AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Buď tolerantný k odlišnostiam!

Aziati, bezdomovci, telesne postihnutí. Akákoľvek inakosť je pre naše deti veľkou témou. Do akej miery a kedy sú schopné chápať rozdiely medzi ľuďmi a ako im to čo najlepšie vysvetliť?
Buď tolerantný k odlišnostiam!

Asi máte so svojimi deťmi za sebou niekoľko viac či menej minimálne zaujímavých (či dokonca komických) situácií, týkajúcich sa ich spontánnej reakcie na akúkoľvek ľudskú odlišnosť. Nemávajte nad tým rukou, že sa vaše dieťa nejako samo zorientuje.

K budúcej xenofóbii, (ne) tolerancii a (ne)rešpektu totiž môžeme my rodičia dávať nevedomky podnety bez toho, aby sme si to uvedomovali. Každá situácia, kedy sa dieťa stretne so „zvláštnosťou“ v akomkoľvek zmysle, si zaslúži svoju chvíľu: na rozprávanie, vysvetľovanie v rámci možností veku a prípadne budovanie pochopenia sveta.

Žiť spolu pomáha

„Bezdomovci sú ľudia, ktorí nemajú kde bývať a majú málo oblečenia. A bezdomovci sú preto, že ich rodičia boli tiež, alebo preto, že vyhoreli,“ má jasno Štefan, žiak druhej triedy základnej školy.

„Bezdomovci sú ľudia, pred ktorými musíme radšej utiecť, pretože smrdia a mohli by nám niečo ukradnúť,“ poznamená rovnako starý spolužiak. Cítite ten rozdiel? Xenofóbia, rasizmus, netolerancia. Tieto atribúty mnohých ľudí z generácie dnešných päťdesiatnikov sú, našťastie, väčšinou na ústupe.

Naše deti majú bežne v triedach Aziatov alebo černochov, vďaka inkluzívnemu vzdelávaniu pomáhajú v triede spolužiakovi na vozíku alebo chápu, že dieťa s autistickými sklonmi sa jednoducho „správa inak“. Tolerancia sa skloňuje i v otázkach vnímania homosexuality a ďalších predtým pálčivých tém,
o ktorých sa skôr mlčalo.

Napriek tomu, podobne ako pri otázke „Mami, čo je to sex?“ mávame občas spotený chrbát, čo, ako a kedy vysvetľovať, alebo sa tomu trebárs radšej vyhnúť.

„Spomínam si, ako trojročná dcéra vykrikovala na celý park ‚Jej, tam je čert!‘, keď videla černocha, alebo jasným hláskom zvolala: ‚Mami, pozri, ten pán nemá nohy!‘ pri pohľade na telesne postihnutého a ja som sa červenala,“ rozpráva Milada. Detská spontaneita je bežná vec. Pre nás rodičov môže byť odrazovým mostíkom pre vysvetľovanie a pomoc vnímať odlišnosti tak, ako sú. Mali by sme ju teda využiť.

Nechcime nemožné!

„Aj keď sa zhodneme na tom, že prijatie nejakej odlišnosti od priemeru je správne, nemôžeme chcieť od predškolských detí nemožné,“ upozorňuje detská psychologička Alena Vávrová. Malé deti totiž odlišnosti odmietajú a boja sa ich, čokoľvek, čo nezapadá do ich sveta, im pripadá nebezpečné.

A veľmi nemá význam im to racionálne vysvetľovať, vo veku troch rokov sú
v tomto ohľade ešte ako „zvieratká“, reagujú na svet okolo seba prevažne pod vplyvom svojich inštinktov a emócií, základnej potreby bezpečia.

„Pre nás rodičov to znamená, že by sme nemali deti odsudzovať napríklad za to, že sa im nepáči spolužiak zo škôlky, pretože má inú farbu pleti,“ uvádza psychologička. „Nerešpek- tovaním detského prežívania kladieme na deti príliš  veľké nároky a paradoxne ich v ich strachu z inakosti utvrdzujeme a zvyšujeme ho.“

Už odmalička platí, že čím viac sa dieťa pohybuje v rôznorodom prostredí, tým lepšie je pripravené na prekvapivé stretnutia a situácie,“ dodáva psychologička.

Škôlka: bájky a zážitky

Kým sa dieťa začne „inakosti“ báť a odmietať ju, mali by sme mu pomôcť vnem spracovať, a to predovšetkým cez príjemné spoločné skúsenosti a zážitky. Deti sú, našťastie, veľmi flexibilné, a pokiaľ si k niekomu „inému“ vytvoria hneď spočiatku pekný vzťah, už si ho potom zafixujú a držia sa ho.

Čo najrýchlejšie porozumenie tomu, prečo je niekto iný, sa môže diať aj prostredníctvom rozprávok, rozprávania bájok o rôznorodých zvieratkách alebo hraním tematických divadielok, o ktorých sa potom deti môžu rozprávať.

„Vysvetľujeme tým symbolicky, ako to chodí na svete, že niekde napríklad viac svieti slnko a ľudia majú tmavšiu pleť. Ak sa k inakosti automaticky pristupuje nor- málne, je to pozitívne pre obe strany – pre naše deti, aby si zvykli, že niekto vyzerá inak, a pre tie ‚odlišné‘ je to pomoc od potenciálne traumatizujúceho vylučovania z kolektívu,“ doplňuje A. Vávrová.

Škola: začiatky empatie

So začiatkami školskej dochádzky sa takzvane láme chlieb. Okolo 6. až 7. roku života totiž deti začínajú byť schopné poodstúpiť od svojho videnia sveta ako jediného možného a správneho. Predovšetkým dievčatká (chlapci o niečo neskôr) sú už schopné vcítiť sa do druhého so všetkými jeho „inakosťami“ a toho, čo z nich plynie.

Aj tu ale stále platí, že nechať veci tak a robiť sa, že nie sú, sa nevypláca. Deti si na ne utvoria názor tak či tak, a my rodičia sa zbytočne pripravujeme o možnosť to ovplyvniť. „Je čas na vysvetľovanie rozdielov a odlišností, na rozprávanie o tom, že sme každý iný, a to je v poriadku,“ vysvetľuje psychologička.

Deti začínajú prijímať fakt, že každý má svoje špecifiká, jedinečnosti. Pokiaľ sú schopné odlišnostiam jednoducho porozumieť, dokážu ovládať svoje emócie a pudy ostávajú pod racionálnou kontrolou. „U detí mladšieho školského veku však cítiť rozdiel medzi vnímaním telesného a mentálneho postihnutia,“ podotýka Sabina Máčalíková, učiteľka na základnej škole.

„Telesné postihnutie bez mentálneho sú deti schopné akceptovať hneď, rešpektujú, že niekto má obmedzenie napríklad na hodinách telesnej výchovy. Ale v triedach sa objavujú trebárs deti s autizmom a tie majú úplne iné vzorce správania, pre ostatných neadekvátne a nepochopiteľné.“

Povedz mi, kto je tvoj rodič, a ja ti poviem, aký si...

Deti sú naše zrkadlo, a to je neodškriepiteľný fakt v mnohých ohľadoch. Občas nás až vydesí, ako veľmi sú nám podobné v reakciách, postojoch i životných hodnotách. To, že naše dieťa napríklad nepije mlieko, pretože ho sami nemáme radi, je bežná vec.

Ak patríte ku generácii tých, ktorí ešte boli do istej miery vychovaní v odmietaní iných a odlišných skutočností, alebo vás mamička v rozpakoch odvádzala preč, keď ste ukazovali prstom a nahlas volali „Jéééj, ten pán je špinavý!“ pri pohľade na bezdomovca, zamyslite sa nad sebou a svojimi „pravdami“.

Spontánne reakcie detí totiž automaticky vyvolajú spontánne reakcie nás samotných. A model pre našich potomkov je na svete... Keď totiž pri pohľade na bezdomovca sama utrúsite pohŕdavé „fuj“  alebo sa len patrične zatvárite, čakajte neskôr to isté od syna alebo dcéry. „Ak deti vidia odpor, agresiu alebo neprijatie, pôjdu automaticky v našich šľapajach,“ upozorňuje Alena Vávrová.

„Potom môžeme hovoriť čokoľvek, ale deti v nás to skutočné vycítia. V prvom rade je tak potrebné pracovať so svojimi vnútornými postojmi.“ Vždy, keď máte príležitosť, využite spontánnu reakciu dieťaťa na akúkoľvek odlišnosť k neskoršiemu rozhovoru.

Keď idete po dieťa do družiny a ono veselo ukazuje na spolužiaka, ktorý má pár kíl navyše, otvorte tému znovu trebárs večer doma. Môžete sa tak rozprávať o tom, že sú štíhli ľudia i tí s nadváhou, a napríklad aj o tom, že hlasné poukazovanie na čokoľvek môže byť dotyčnému ľúto a ublížiť mu. Každá príležitosť by sa však mala využiť bezo zvyšku.

Pani učiteľka = zásadný element

Nielen rodičia tvoria deťom modely správania a pristupovania k rôznym odlišnostiam. Trieda, škola a vrstovníci majú zásadný význam rovnako ako vplyv pani učiteľky. V triedach sa dnes bežne vyskytujú spolužiaci všetkých rás, deti telesne i duševne postihnuté trebárs s asistentmi.

Dnešná generácia má tiež všeobecne oveľa viac informácií, ako to bolo predtým, kedy na ich získavanie nebolo toľko zdrojov a kadečo sa doma odbilo slovami „tomu ešte nerozumieš“. „Dnes sa v školách i doma o všetkom oveľa viac hovorí a je to tak v poriadku,“ podotýka S. Máčalíková.

„Školy tiež viac dbajú na prevenciu. U nás napríklad organizujeme triedne stretnutia vždy na danú tému. Tým môže byť napríklad práve správanie k postihnutému spolužiakovi. Úmerne veku detí sa potom hrajú rôzne scénky, vysvetľuje sa a majú väčšiu šancu si to ‚chytiť‘ a prežiť.“

Pani učiteľka tak hrá nezastupiteľnú úlohu. Pokiaľ včas a citlivo reaguje
na „triedne dianie“, ktoré sa akokoľvek dotýka prijatia či vyhostenia niekoho z kolektívu, pomôže to vždy obom stranám rovnako ako v škôlkach. „O odlišnostiach sa určite musí včas hovoriť.

Od spontánnych reakcií sa v škole prechádza k rozvoju empatie, ktorá však nie je automatická u všetkých detí,“ uzatvára S. Máčalíková. „Pokiaľ vznikne téma, ktorá si zaslúži diskusiu, beriem deti dozadu do triedy na koberec, aby nemali pocit, že ‚sa vyučuje‘, a rozprávame sa o tom.

Za nesprávne považujem vyhýbať sa otvoreniu diskusie, neriešiť a tváriť sa, že sa nič nedeje. Na náladu a vzťahy v triede má však, pochopiteľne, veľký vplyv aj fakt, aké sa v jednom kolektíve zídu deti, rodičia i učiteľka.“ 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma