AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Dieťatko si vás stráži ako ostriež a vy neviete čo s tým

A je to tu: dieťatko si vás odrazu stráži ako ostriež, a beda, keď mu hoci len na chvíľočku zmiznete z dohľadu! Ako prežiť obdobie separačnej úzkosti a na čo je vlastne dobré?
Dieťatko si vás stráži ako ostriež a vy neviete čo s tým

Do ôsmich mesiacov bol Vojto absolútne pohodové bábätko. Teraz ale začal liezť a je mi všade v pätách. Doslova. Kde som ja, tam je i on. Navyše sa mi neustále vešia na nohy, takže sa bojím, aby som ho nepristúpila alebo trebárs neoparila, keď práve varím,“ zveruje sa dvadsaťosemročná Lucia.

„Nemôžem ani v pokoji ísť na záchod! Len čo zavriem dvere, Vojto sa rozplače a upokojí sa, až keď ma zase vidí. Pozajtra mám ísť s mamou na koncert a už teraz sa desím okamihu, kedy budem odchádzať. Keby sme nemali lístky už od Vianoc, asi by som to radšej zrušila...“

Možno máte podobnú skúsenosť. Alebo vás toto obdobie ešte len čaká a od kamarátok počujete „hororové“ rozprávky o permanentnom plači, srdcervúcich scénach pri každom odchode, rezignovane otvorených dverách do kúpeľne i na WC...

Takzvaná separačná úzkosť sa objavuje okolo siedmeho či ôsmeho mesiaca a mnohé mamičky potvrdzujú, že dieťatko je „zo dňa na deň“ ako vymenené. Zatiaľ čo doteraz mu vôbec neprekážalo, že ho túli niekto iný, a k cudzím ľuďom trebárs i radostne naťahovalo ručičky, zrazu sa drží mamy, schováva sa, je bojazlivé a vyžaduje len a len mamičku.

„Psychiatri považujú separačnú úzkosť od siedmeho až ôsmeho mesiaca do začiatku tretieho roka za celkom prirodzený vývojový jav,“ upokojuje skúsená pediatrička Marta Šimunková. „O úzkostnej poruche či inej psychiatrickej odchýlke sa hovorí až po treťom roku veku, niekedy dokonca až u detí, ktoré majú problém s nástupom do školy.

Detskí psychiatri tvrdia, že určitou prirodzenou formou separačnej úzkosti si prejdú všetky deti. Ide o dôsledok väzby na najbližší a súčasne ochranný mechanizmus malého dieťaťa ,pred cudzími‘ a ,z neznámeho‘.

Keď sa v období od siedmich do osemnástich mesiacov vytvorí pevné puto k najbližším, potom je najväčšia pravdepodobnosť normálneho zdravého psychického vývoja, nízke riziko úzkostí, depresií a určitých porúch osobnosti v neskoršom veku.“

Z toho plynie zásadné poučenie: Obdobie separačnej úzkosti je síce dosť náročné, ale dôležité. Ako ho teda čo najlepšie zvládnuť?

Zase sa k tebe vrátim

Možno vám pomôže, keď sa do potomka vcítite. Čo vlastne prežíva? „Bojí sa, že mama zmizne a už sa nevráti. Separačná úzkosť je prejavom intenzívnej citovej väzby k rodičom,“ hovorí doktorka Šimunková.

Dieťatko v tomto veku ešte nechápe, že dočasná neprítomnosť nič neznamená a že by vám, samozrejme, ani nenapadlo ho opustiť. Vlastne tak prežíva prvý „ozajstný“ strach a ten trvá dovtedy, kým vo vás potomok získa dostatočnú dôveru a istotu. Ako tomu napomôcť?

„Najdôležitejšie je vytvoriť čo najbezpečnejšie a najláskyplnejšie prostredie. Hlavne dieťa nenúťte, aby bolo prítulné k cudzím ľuďom (aj k babičkám, dedom, tetám...), pokiaľ ich nepozná, a do doby, kým ich prijme ako ,svojich ľudí‘,“ zdôrazňuje pediatrička.

„Zásadou by malo byť dieťa nestrašiť (mama odíde a budeš tu sám), dávať mu čo najviac najavo, že ho mama má rada, neodstrkávať ho od seba, snažiť sa v situáciách, kedy nejde o život, nezvyšovať hlas, nevyhrážať sa, apelovať na pozitívne emócie a posilňovať ich a, naopak, nereagovať na negatívne, tie potom vyhasnú,“ hovorí doktorka Šimunková a pridáva povzbudivé slová: „Keď rodičia dávajú dieťaťu v období separačnej úzkosti dostatočne najavo, že ho majú radi, že ho neopustia, potom jeho strach časom zmizne a ostane silné celoživotné puto.“

Citlivý prístup však v žiadnom prípade neznamená, že by ste mali na ďalší polrok zrušiť všetky pochôdzky či akcie mimo domu a byť dieťaťu k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne v obave, aby ste mu svojou neprítomnosťou azda nespôsobili traumu.

„Dieťa by si malo byť isté rodičovskou láskou a starostlivosťou, ale nie za cenu, že si vychováme domáceho tyrana. Tak ako sa musí naučiť rešpektovať NIE, nedá sa všetko podriaďovať rozmarom a náladám dieťaťa. Hoci vám jeho príchod prevrátil život naruby, nie ste jeho otrokmi. Mamička by mala odísť, keď potrebuje, s vysvetlením, že sa zase vráti. Ešte nastane mnoho situácií, ktoré vám budú trhať srdce...

A aj vy sa musíte psychicky otužovať,“ usudzuje Marta Šimunková a pridáva vlastnú skúsenosť: „S vnukom sme si tiež prešli obdobím separačnej úzkosti. Keď rodičia odchádzali, pár minút plakal, spočiatku pomerne hystericky, ale potom sa vždy upokojil. Prejavy separačnej úzkosti zhoršuje únava, hlad, tepelný diskomfort.

Len čo Matej dostal najesť, napiť, pritúlili sme ho, zaspal a ráno sa prebudil s úsmevom a čertíkmi v očičkách.“ To je pomerne častý scenár. Zatiaľ čo vy sa po odchode trápite výčitkami a napríklad si kvôli nim divadlo alebo oslavu výročia ani poriadne neužijete, váš potomok za pár minút o ničom nevie...

Takže aj keď je to pre vás ťažké, snažte sa situáciu nezhoršovať napríklad tým, že sa trikrát vraciate od dverí k plačúcemu dieťatku a znovu sa lúčite, do poslednej chvíle váhate, či nemáte radšej ostať doma, a potom babičke či tete na opatrovanie každú polhodinu voláte a znovu a znovu sa ubezpečujete, že je naozaj všetko v poriadku.

Nie. Vysvetlite synovi či dcérke, že teraz musíte ísť, ale zase sa k nemu vrátite, dajte mu pusu – a choďte. Pretože, ako zdôrazňuje i Marta Šimunková, jediné, čo stopercentne posilňuje separačnú úzkosť, je úzkostlivá matka. Keď sa rodine, naopak, podarí brať všetko športovo, v podstate vyhrala.

Módna záležitosť?

Nejaké dobré správy? Obdobie separačnej úzkosti je obvykle pomerne krátke, často trvá len dva až tri mesiace (hoci vám sa to teraz zdá nekonečné). A hlavne, zďaleka nie vždy sa prejavuje v „drastickej“, teda extrémne plačlivej podobe, pokiaľ vôbec.

Doktorka Šimunková je dokonca presvedčená, že hovoriť o separačnej úzkosti je v súčasnosti „módne“, preto majú niektorí rodičia sklony svoje dieťa v príslušnom období priveľmi sledovať, a len čo zaplače, pripisovať to „separačnej úzkosti“.

„Dnešná generácia babičiek tento termín nepoznala, a teda sprievodné javy neriešila. A keby sa šlo o generáciu ďalej, k prababičkám (označovaným často mylne ako múdre), odporúčalo sa vtedy dokonca nechať dieťa plakať až do ,bezvedomia‘, hlavne nerozmaznávať, príliš netúliť a čo najskôr do jaslí.

Materská bola, tak ako vo väčšine krajín dodnes, len štyri mesiace, propagovala sa umelá výživa, a kto nemal babičku na stráženie, išiel do jaslí! Až v sedemdesiatych rokoch postupne prišla renesancia dojčenia a dlhá materská. Aj moje dcéry strážil, kto mal práve čas. Otec, dedo a najviac prababička (70 rokov) a pradedo (71).

Staršia išla ako dva a polročná do škôlky a mladšia v osemnástich mesiacoch do jaslí. Zvládali to skvelo, jediný, kto mal z dnešného pohľadu ,separačnú úzkosť‘, som bola ja. Dievčatá boli v pohode. Teraz majú dvadsaťdeväť a tridsaťpäť rokov a pupočnú šnúru sme dodnes nepretrhli,“ uzatvára doktorka Šimunková s úsmevom. 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma