AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Capnutie po zadku to nevyrieši

Už Karla Čapka očarilo, ako chladný Angličan zmäkne a zvláčnie, keď má pred sebou dieťa. Angličania sú neporovnateľne milší na cudzie deti ako my, a svoje vlastné sa snažia vychovávať dôslednejšie bez toho, že by dieťa plesli alebo mu tu a tam jednu vlepili. Je to vážne také dôležité?
Capnutie po zadku to nevyrieši

Otec sa rozkríkol na štvorročnú dcéru, a keď neprestala sŕkať vodu z kaluže, opakovane ju pleskol po zadku. V parku prítomné matky udivene zdvihli hlavu a v očiach mali súcit. Nie s dieťaťom, ale s otcom.

Pod pravidelne prerezávanými urastenými dubmi malého anglického mesta, obľúbeného medzi londýnskymi finančníkmi, sa podobné scény totiž normálne neodohrávajú. Medzi anglickou a americkou strednou triedou platí nepísané pravidlo, podľa ktorého sa fyzické tresty u detí nepoužívajú ani vo výnimočných prípadoch.

Deti v Anglicku a v Spojených štátoch výprask dostávajú, ale nie stredostavovské deti. Fakt, že zjavne vzdelaný muž udrel na verejnosti dcéru, všetci prítomní dešifrovali ako známku toho, že musel byť extrémne vystreso- vaný; pravdepodobne práve stratil prácu, bol existenciálne na dne.

Písal sa november roku 2008 a v Anglicku prepukla najväčšia novodobá kríza, bankrotovala jedna firma za druhou. Pamätám si presne dátum aj situáciu, pretože to bolo po prvý raz a naposledy, čo som v priebehu šestnástich rokov bola v Anglicku svedkom „bitia“ dieťaťa.

U nás, naopak, skoro pri každej návšteve supermarketu počujem, ako matka jačí na dieťa, alebo mu dokonca jednu vlepí, plesnutie je bežné aj u vyslovene malých detí. Je to škoda, pretože podobným správaním ubližu- jeme nielen deťom, ale tiež sebe.

Nikdy nebiť? Povie sa to ľahko

Akákoľvek politická debata o zákaze fyzických trestov väčšinou vyšumí do stratena. Ale pokiaľ ste rodičmi malého dieťaťa, nie je až taká dôležitá, ako vaša vlastná osobná „debata“. Neviem ako vy, ale ja si vybavujem všetky fyzické tresty mojich rodičov.

Mala som šťastie, môžem ich spočítať na prstoch jednej ruky. Teraz, keď som sama matkou, považujem za veľmi zaujímavé zaloviť v pamäti a vybaviť si,
k čomu trest neviedol a tiež to, čo som si z neho odniesla. Rozhodne trest ani raz nedopomohol k tomu, aby som neopakovala správanie, ktoré vyprovokovalo otca, aby mi dal zlostný buchnát do chrbta alebo facku.

Naopak, príčina trestu bola pre mňa ihneď druhoradá, pretože moju hlavu, tak isto ako moje srdce celkom zamestnal šokujúci fakt, že otec, ktorý o mňa dosiaľ starostlivo dbal, ma buchol.

Pamätám si zmätok, ktorý tým v mojich citoch voči nemu vyvolal. Jeho dosiaľ nespochybniteľná autorita hneď utrpela. Miesto toho, aby som spochybňovala vlastné správanie, začala som pochybovať o tom jeho.

Pretože z pohľadu dieťaťa (a psychológovia mu dávajú za pravdu) je fyzický trest vždy známkou zlyhania dospelého. A pokiaľ fyzický trest zaberá, t. j. mení správanie dieťaťa, zaberá len krátkodobo a za cenu toho, že narúša osobnosť jedinca.

Dokonca ani v nebezpečných situáciách, ako je prechádzanie cesty alebo blízkosť rozpálenej pece, vaše opakované buchnutie nevyvolá v dieťati Pavlovov reflex, ktorý by ho v budúcnosti mohol chrániť. Dieťa do svojich troch rokov nie je schopné vnútornej sebaregulácie, preto nepretržite potrebuje vás a vašu ustavičnú ochranu.

Starostlivosť o malé dieťa je úmorná tým, že nemôžete ani na chvíľu vypnúť, nemôžete ho spustiť z očí. A ani najdôslednejšie plesnutie vás tejto zodpovednosti nezbaví. Oliver James je len jedným z dlhého radu moderných psychológov, ktorých dlhoročné prieskumy priviedli k záveru, že dokonca aj občasné fyzické alebo agresívne verbálne trestanie detí poškodzuje ich osobnosť.

Olivera Jamesa jeho mama mlátila hlava-nehlava a ako väčšina podobne vychovávaných chlapcov sa ako dieťa začal správať agresívne. Za svoj najväčší úspech dnes považuje fakt, že sa sám dokázal vyhnúť (dokonca tiež občasnému) bitiu svojich detí.

Palica v lese

Pri nedávnej prechádzke lesom som narazila na známu, matku s tromi deťmi. Tešila som sa, že si pohovoríme, zatiaľ čo naše deti sa budú na lúke hrať. Idyla však trvala len pár minút. Jedno z detí začalo ostatné ohrozovať palicou a jeho matka na môj úžas iba začala nesmelo s dieťaťom vyjednávať o nebezpečnej palici.

Zatiaľ čo jej miláčik sa bavil tým, ako ostatní v hrôze uskakujú, ona v snahe „nenarušiť jeho osobnosť príkazmi“ si s ním evidentne nevedela rady. Bleskovo som pohnala vlastné deti a s úľavou sme unikli k najbližšej dedine. Bez disciplíny a vymedzovania sa dobrá výchova jednoducho nezaobíde. Voľnosť a nedostatok vymedzujúcich pravidiel ešte zo žiadneho tvora nevytvorili šťastné dieťa a už vôbec nie šťastného dospelého.

Jedným z najtragickejších príkladov, čo sa stane, keď dieťaťu poskytnete voľnosť a lásku bez hraníc, sú denníkové spomienky ľudí, ktorí vyrástli v šesťdesiatych rokoch v komúnach hippies v západnej Európe: vykoľajení jedinci bez pocitu spolupatričnosti, pripravení o vnútorný kompas, ktorý by im umožnil nadväzovať trvalé vzťahy s ostatnými ľuďmi. 

Keď dieťaťu poskytnete disciplínu a poriadok, ktorý rešpektuje ich osobnosť, robíte pre neho to isté, čo záhradník, ktorý k mladému kmienku pritlčie kolík, aby sa mal vo vetre o čo oprieť, aby sa neohol a nezlomil. A tiež pomáhate predchádzať situáciám, v ktorých by ste mohli mať chuť svojmu potomkovi jednu vylepiť.

Bitka nie, disciplína áno

Latinsky disciplína doslova znamená „inštruktáž, učiť, poučiť sa, vedenie“. Len čo sa vrátime k pôvodnému významu slova disciplína, jej význam nemôže prekážať ani najbenevolentnejšiemu experimentátorovi na poli výchovy.

Najdôležitejšie je sama pre seba si ujasniť, čo v žiadnom prípade nie je dovolené – potom je jednoduchšie tieto „absolútne NIE“ vyžadovať od dieťaťa.

So všetkou vážnosťou musíte trvať na svojom NIE v prípade, že dieťaťu hrozí nebezpečenstvo zranenia (pád zo schodov, do vody) alebo keď je váš potomok agresívny voči iným deťom. O všetkom ostatnom sa dá diskutovať a záleží na vašom osobnom prístupe.

Prvorodení majú väčšinou tú smolu, že ich rodičia sú ešte plní výchovného elánu. V prípade ročného dieťaťa je pritom najlepšie, čo sa týka výchovných inštrukcií, držať sa úplného minima. Kým sa rozhodnete trvať na nejakom „NIE“, dvakrát zvážte, či je to skutočne nevyhnutné. Najväčším problémom tzv. problémových detí sú väčšinou ich rodičia.

Teda presnejšie nezmieriteľnosť a neúnavnosť, s akou ustavične vyžadujú od dieťaťa „to pravé“ správanie. Na dôležitých veciach musíte trvať. Ale pokiaľ je pre vás dôležité presadiť si každý detail (nesmie sa umazať, nesmie na nič siahnuť, nesmie cikať do plienok...), jediné, čo spoľahlivo dosiahnete je, že sa každý deň ako pre vás, tak pre vaše krásne dieťa zmení na peklo.

Disciplínu má zmysel uplatňovať až vtedy, keď je dieťa schopné rozlíšiť, čo je správne a čo nesprávne.

A ročný človek to nie je schopný. Osemnásťmesačný človek už kadečomu rozumie, ale ani keď mu trikrát denne naložíte pri ceste na zadok, nie je schopný spoľahlivo pochopiť, že cesta je nebezpečná, teda do nej sám nesmie vkročiť.

Jediné, čo bitkou (plieskaním) spôsobíte je, že zneistie a začne sa strachovať zakaždým, keď zamierite von z domu. Keď sa rozzúri dvojročné dieťa, to najhoršie, čo môžete urobiť, je uštedriť mu bitku.

Vašej dcére oveľa viac prospeje, keď sa prekonáte a namiesto dobre mieneného úderu dieťa pevne objímete, aby sa prestalo krútiť a videlo, že máte situáciu pod kontrolou. Pokiaľ ratolesť kope a kričí, musí byť vaše objatie dosť pevné, ale aj tak uvidíte, že toto je najrýchlejší a najspoľahlivejší spôsob, ako ju utíšiť a upokojiť.

Bránite jej síce, aby si brala z regálu vrecúška cukríkov, ale pritom to robíte tak, že neprestáva cítiť vašu lásku. Len čo dieťa udriete, vytvoríte situáciu, kedy sa potomok cíti sa odmietnutý, ohrdnutý a bude sa v ňom len hromadiť zlosť.

V tomto veku je zo všetkého najhoršie vsugerovať si, že vaše dieťa je zlé a že vám robí naschvál. Naproti tomu, len čo sa vám podarí situáciu upokojiť, dvojročné dieťa je schopné pochopiť veľa vecí. Napríklad keď buchne iné umelohmotným kladivkom, pretože sa s predmetom chce hrať samo, treba mu vysvetliť, že nesmie deti biť.

U dvojročného dieťaťa nepomôže nekonečné omieľanie viet typu: „Koľkokrát ti mám povedať, že nemáš...“ A tiež nie je dobré začínať slovami „nerob“, „nesmieš“... U takto starého dieťaťa sa snažíme skôr vyvolať empatiu.

Skúsime dieťaťu celú situáciu vysvetliť: „Keď si buchol brata, rozhnevala som sa, pretože ho mám rada a nechcem vidieť, že ho niečo bolí.“ Dvojročné dieťa toto pochopí len čiastočne, ale je to lepšie, ako keď z vašej reakcie syn získa pocit, že ho považujete za malého grázlika.

Z vlastnej skúsenosti

Zvlášť v prípade, keď človek vyrástol s tým, že sa na neho šťavnaté nadávky len tak sypali, je strašne ťažké prekonať v sebe nutkanie ich použiť, keď sami máme zlosť. Ale obrovsky sa vyplatí to skúšať a odolávať. Neexistuje matka, ktorá by nezažila chvíľu, kedy svoje dieťa nenávidí.

Ale čím dospelejšie sa dokážete v podobných situáciách správať, tým ľahšie sa vaše dieťa naučí civilizovanému správaniu, pretože vidí, že z necivilizovaného jeho láskavá mamička rozhodne nemá radosť. Uprostred čela mám hrubú jazvu. Je zo dňa, kedy si moje dvojročné zlatíčko postavilo hlavu a ja som s ním nemohla pohnúť.

Keď ani po šesťdesiaty raz (možno po štyridsiaty, možno po šesťdesiaty druhý, nepamätám sa presne) nič nezabralo a zase povedalo NIE, aby som si vybila zlosť, vybehla som zúrivo do schodov a celá bez seba od zlosti som si nevšimla oceľový rebrík spustený z pôjda.

Na pár sekúnd som stratila vedomie. Zaliata krvou, čelo rozpárané, zišla som dolu a pokojne dcérenku vyzvala: „Tak, teraz vidíš, že mamička naozaj potrebuje, aby si jej pomohla, poď dovnútra, musíme zájsť na kliniku.“ Dieťa si ma zvedavo obzrelo a potom rovnako pokojne povedalo: NIE. Tá jazva nás dnes po štrnástich rokoch zvláštnym spôsobom spája.

Moja dcéra chápe, že to občas muselo byť pre mňa veľmi ťažké jej jednu neprišiť (jediný prípad, keď som sa neovládla, si presne vybavuje), a vďaka tomu zmierlivejšie súdi všetky ostatné príkoria, ktorých som sa na nej svojou snaživou výchovou dopustila.

A ja som vďačná, že som bola nútená svoje tvrdohlavé dieťa vychovávať v prostredí, v ktorom som si nemohla dovoliť len tak jej jednu lupnúť. 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma