AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Betka Stanková: Pocit materstva sa nedá opísať slovami!

Sympatická herečka dokáže skĺbiť starostlivosť o malú Alžbetku, natáčanie v Bratislave aj v Prahe, hranie v divadle a k tomu všetkému si ešte aj nájsť čas na relax. Ako to robí, že z nej stále srší pozitívna energia a dobrá nálada?
Betka Stanková: Pocit materstva sa nedá opísať slovami!

S Betkou sme sa naposledy pre Maminku zhovárali, keď čakala malú Alžbetku. Preto nás zaujímalo, ako sa odvtedy zmenil jej život. Už len pri vyslovení mena dcérky sa jej na tvári zjaví nežný úsmev, ale ako sama hovorí, nechce, aby jej reči o materstve vyznievali pateticky alebo ako klišé.

Povie teda len, že sa zmenilo úplne všetko, pretože teraz sa jej život točí okolo dva a pol ročnej Alžbetky. Samozrejme, nezabúda ani na seba a vždy sa pokúsi nájsť si čas len pre seba, aspoň v rámci daných možností.

Relaxuje rôznymi spôsobmi, či už si vyjde do kina, na prechádzku, alebo si prečíta knihu, vždy pri tom naberie novú silu a energiu zvládať každodenné povinnosti okolo malej. A preto odporúča všetkým mamičkám tiež si ukradnúť aspoň trochu času len pre seba, aj keď vie, že niekedy to môže byť veľmi ťažké.

Domov a rodina | Materstvo | Peniaze | Životný štýl | Batoľa

Ako sa starať o detskú pokožku

Bolo tvojím snom mať dieťa, tikali ti už biologické hodiny?

Vôbec. Ja som strašne vďačná, že malá sa podarila úplnou náhodou. Inak by som dieťa možno dodnes nemala. Materstvo ma naplnilo, predtým som si ten pocit nevedela ani predstaviť, je skrátka neprenosný... Už zase začínam hovoriť klišé. :-)

Alžbetka je veľmi živá a plná energie. Tiež ti robí najväčšiu radosť vtedy, keď zaspí?

Ja tomu hovorím, že má v zadku vrtuľu :-). Určite mi urobí radosť, keď sladko spinká, ale ja som najviac šťastná vtedy, keď dobre papá. My sme mali a ešte aj občas máme problémy s jedlom. Bolo obdobie, kedy nechcela skoro vôbec nič papať, nechce jesť surové ovocie ani zeleninu.

Vraj je to normálne, že deťom niektoré veci nechutia, len sa obávam, že nebude mať dosť živín a preto sa kvôli tomu občas stresujem. Ona to vie a občas ma tým dokáže slušne vytočiť. Ale zvykám si. :-)

Dojčila si ju, keď sa narodila?

Áno, ale nie dlho. Tri mesiace plne a potom som už nemala dosť mlieka, tak som začala prikrmovať. V šiestich mesiacoch som ju úplne odstavila. Ale nemyslím si, že to má nejakú spojitosť. Ona nikdy nebola nejaký veľký jedák. Deti sú rôzne, sú spáči, nespáči, papkáči, nepapkáči, no a ja mám nepapkáča, ale relatívne spáča, našťastie.

Ako teda zvládaš tú jej vrtuľu v zadku?

Určite nepatrím medzi mamičky, ktoré by mohli ísť s dieťaťom do reštaurácie a tam sa v pokoji najesť, posedieť si, dať si kávičku. To sa mi v živote nestalo.

Keď som s ňou náhodou išla do reštaurácie, skončilo sa to tak, že mi museli veľmi rýchlo priniesť jedlo alebo mi ho radšej zabaliť a ja som ho zjedla až doma. Ona potrebuje mať svoje detské rozptýlenie, po takýchto dospeláckych destináciách ju síce ťahať môžem, ale radšej to nepreháňam.

1.jpg

Kto je s ňou, keď natáčaš?

Mám výbornú pestúnku, mladú, šikovnú slečnu, ktorá mi chodí pomáhať s malou pravidelne, dvakrát do týždňa. Našla som ju tak, že som o tom rozprávala a rôzne sa pýtala a moja najlepšia kamarátka mi ju dohodila.

Vracala sa práve z Austrálie, mala výborné skúsenosti s deťmi a chcela v tom pokračovať. Teraz je to už rok, čo nám pomáha. Malú vie celkom dobre skrotiť a pôsobí na ňu ako upokojujúci element.

Nikdy si ju nechcela vziať na natáčanie? Teraz je dokonca taký trend, že režiséri seriálov zakomponujú malé deti herečiek do deja, aby mohli byť aj počas dňa spolu...

Nie, to nikdy. Viem, ako to funguje s deťmi na pľace a hovorím radikálne nie. Ak ona sama bude v budúcnosti chcieť, tak ju zoberiem. Ale v tomto veku ťahať dieťa niekam do prašných ateliérov, alebo stáť niekde v exteriéri, v akomkoľvek počasí, to pre dieťa, myslím, nie je ani veľká zábava, ani vzrušenie.

A keď sa v budúcnosti rozhodne, že bude tiež herečka...?

Určite nebudem proti, ale poviem jej, čo všetko to obnáša, aké veľmi nestabilné povolanie to môže byť. A pokiaľ človek začne robiť do umenia a skutočne nemá talent alebo sa mu až tak nedarí, môže byť naozaj veľmi nešťastný. Je to síce krásne povolanie, ale keď nemáte prácu a s tým súvisiace ohodnotenie, nemáte potom ani veľkú radosť alebo ani na chlieb.

Ty si vyštudovala ekonomickú univerzitu, ako si sa dostala k herectvu?

Nikdy to nebol môj sen, prišla som k tomu zhodou rôznych okolností a priateľských väzieb. Keď som odišla do Prahy, zúčastnila som tam na pár
konkurzoch a vždy mi to išlo ľahko, lebo som z toho nikdy nerobila nejakú vedu, netlačila som na to. Brala som to tak, že keď nejaká rola vyjde, tak vyjde a keď nevyjde, tak vyjde iná.

2.jpg

Čo ťa viac baví? Telka, alebo divadlo?

To vždy závisí od ľudí, s ktorými spolupracujem, od réžie, scenára a kolegov hercov. Niektoré veci v telke robím už dlho a ostávam pri nich hlavne kvôli tým ľuďom. Celkový výsledok sa tam odvíja od toho, ako je to zostrihané, aká je tam hudba, vplýva na to veľmi veľa faktorov. Hranie si potom viac užijem v divadle.

Aké boli začiatky a potom ten prelom, ktorý prišiel s filmom Rebelové?

Úplne prvá úloha bola v klipe Medvídek od Lucie, ale to som ešte bývala v Bratislave a do Prahy len dochádzala. Keď som sa presťahovala, začala som hrať v Pomáde. No a potom prišli Rebelové, minule to práve dávali v telke, tak som sa na to dívala a veľa som sa nasmiala.

Nemala si na začiatku problém s jazykovou bariérou?

S jazykom som si nikdy nelámala hlavu. Mala som českého priateľa, bola som obklopená samými Čechmi, a to je podľa mňa najlepšia škola. Nikdy som nemala žiadneho učiteľa, ktorý by ma korigoval a vraj hovorím po česky bez akéhokoľvek prízvuku. Ale nedivím sa režisérom, ktorí sa boja obsadiť Slovenku kvôli jazyku.

Keď sama pozerám český film alebo seriál a vidím tam nejaké svoje slovenské kolegyne, poviem si „ajajaj!“ Prekáža mi to a niekedy je menšie zlo nadabovať takúto herečku, ako to pustiť v zlom origináli.

Žiješ v Prahe už šestnásť rokov. Cítiš sa byť doma tam, alebo tu na Slovensku?

To je ťažká otázka. Taký ten každodenný domov mám v Prahe, kde je moja dcéra, moji priatelia a zázemie, ale Slovensko je mojím domovom v duši. Tu mám svoju rodinu, svoje korene a Slovenkou budem aj po päťdesiatich rokoch strávených v Prahe, síce trochu počeštená, ale Slovenka. Stále vidím a vnímam rozdiely, ktoré medzi nami a Čechmi sú a odkedy mám Bety, stále viac ma to ťahá domov.

A aké sú to rozdiely?

Je ich veľa, my Slováci sme takí „temperamentnejší“. Muži na Slovensku na mňa pôsobia viac mužsky, to je, samozrejme, vždy len prvý dojem. Keby som mala uviesť konkrétny príklad, u divákov je veľký rozdiel v zmysle pre humor. Je zaujímavé pozorovať, ako sa slovenské publikum smeje na úplne inom druhu humoru než české.

Ako často sa malá vída so starými rodičmi? A chodia aj oni za vami do Prahy?

Moji rodičia sú rozvedení, mama za mnou chodieva často a v lete sme boli my na mesiac za ňou. Ona je tá najlepšia pomoc a pri malej ma dokáže najlepšie zastúpiť. S otcom sa vídam, keď prídem natáčať Panelák do Bratislavy, vtedy u neho prespávam. Mám to šťastie, že veľká ochota a pomoc funguje aj zo strany českej babičky a dedka.

3.jpg

Pociťuješ rozdiel medzi natáčaním v Prahe a v Bratislave?

Ale áno, v Prahe je to väčší komfort a profesionálnejší prístup. Už aj na Slovensku sa točia skvelé veci, sú tu výborní režiséri, dramaturgovia aj scenáristi, ale servis stále trošku zaostáva. Keď sa musím líčiť niekde vonku, v exteriéri, kde je zima, zlé počasie, prezliekať sa musím v aute; netvrdím, že to neurobím, ale určite je príjemnejšie, keď nám dajú šatňu alebo maskérňu.

Podnikla si už s malou aj iné cesty, ako na Slovensko?

Minulé leto sme boli v Turecku. Chceli sme si trošku užiť more, ale mala tam dosť vážne zdravotné problémy s trávením, takže sme odtiaľ museli odísť skôr. Doma potom testami zistili, že mala potravinovú baktériu.

Prekonala aj nejaké detské choroby?

Áno, a hlavne mala v deviatich mesiacoch zlomenú kľúčnu kosť. V deviatich mesiacoch sa už vedela postaviť, postavila sa v jedálenskej stoličke a spadla z nej. Nestihla som ju v tej rýchlosti úplne zachytiť a spadla na hlavu a na rameno.

Strašne som sa bála, utekali sme na pohotovosť a našťastie z toho bola len zlomená kľúčna kosť. Údajne je to veľmi bežná zlomenina u detí a čo ma veľmi prekvapilo, za týždeň bola zrastená. Detská regenerácia je neskutočne rýchla. Ale aj tak som bola z toho úplne na nervy, plakala som vtedy ako korytnačka, lebo také malé bábätko a zlomená kľúčna kosť - pripadalo mi to strašné.

Domov a rodina | Materstvo | Psychológia a vzťahy | Tehotenstvo

Tajomstvo zdravého a šťastného tehotenstva odhalené

Ešte sa to stalo na Vianoce, tuším 27. decembra, a cez tie sviatky som nevedela o nikom, kto by nebol nejako vážne chorý. Na pohotovosti v čakárni vtedy chytila ešte aj angínu a museli sme ju napchávať antibiotikami a ja som chytila strašnú chrípku a mala som horúčky.

Najhorší pocit bol ten, že som sa o ňu nemohla starať, keď bola prvýkrát chorá. To boli najhoršie sviatky, už to nikdy nechcem zažiť. Ale musím sa proti tomu obrniť, lebo veď choroby sú u detí časté, najmä keď prídu do škôlky.

V koľkých rokoch ju tam plánuješ dať?

Už teraz by som sa chcela poinformovať, pri našom dome je jedna súkromná škôlka, takže chcem zistiť, aké sú tam pomery, ako to tam vyzerá a prípadne ju dať tam, lebo do štátnej mi ju ešte nezoberú.

Určite jej to prospeje, veľa vecí sa tam naučí – aj dobrých, aj tých zlých. :-) A hlavne bude v detskom kolektíve, lebo vidím, že to potrebuje, je veľmi kamarátska a chce byť medzi deťmi.

Máš v Prahe aj kamarátky s malými deťmi, s ktorými sa navštevujete?

Jasné, stretávam sa s Luckou Šoralovou, tej sa teraz narodilo druhé dieťa, malý Ondráško. Zuzku Norisku veľmi nevídam, lebo tá už žije na Slovensku.

Občas sa stretávam s Miškou Badinkovou, s ktorou bývame kúsok od seba a najčastejšie som so svojou susedou, ktorá má dve deti. No a potom sa logicky socializujem s ostatnými mamičkami s malými deťmi na pieskoviskách a ihriskách, kde sme s malou minimálne raz za deň.

Aký je to pocit, keď ťa ľudia spoznávajú na ulici, či už na tých detských ihriskách alebo v reštauráciách?

Je to v takej miere, že je to príjemné. Keď niekto za mnou príde a povie mi „ja vás mám hrozne rád, páči sa mi, ako hráte...“, je to veľmi milé.

Foto - Lucie Robinson

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma