AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Dieťa vonku bez dozoru: kedy s tým začať?

Deti samotné za domom radšej nenecháte, čo keby sa niečo stalo? Ale kedy im teda odovzdať kompetencie, dôveru a samostatnosť? Svet je podľa mnohých rodičov džungľa, do ktorej svoje deti nechcú pustiť. Raz tam však budú musieť ísť. Vyznajú sa tu potom?
Dieťa vonku bez dozoru: kedy s tým začať?

Kamarátka Jana mi rozprávala, ako šla so svojou sedemročnou dcérou Aničkou a jej o rok staršou spolužiačkou do lesa. Dievčatká veselo pobiehali a staršia Betka čo chvíľu hovorí: „Jej, čo je to?“ „To je choroš, taká huba, vieš?“ poučila Betku mladšia Anička. Nasledovalo vysvetľovanie, ako si vtáčiky stavajú hniezdo pri jednom spadnutom strome alebo údiv nad prebehnuvšou veveričkou. Betka hrá štyrikrát týždenne tenis, na les jednoducho nemá čas.

Ale nejde len o tenis. Dnešné deti nechodia veľmi von a už vôbec nie samy. Do škôl ich vozíme autami a tiež vyzdvihujeme. Odpoludnia majú krúžky a tréningy a cez víkend chodíme na výlety, aby sme im vynahradili, že v týždni nie je na nič čas. Poslať ich po polovičku chleba sa bojíme, pretože by museli prejsť cestu k večierke a hlavne sa nesmú radšej vôbec s nikým dať do reči, pretože čo keby to bol zlý človek...

Záhrady – nedobytné pevnosti

Nedávno sme strávili príjemné odpoludnie u kamarátky. Veľká záhrada, v nej dvanásť detí a spokojné mamičky pri káve. Drevený domček s preliezačkou, hojdačkou a šmykľavkou. Bazén s teplou vodou, pieskovisko, rôzne typy vozidielok, lopty a ďalšie pomôcky a možnosti na hru.

Od stolu mamičiek sa každých päť minút ozývalo: „Neber mu to“, „Choď sa ospravedlniť“, „Neťahajte sa o ten traktorček“, „Tak kto to mal prvý“... Dnešné deti sú zvyknuté, že za ne rodičia kadečo vyriešia a urobia. Väčšine ľudí sa zmenil životný štýl, mávame aj dve autá v rodine, a tak deti samy peši nechodia.

Nakúpime horu jedla v supermarkete, takže cestu po rožky nahradia rozpečené zmrazené bagety. Čas vyplňujeme riadenými aktivitami a deti samy pred domom obvykle nenechávame.

Dieťa samotné v parku?

„Nedávno cez prázdniny som synov vo veku 7 a 9 rokov vypustila do dediny so spacákmi v rukách,“ rozpráva Majka. „Prišli na druhý deň ráno. My sme boli na nákupe, chlapci sa len prezuli a najedli a zase sa šli hrať niekam von. Zišli sme sa pri obede a rozprávali mi o svojich dobrodružstvách.

Som však šťastná, že žijeme v malej dedine, všetci sa tu poznajú, deti sú jedna veľká partia a starší pomôžu mladším. V najhoršom prípade majú pri sebe mobil, a keby sa niečo stalo, zavolajú mi.“

Majka má ale šťastie, že nežije v USA. Tu totiž v štáte Ohio nedávno odišiel osemročný chlapec z kostola a vonku sa pokojne hral. Potom sa premiestnil do obchodu, kde si prezeral hračky. Jeden zo zákazníkov zavolal políciu, keď videl samotné dieťa. A oteckovi teraz hrozí až 6 rokov vo väzení. V USA totiž nesmie dieťa do 18 rokov ostať vonku samotné, v Austrálii je to do 12 rokov.

Máme šťastie, že naše právne predpisy nehovoria, odkedy môžu byť deti samotné. To nás však, pochopiteľne, nezbavuje zodpovednosti, ktorú stanovuje zákon o rodine.

Rodičovská zodpovednosť zahŕňa okrem iného starostlivosť o zdravie dieťaťa, ďalej zodpovednosť za škodu podľa Občianskeho zákonníka a trestnú zodpovednosť podľa Trestného zákonníka, kedy by mohlo dôjsť napríklad k trestnému činu ublíženia na zdraví z nedbanlivosti – tak vravia zákony.

Čo získajú deti vonku?

Podľa terapeutky Evy Labusovej, poradkyne pre oblasť rodičovstva, výchovy a medziľudských vzťahov, je to niečo nenahraditeľné. „Deti majú predovšetkým otvorený priestor na neobmedzený pohyb. Ďalej priestor umelo neorganizovaný, v ktorom možno naplno rozvinúť fantáziu, uplatniť všetky zmysly, oddávať sa spontánnym hrám a ostať aktívnym.

A v neposlednom rade pobyt vonku bez rodičov ponúka tiež možnosť pestovať detské priateľstvá vrátane rôznych tajomstiev, čo je dôležité pre utváranie autonómie osobnosti.“ Ak máte pocit, že sa vaše dieťa s kamarátmi vidí dostatočne, pretože má trikrát týždenne výtvarku alebo tenisový tréning, zamyslite sa trochu viac nad náplňou takého spoločne stráveného času.

Sedieť vedľa seba nad vznikajúcimi obrázkami je totiž niečo diametrálne odlišné od stavania bunkrov medzi konármi stromov.

„Skautské oddiely, kde najmä pri pobytoch v prírode deti zažívajú nevšedné situácie a prekonávajú nepohodlie alebo sú jedno od druhého závislé, sú neporovnateľne prínosnejšie ako tak trochu umelé aktivity typu krúžkov keramiky, kde deti síce niečo vytvárajú, ale obvykle bez vzájomnej komunikácie,“ vysvetľuje E. Labusová.

„Grilovali sme s priateľmi a štyri deti sa spoločne hrali aj napriek tomu, že najmladší mal štyri a tá najstaršia jedenásť rokov,“ rozpráva Tereza. „Asi pol hodiny sme o nich nevedeli a odrazu všetci prišli, že by chceli ísť k ceste predávať jablká.

Dokázali spoločne otrhať strom v sade, napísať ceduľky s cenovkami, jablká a slivky rozmiestniť do debničiek, čo objavili v garáži, a vymyslieť, kto je za čo zodpovedný. Nestačili sme sa čudovať a hru s nimi sme dohrali až do konca. Jeden z oteckov sa preobliekol, požičal si bicykel, išiel ‚náhodou okolo‘ a kúpil si jablká. Dodnes deti spomínajú na tú zábavu.“

Postupné kompetencie

Jednoduchšiu a skoršiu asimiláciu medzi vrstovníkmi a prechod k samostatnosti majú, pochopiteľne, mladší súrodenci. Ako rodičia sme najkompetentnejší posúdiť, či na to naše dieťa „už má“, a napriek tomu nás môže realita prekvapiť, ako sa to stalo Lenke.

„Bývame tiež na dedine, deti od susedov vo veku od troch do siedmich rokov väčšinou behajú po dedine samy, ale ja púšťam našu iba šesťročnú dcéru len okolo plota, kde sa na poľnej ceste bicykluje. Štvorročného syna som tiež raz pustila a hneď mi zmizol s deťmi od susedov k potoku, kde púšťali loďky. Mala som o syna taký strach, že už ho radšej na čas nepustím nikam.“

Samostatnosť sa vyplatí trénovať. Okolo piateho roku veku dieťaťa vyskúšajte odísť na krátky nákup v neďalekom obchode, samozrejme po dohode s dieťaťom. Ubezpečte ho, že sa o chvíľku vrátite, a potom sledujte, ako celú štvrťhodinku zvládlo. Pokiaľ vás víta pokojné a v pohode, bola to pre neho príjemná skúsenosť. Ak však plače, radšej zase s odchodmi mesiac počkajte.

„S narastajúcim vekom by mala pribúdať samostatnosť, a teda zdržiavanie dieťaťa i vo vonkajšom prostredí osamote alebo s vrstovníkmi,“ vysvetľuje ďalej Eva Labusová. „Na menšie deti dávajú rodičia zopodiaľ, pochopiteľne, aj naďalej pozor, ale nemajú, pokiaľ sa dá, príliš zasahovať do spontánnych detských hier. Je až prekvapivé, ako a s čím sa deti v prírode dokážu hrať.

Ukazuje sa, že potrebujú len minimum umelých hračiek, často si vystačia len s prírodninami a fantáziou.“

Nezaťažujme ich strachom

Deti majú prirodzenú túžbu byť so svojimi vrstovníkmi a hrať sa podľa seba. My rodičia máme z mnohých vecí strach, ktorý nám bráni ich pustiť bez dohľadu kamkoľvek ďalej než do detskej izby. Tým ich však o veľa pripravujeme, hoci im zaistíme kolektív trebárs na krúžkoch alebo pozvaním kamarátov domov. Kúzlo improvizácie vonku má na deti úžasný vplyv, a naopak.

„Rodičia sa neboja len úrazov, svoju rolu hrá i smog, rušná doprava a v neposlednom rade nebezpečenstvo, číhajúce od drogových dílerov či pedofilov. Čím ďalej, tým viac detí je tak odkázaných na zábavu v uzavretej miestnosti, ktorej dnes nezriedka už od útleho veku dominuje televízia a počítač,“ uvádza E. Labusová.

„To však môže mať pre detskú dušu katastrofálne následky.“ Dostupnosť informácií a medializované prípady nešťastí nás však nútia byť až príliš opatrní. Deti tak chodia na päť krúžkov miesto bicyklovania sa s kamarátmi, čas trávia v nákupných centrách a pri televízii, alebo sa hrajú samy za hradbou záhrady.

„Napriek tomu, že mestá sú všeobecne menej bezpečné a priateľské ako vidiek, nie je jednoznačné, že by sa deťom z vidieka darilo nutne lepšie,“ doplňuje Eva Labusová. „Výskumy ukazujú, že viac než na prostredí záleží na rodičoch, ako svoje deti motivujú a akým spôsobom dbajú na ich trávenie času.“

Zo všetkého je najdôležitejšie vyhľadávať aktivity, ktoré podporujú tvorivosť, samostatnosť, odolnosť i prekonávané nepohodlie. A pomôcť tak deťom „vedieť sa hrať“ aj napriek tomu, že napríklad zdanlivo nemajú veľa príležitostí, kde sa hrať.

Ako hovorí mamička Simona: „Ja vlastne chápem, že deti sú doma, v centrách, na krúžkoch. Staršie deti vôbec nemajú vyžitie, takže demolujú ihriská malým deťom alebo nemajú čo robiť. Ale my sme aj na sídlisku hrali šípky, na schovávačku, hádzali s loptou, bicyklovali sa... Dnes je to však iné.“

Jednoducho asi vyrastá generácia detí, ktoré sa nemôžu a nevedia samy zabaviť. Aj preto by sme im tú šancu mali dávať postupne odmala. 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma