AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Alena Ďuranová: Deťom treba určiť hranice

Alena Ďuranová, herečka známa nielen z divadla, ale aj z mnohých televíznych seriálov, je mamičkou dvojročnej Emy – rozkošného dievčatka, ktoré je zároveň veľké šidlo. Počas fotenia sa ani na chvíľu nezastavila. Zaujímalo ma teda, či je taká energická aj doma.
Alena Ďuranová: Deťom treba určiť hranice

Alenka, ako sa máte?

Mám sa fajn, ale na fotení ste sama zažili, aké mám hyperaktívne dieťa, dáva mi dosť zabrať. Každý deň máme dve hodinky oddych, keď poobede zaspí. Inak sa nezastaví. Ja mám dni nabité natáčaním. Keď prídem domov, len zhodím tašku a už počujem: „mamááááááá“, a takto ide, až kým nezaspí.

Kto vám s ňou pomáha, keď natáčate?

S partnerom sa striedame, on je s ňou vtedy, keď som ja v práci a keď mám voľno, on odíde na východ urobiť si svoju prácu. Ešte pomáhajú babičky, buď ju príde strážiť svokra, alebo ju nechám u našich v Rožňave a ja si odskočím do Bratislavy na nakrúcanie.

Váš partner tiež pochádza z východu?

Je z Martina, pracuje v divadle v Prešove a bývame v Košiciach. Žijeme taký cirkusantský život, občas je to, ako sa hovorí, „o hubu“. Do Bratislavy sme sa dočasne presťahovali minulý rok v júni, keď sa začal točiť seriál Divoké kone. Som na pľace viac dní a nezvládla by som pendlovať medzi Bratislavou a Košicami, musela by som malú nechávať u našich aj na tri dni a to som nechcela. 

Predtým ste teda kvôli nakrúcaniu cestovali šesť hodín vlakom tam a späť? Aj počas tehotenstva?

V Búrlivom víne som účinkovala len dovtedy, kým mi nebolo vidno bruško. Potom už som bola iba v Košiciach a tam čakala na pôrod. Po štyroch mesiacoch som nastúpila opäť na pľac a nočnými vlakmi chodila tam a naspäť. Keď sa nad tým spätne zamyslím, bola to fuška, vtedy som si to ale neuvedomovala. Ema bola už od narodenia veľmi živé bábo, mala som motory naštartované 24 hodín denne a stále som bola v jednom švungu.

Už od narodenia sa u nej prejavovala hyperaktivita?

Áno, už ako bábätko kopala ručičkami, nožičkami okolo seba v jednom kuse. Keďže poznám samú seba aj svojho muža, iné ako aktívne dieťa sme ani neočakávali. Máme obidvaja vrtule v zadku. Mama mi hovorieva, že nemám byť z toho v strese, vraj je to úplne v poriadku, lebo ja som bola presne taká istá. 

Teraz má Ema obdobie, kedy je trucovitá, panovačná a vymedzuje si nejaké svoje územie. Keď sa rozhodne, že niečo nechce, je to vždy veľmi ťažký boj.

Vy ste tiež taká tvrdohlavá?

Áno, ja som baran. A ona je býk. Ale viem, že je to skúška mojej trpezlivosti. Keď ju nezvládam, je to len preto, že som málo trpezlivá. Ako matka nesmiem zlyhať a musím sa naučiť potlačiť svoju tvrdohlavú povahu v prospech dieťaťa.

Myslím, že v puberte to bude veľká zábava. Ja som bola ako tínedžerka tiež pekný kvietok a naši mali so mnou veľa roboty. Teraz sa mi to vracia, takže sa musím vybaviť obrovskou trpezlivosťou a byť tvrdá – v dobrom slova zmysle.

Snímka obrazovky 2015-08-07 o 7.jpg

Už v puberte ste vedeli, že chcete byť herečka?

Nikdy som nechcela byť herečka. Pôvodne ma rodičia chceli dať na krúžok ľudového tanca, lebo aj oni tancovali, lenže v ten deň mali zatvorené. Tak ma šupli vedľa na herecký, nech tam zo seba vydám energiu a doma som pokojná. Chodila som tam teda od desiatich rokov, ale nikdy som nesnívala, že sa stanem herečkou.

Chcela som študovať jazyky a stať sa prekladateľkou alebo zdravotnou sestrou. O to, že som herečkou, sa postaral pán, ktorý nás viedol v dramatickom krúžku. Presvedčil mojich rodičov, aby sme podali prihlášku na konzervatórium do Bratislavy, tam ma ale nevzali. Nastúpila som teda na gymnázium a po roku sa tento pán objavil opäť a presvedčil ma dať si prihlášku do Košíc, kde som uspela.

Musel vo vás vidieť veľký talent, keď bol taký neoblomný.

Asi áno. Možno je aj dobre, že som z gymnázia prestúpila, lebo bolo pre mňa ťažké a príliš ma nebavilo. Konzervatórium však bolo ešte ťažšie. Náš pedagóg nás učil ruskou školou, ktorá vyžaduje osobnosť celého herca. Raz mi povedal, že ak sa emotívne neotvorím, budem sa musieť so školou rozlúčiť.

Mala som šestnásť rokov, bola som v najväčšej puberte a prišlo mi úplne nepredstaviteľné, že sa mám emocionálne otvárať pred dospelým človekom, ktorý je môj pedagóg a pred ďalšími spolužiakmi. Hrať, že som zamilovaná, nahnevaná, smutná, kričať a plakať... Nikdy som nemala potrebu predvádzať sa na javisku a byť takpovediac „šašo“, ale postupne som sa začala otvárať a byť prístupnejšia.

Čo bola vaša prvá rola?

Ešte na konzervatóriu som dostala postavu v jednej inscenácii. Vtedy sa točili inscenácie v Košiciach, prišiel mladý ruský režisér, urobil konkurz a vybral si mňa. Potom sa tento režisér stál šéfom Štátneho divadla v Košiciach a hneď po maturite som od neho dostala ponuku do divadla na stály angažmán, kde som už 15 rokov. Veci sa teda stále diali bez môjho pričinenia, nikdy som sa nijako veľmi nesnažila, neponúkala sa, nebehala po konkurzoch...

Neviem kto a ako riadi môj osud. Potom prišiel do divadla iný šéf, Patrik Lančarič, ktorý sa tiež rozhodol, že som talentovaná, takže bez môjho vedomia vypísal papiere na konkurz do Bratislavy, do Rómea a Júlie v rámci Shakespearovských hier, a oznámil mi, že tam idem.

Tú rolu som, bohužiaľ, nedostala, ale pán Huba poslal e-mail, že na mňa myslí a keď bude niečo pre mňa vhodné, ozve sa. Tak sa aj stalo, keď Diana Mórová otehotnela, odišla z Národného divadla na materskú a začali sa preobsadzovať inscenácie. Mňa obsadil do hlavnej úlohy v hre Večer trojkráľový. Môj šéf z divadla mi znova povedal, že do toho pôjdem a vyslal ma do Bratislavy. Na základe toho už prichádzali ďalšie ponuky, hosťovala som tu v inscenáciách a neskôr prišli aj seriály.

3.jpg

Začali vás ľudia poznávať až vtedy, keď ste sa objavili v seriáloch?

Samozrejme, že to tak funguje. Nebudem tvrdiť, že do divadla chodia ľudia menej, lebo stále máme dosť ľudí, ale na obrazovke vás vnímajú viac a intenzívnejšie. Odkedy som na obrazovke, ľudia ma zastavujú na ulici, pokecáme, opýtajú sa ma, aká som, čo robím a nenápadne zisťujú, či som aj v skutočnosti taká mrcha ako v seriáloch.

To by ma zaujímalo, či si vás ľudia spájajú so seriálovými postavami, pretože väčšinou hráte nejakú mrchu. Čím to je?

Ja vôbec neviem (smiech), nemyslím si, že vyzerám ako nejaká harpya, musíte sa opýtať režisérov (smiech). Okoloidúci sa so mnou chvíľu rozprávajú a potom povedia, že som celkom sympatická a nie som až taká mrcha. To je pre mňa pozitívne. Odkedy však mám malé dieťa a chodím s ním na ihriská
a pieskoviská, musím byť viac v strehu.

Ja som doma prísnejší rodič a stáva sa mi, že keď na Emu zakričím, niektoré mamy si ma hneď premeriavajú a zrejme si to hneď spoja s nejakou seriálovou postavou. Občas mám potrebu im povedať, že ja nie som zlá, len vychovávam svoje dieťa a niekedy pri výchove treba zvýšiť aj hlas.

Hnevá vás to?

Toto je niekedy trošku obmedzujúce, ale ja nepovažujem Slovensko za krajinu, kde by sme sa hrali na nejaké veľké hviezdy. Mám rodičov, ktorí sú absolútne pri zemi. Tešia sa z mojich úspechov, ale príliš to neprežívajú. Otec nemá rád, keď sa vznášam v oblakoch, hneď ma stiahne dole, aby som sa upokojila.

V mnohých článkoch sa písalo o vašom pôrode, že bol veľmi ťažký. Čo sa dialo?

Začnem tým, že ja a môj muž sme si v určitom období neboli úplne istí, či chceme dieťa. Stále sme sa rozhodovali či áno, či nie. Neviem vysvetliť, čo sa stalo, ale rozhodli sme sa, že ho chceme. Rok sme sa snažili o bábätko a stále sa nám nedarilo. Potom som dostala ponuku na film, tak sme snaženie stopli, ja som ju vzala a vtedy sa nám úplnou náhodou podarilo otehotnieť.

Tehotenstvo som mala celkom bezproblémové, vyvalená na gauči s veľkým bruchom. 23. apríla o desiatej ráno mi odtiekla plodová voda, tak sme odišli
s mužom do pôrodnice, ale celý deň sa nič nedialo, malá sa vôbec nepýtala von. Na druhý deň ráno mi teda dali vyvolávačku, odmietla som epidurálku, lebo som chcela rodiť prirodzene.

Tým som si asi trošku zavarila, celý deň som sa trápila a celé to zachránil až privolaný primár, ktorý Emu zo mňa vytiahol zvonom. Mamičkám, ktoré majú nejaké pochybnosti alebo sa boja pôrodu, by som poradila, aby absolvovali predpôrodné kurzy. Ja som v tom strese napríklad nesprávne tlačila a popraskali mi cievy v očiach. Bolo to ťažké, ale dobre to dopadlo.

Plánujete mať viac detí?

Nie (smiech).

Prečo? Kvôli tomu, aký ste mali pôrod, alebo preto, že je Ema hyperaktívna? Druhé dieťa môže byť predsa úplne iné.

Moja mama porodila mňa a môjho brata, ja som bola hyperaktívna a on bol zase pokojný. Navyše je to skvelý súrodenec, s ktorým veľmi dobre vychádzam. Rodičia ma podpichujú, že aj Ema by mohla mať takého, snažia sa ma nalomiť...

Ja neviem, mám 34 rokov a ďalšie dieťa by som už asi mať nechcela. Cítim sa dosť unavená a mať dieťa v dnešnej dobe je veľmi náročné po finančnej aj fyzickej a psychickej stránke. Obdivujem ženy, ktoré majú viac detí. Minule som stretla na pieskovisku mamičku, ktorá mala tri deti a bola absolútne pokojná, tak som išla za ňou a opýtala sa jej, ako to robí. Povedala mi, že je na ne sama, lebo manžel je každý deň do večera v práci, a aj tak to zvládala
úplne v pohode. Ja som iný typ.

Ale musím povedať, že napriek mojim pochybnostiam, či mať alebo nemať dieťa, či to zvládnem a budem dobrou matkou, som to prelomila a tá matka vo mne je. Svoju dcéru milujem a nikdy v živote som neľutovala rozhodnutie, že som Emu priviedla na svet.

Spomínali ste, že ste prísna vo výchove. Je váš partner teda ten, ktorý rozmaznáva?

Viete, ako to je – ocinko s dcérou – to sú veľké lásky. Na začiatku som to bola len ja, potom som mala výčitky, ale ako hovorí moja mama, „musíš si svoje odplakať v kúpeľni a potom sa vrátiť a vychovávať dieťa, tak sme to robili všetky“. Ema je ale veľké zviera, ako jej hovoríme, takže už aj on začína byť prísny alebo sa striedame. Vždy musí byť dobrý a zlý policajt.

Čo jej chcete dať do života prísnou výchovou?

Chcem ju naučiť, čo sa smie a nesmie. Neholdujem dnešnej benevolentnej výchove, keď deti nemajú hranice, nerešpektujú rodičov ani okolie a sú besné. Ja mám prísnu výchovu, kompenzovanú veľkou láskou, a tú budem vždy a všade obhajovať. Môj otec ma učil, že rešpekt a slušná výchova je základ a ak je človek hlúpy, nemôžem byť aj ja rovnako hlúpa.

Na tom teraz staviam a to chcem naučiť aj Emu, aby nemala v živote pocit, že môže úplne všetko. Na pieskovisku je neprípustné, aby chlapček hádzal po iných deťoch piesok a formičky a ona urobila to isté, alebo mu to vrátila. V poslednom čase sa vo všeobecnosti rodia naozaj veľmi hyperaktívne deti, nielen Ema je taká. Sú vnímavé a učia sa oveľa rýchlejšie ako my, niekedy im vôbec nestíhame.

Váš partner je tiež umelec, divadelný režisér. Myslíte, že aj Ema bude umelec?

To sa ťažko povie, asi by mala mať sklony k umeniu, keď vyrastá v umeleckej rodine. Ale nech je čím chce a ja ju v tom budem plne podporovať. Úprimne, bola by som rada, keby nebola herečkou. Je to veľmi ťažká profesia.

Vyjadruje sa váš partner k vašim hereckým výkonom?

Myslíte, že ma vidí na obrazovke a povie mi „to si nezahrala veľmi dobre“, a potom prídem do divadla a poviem „to si zle zrežíroval“? Určite nie (smiech). Môj muž veľmi nerád hovorí o práci doma, keď príde z roboty, vie sa odstrihnúť a venovať sa rodine. Keď sme ešte nemali dieťa, chcela som sa doma o práci veľa rozprávať a všetko s ním riešiť, sťažovať sa, chváliť sa a on to nemal rád.

Urobili sme teda kompromis – keď mám potrebu sa vyrozprávať, on ma počúva, ale ja od neho nečakám, že mi bude hovoriť o svojej práci. Odkedy máme Emu, o práci sa nebavíme, keď sme s ňou. Väčšinou ani keď ide spať, už na to nemáme čas a riešime len rodinné záležitosti.

Čo máte radšej, divadlo alebo seriály?

Divadlo je moja srdcová záležitosť. Aj keď vďaka bohu za seriály, to je úplne iný štýl herectva a ja som rada, že som si ho mohla vyskúšať a môžem sa ho učiť.

Ktorá postava, ktorú ste doteraz hrali, vám bola najbližšia?

Za 15 rokov som nemala najobľúbenejšiu postavu a nemám ani vysnívanú postavu. Vždy keď vidím na nástenke, koho hrám, zoberiem si všetky materiály a sústredím sa na tú postavu, ktorú idem hrať, aby som o nej zistila čo najviac.

Musím ju milovať, rešpektovať a musím si ju vedieť obhájiť. Vôbec neriešim, či je obľúbená alebo neobľúbená, či je veľká alebo malá. Vždy ju chcem zahrať čo najlepšie. Každá postava, ktorú v danej chvíli hrám, je pre mňa tá najlepšia. Niektoré mi sedia viac, niektoré menej, tie mám asi radšej, pretože na nich sa dá viac popracovať a človek môže rásť. 

FOTO: IVY E. MORWEN 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma