rozhodnúť, akú bude mať vaša rodina stratégiu, a tej sa pevne držať. Dospelým, ktorí sa učia nejaký cudzí jazyk, často pripadá, že ich štúdium stojí oveľa viac vypätia ako je to u detí.

Neuvedomujú si však, že malé deti trávia „štúdiom“ jazyka celé dni, na rozdiel od dospelých, ktorí si len na pár hodín týždenne sadnú k učebnici. Annika Bourgogne uvádza v knihe Be Bilingual (Buď bilingválny) tri základné stratégie pre dvojjazyčnú výchovu: Prístup A spája jazyk s osobou. Najviac odporúčaným postupom pre viacjazyčné rodiny je, aby každý z rodičov hovoril na dieťa výhradne svojím materským jazykom.

Tento prístup je však možný aj v rodinách, ktoré nie sú bilingválne, pokiaľ je rodič dostatočne konzistentný. Skúsenosti s tým má Kanaďanka Ofelia, ktorá sa narodila v Ekvádore: „Moja rodina bola jednojazyčná, ale už od môjho narodenia mal môj otec sen, že pôjdem jedného dňa študovať do USA alebo Kanady. Preto na mňa už od začiatku hovoril len po anglicky.

Hoci jeho angličtina nie je bezchybná, stratégia fungovala. Postupne som svoje jazykové schopnosti vylepšovala čítaním kníh a z ďalších zdrojov a po strednej škole som odišla študovať medicínu do Kanady. Myslím si, že otcovo úsilie fungovalo a ja som bilingválnou osobou v pravom slova zmysle.“

Prístup B zase spája jazyk s miestom alebo skupinou ľudí. Ide o situáciu, kedy napríklad rodina emigrantov hovorí doma iným jazykom než majoritná spoločnosť. Američanka Farah má pakistanské korene: „Vyrastala som v USA, ale moja rodina pochádza z Pakistanu a kultúru tejto krajiny u nás doma veľmi poznať. V škole a na ulici som, samozrejme, vždy komunikovala po anglicky, ale doma sme hovorili len jazykom urdu. V ňom som sa zhovárala aj cez prázdniny s babičkou a ďalšími príbuznými v Pakistane. Pretože som však v urdu neabsolvovala žiadne vzdelanie, viem ním síce dobre hovoriť, ale skoro vôbec neviem písať a čítať.“

A napokon prístup C spája jazyk s časom alebo miestom. Niektoré rodiny majú napríklad raz týždenne anglický deň, ďalšie sa rozhodnú komunikovať iným jazykom v škôlke a iným na verejnosti. Aj tento prístup vyžaduje konzistentné hranice medzi časom, prípadne miestom užívania toho-ktorého jazyka.

Ako na to

Najdôležitejšie je vystaviť deti čo najintenzívnejšiemu vplyvu oboch jazykov. Všeobecne sa odporúča rozprávať sa s deťmi čo najviac už od malého bábätka. Táto úloha pripadá, samozrejme, predovšetkým rodičom, je však dobré zaangažovať i prarodičov.

Pokiaľ nie sú fyzicky prítomní, pomôže bilingválnej výchove komunikácia cez internet. Adela, ktorá žije v zahraničí, k tomu hovorí: „Niekoľkokrát týždenne komunikujem so svojimi príbuznými pomocou videa cez internet. Môj syn, ktorý má dva a pol roka, už úplne pochopil, že je na videu tá istá babička ako tá, čo k nám lieta na návštevu lietadlom. Vždy sa na ňu teší a živo sa s ňou zhovára, ako keby s ňou sedel v jednej izbe.“

Pokiaľ žijete v cudzom štáte, je vhodný čo najväčší kontakt s krajanmi alebo napríklad zamestnať pani na stráženie s vhodnou jazykovou vybavenosťou. Dôležité je tiež naplánovať čo najčastejšie a najdlhšie prázdniny na Slovensku, ktoré poskytnú deťom dostatok času zvyknúť si a rozhovoriť sa. Predovšetkým v neskoršom veku sú okrem medziľudskej komunikácie stále dôležitejšie
aj jazykové študijné materiály.

Existujú mobilné aplikácie podporujúce rozšírenie slovnej zásoby, jazykové hry na internete, videorozprávky... Nepodceňujte však ani tradičné metódy, ako je čítanie kníh a spievanie pesničiek.

Bilingválne deti

V minulosti sa rodičia často obávali, žeby dvojjazyčná výchova mohla negatívne ovplyvniť detskú inteligenciu. Novodobé výskumy však hovoria skôr o lepšom vývoji mozgu bilingválnych detí a tiež uvádzajú, že zvýšená námaha spomaľuje nástup Alzheimerovej choroby v neskoršom veku.

Keď sa deti učia jazyk, neučia sa len slová a gramatiku, ale zároveň
sa im vštepuje aj určitý koncept organizácie sveta a jeho fungovania. Dvojjazyčné deti tak môžu už od veľmi raného veku vnímať relativitu toho, ako je náš svet usporiadaný, a skutočne tak pre ne začne platiť, že koľko rečí vedia, toľkokrát sú človekom.

Veľmi skoro tiež pochopia, že vzťahy medzi konkrétnymi objektmi a slovami, ktoré ich opisujú, nie sú jediné nutné, že rovnaké veci môžu mať rôzne názvy. Bilingválna výchova býva často spojená s bikultúrnou výchovou. Nestačí totiž deti učiť iba jazyk, ale dôležité je i kultúrne prostredie danej spoločnosti.

Edith Harding-Esch a Philip Riley k tomu hovoria: „Pokiaľ urobíte gramatickú chybu, budú sa ľudia okolo vás domnievať, že zle hovoríte. Keď však urobíte kultúrnu chybu, budú si myslieť, že sa zle správate.“ Je teda dôležité, aby z detí vyrástli takzvaní „kultúrni obojživelníci“.

Úskalia bilingválnej výchovy

Dvojjazyčná výchova kladie na rodičov dieťaťa veľké nároky. Ideálne by mali obaja aspoň pasívne ovládať jazyk toho druhého. V opačnom prípade môže dôjsť k situácii, kedy sa napríklad dieťa bude zhovárať s matkou, ale otec nebude ich komunikácii rozumieť.

Skúsenosti s tým má aj Jana, ktorej manžel je Japonec: „Keď sa s malým zhovárame a otec je pri tom, musíme mu stále prekladať, o čom sme hovorili. Chcela by som, aby sa naučil aspoň trochu moju reč.“

Podľa knihy Bilingválna rodina takáto situácia vystavuje všetkých zúčastnených veľkému tlaku a až na pár výnimiek môže v zásade vyústiť len do dvoch výsledných situácií: buď sa rodič dieťaťa aspoň pasívne jazyk doučí, takže si budú vo výsledku všetci rozumieť, alebo je veľmi nepravdepodobné, že si dieťa dobre osvojí minoritný jazyk.

To platí predovšetkým vtedy, keď rodina žije v spoločnosti s odlišným majoritným jazykom. Dieťa má aj tak málo podnetov k učeniu a sťažená situácia v rodine, kde musí pre jedného z rodičov neustále tlmočiť, ho unaví natoľko, že začne jazyk odmietať. Ďalším úskalím dvojjazyčnej výchovy môže byť časté sťahovanie rodiny. Deti sa jazyky nielen rýchlo učia, ale rovnako rýchlo ich tiež zabúdajú.

„Ohromujúca zručnosť, s ktorou sa malé deti učia druhý jazyk, je zhodná s rýchlosťou, s akou môžu jazyk aj zabudnúť. Zásadnými faktormi je používanie jazyka a jeho potreba. Pokiaľ už jazyk neslúži komunikačným potrebám dieťaťa, zabudne ho, rýchlo a úplne,“ uvádzajú Edith Harding-Esch a Philip Riley. 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma