AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Alena Buffon: Mužská energia mi vyhovuje viac. Je menej zákerná

Ročníky Miss si väčšinou pamätáme podľa mena víťazky. Jeden je ale výnimkou. Rok 1998 vošiel do Miss dejín tým, že nevyhrala Alena Šeredová. Skončila druhá, ale kvôli tomu, že vtedajšia víťazka Kateřina Stočesová nevedela po anglicky, Usporiadatelia poslali na Miss World Alenku. Umiestnila sa tam na štvrtom mieste, čo bol do úspechu Táni Kuchařovej v roku 2006 najväčší sukces v novodobých dejinách českej krásy v zahraničí.
Alena Buffon: Mužská energia mi vyhovuje viac. Je menej zákerná

A nastalo archetypálny čiernobiele obdobie. Blonďavá Kateřina bola mediálne oslavovaná a čiernovlasá Alena zatracovaná. Vydržala byť za tú zlú necelé dva roky. A keď už jej mama prestala chodiť aj k holičovi a sestra mala dosť rečí svojich spolužiakov, odišla.

Slávne maminky

Hana Gallová sa stala maminkou

Alena je na prvý pohľad jednoznačne dvojaká. Krásna a opatrná. Podľa slov jej kamarátky Pavlíny, ktorá bola u prvej časti rozhovoru, bola taká vždy. Držala si odstup. Nepredstierala priateľstva vo svete "zlatíčiek a miláčikov". Lakonicky oznamovala: "Budem s tebou teraz a tu pracovať, ale nie som tvoja kamoška. "Miláčikovia a zlatíčka nevedia, čo s ňou, ale ona sa vždy chová úplne profesionálne, takže jej nie je čo vytknúť. Na rovinu povedala pokojne jednej pani na pľaci, že je sliepka...

Slávne maminky

Zuzana Norisová: Spomienka na pôrod ma veľmi dojíma

Možno to nevedela a ja som bola prvá, kto jej to povedal. Ale vážne, nemám rada prvoplánový ženský svet s množstvom medovej pretvárky, ktorá sa razom zmení v drancovanie a ohováranie. Ženský svet je slepičinec: Je mi z duše protivná situácia, keby teraz vošla do miestnosti ďalšia žena, my sme s ňou žartovali, a až by sa za ňou zavreli dvere, ohovorili by sme ju od zadku po povahu. Ja som povahou skôr chlapec. Odmalička. Mám pár priateliek, ktoré týmto netrpia, a ešte oveľa viac kamarátov chlapov. Mužská energia mi vyhovuje viac. Je menej zákerná.

02.jpg

A pre peknú ženu jednoduchšie.

Nepovedala by som, že jednoduchšie. Zrozumiteľnejšie. Samozrejme mám výhodu toho, ako vyzerám, ale to by ste sa divili, ako viem vyzerať, keď nechcem, aby sa ku mne niekto priblížil. Bojí sa ma obslúžiť aj čašník... Mimochodom tým odrádzam aj divných chlapov. Buď ma ľudia milujú, alebo nenávidia. Som taká. Som ale zároveň nesmierne výhodná. Keď ma niekto má, má vo svojom živote absolútne lojálneho človeka. Jazdí sa ku mne ako do kúpeľov. S bolesťami všetkého druhu. Chlapi ma majú radi nie preto, ako vyzerám, ale preto, že keď idem na večeru, normálne jem a pijem víno ​​a smejem sa nahlas a rada rozprávam. Som parťák. Keď mám k niekomu dôveru. Vyberám si ľudí jednoducho - intuitívne. A nemýlim sa.

Žijete ale v ultra priateľskom Taliansko, to má predsa túto "ženskú" energiu vo svojej podstate.

Na to sú Taliani fakt experti. A navyše som tu známa z televízie. Trúfam si povedať, že nie je Talian, ktorý by ma nepoznal. Občas odniekiaľ vyskočí nejaký človek a dá mi pusu. Nemôžem sa diviť, pozná ma z vlastnej obývačky. Najnáročnejšie to bolo, keď sa narodil Louis. Kedykoľvek som išla von, liezli mi ženské do kočíka. Moja mama sa rozčuľovala: "Hovorí vám niečo šestonedelie, alebo ho v Taliansku nemáte?!" Našťastie mám oveľa známejšieho manžela. Talianom alternuje Boha, tak je predmetom záujmu predovšetkým on. Aj keď, je to náročné a čím ďalej tým náročnejšie...

Prečo sa to zhoršuje?

Pretože chlapci rastú. Mne to tak nevadí, nevzala som si mäsiara, ktorý sa stal futbalistom, vzala som si hviezdu, ale pre chlapcov je to otec. Hlavne toho staršieho, Louise, už to hnevá. Gigi je doma málo - má tréningy, dlhodobé sústredenia atď. A keď už sú spolu a Louis mu napríklad začne niečo rozprávať, už sa k nám ženie dav. To potom schovám deti a vystrčím manžela, nech si to užije.

04.jpg

Prechádzky po meste asi nie sú vašou obľúbenou činnosťou...

To nejde. Fakt. To je úplná blbosť. Hovorím si občas, ako asi žije Angelina s Bradom. Ja som známa, to áno, ale môj muž spôsobuje svojou prítomnosťou doslova davovú psychózu. Sú veci, ktoré jednoducho máme inak. Keď som hľadala dom - bola som prvýkrát tehotná a Gigi niekde hral - mala som jednu zásadnú požiadavku. Vlastne dve: aby do domu a na záhradu nebolo odnikiaľ vidieť - vtedy ešte v Taliansku neplatil zákon, ktorý platí dnes, že vás na vašom pozemku nesmú odnikiaľ fotiť - a aby v dome bolo dosť priestoru, aby sa tam manžel mohol hrať s deťmi a nemuseli nikam ísť. A tak bývame na mieste, kde sme z jednej strany uzavretý kláštorom a z druhej nám podobným susedom.

Ako toto chlapci zvládajú v škole?

Zatiaľ do školy chodí len Louis. Našla som takú, ktorá je týmto nárokom prispôsobená. Má spolužiakov, ktorí napríklad odmala žijú s ochrankou. Hľadala som školu, kde bude hlavnou rečou angličtina. Z praktického dôvodu: kým manžel bude hrať, nikdy neviem, kde skončíme - tak aby chlapci mohli pokračovať v škole kdekoľvek na svete. Ale Louis je tam prihlásený ako Talian, tak má plnohodnotnú aj taliančinu, čo so sebou nesie občas drobný problém mojej taliančiny.

Veď ste moderovala taliansky...

Ale nikdy som nechodila do školy. Mám ju naučenú životom a televíziou. Nikdy sa nebudem orientovať v nuansách typu ježko a dikobraz. Hlavne keď je ten dikobraz namalovaný s krátkymi bodlinami. A tak občas ofotím Louisovom úlohy a pošlem ich talianskej kamarátke, ktorá nám pomôže. Väčšinou je to tak, že talianske deti na tejto škole majú talianske mamičky, a nie oteckov, toho času na ihrisku.

03.jpg

Kedy vy ste sa v Taliansku objavila prvýkrát?

Úplne prvýkrát v šestnástich. Prišla som na mesiac. Pozvala ma jedna agentúra. Bolo to náročné. Necítila som sa tu dobre. Bola som prvýkrát bez rodičov, agentúra síce všetko platila, ale mala svoje obrovské prirážky. Vtedy ma stála posteľ v izbe s ďalšími piatimi babami v dnešnom prepočte neuveriteľných 1300 euro. A musela som tie imaginárne sumy splácať prácou. Ukázalo sa, že zarábam, a tak mi zobrali pas. Mama si vtedy pre mňa prišla autobusom. Vrátila som sa späť na náhradný doklad. Povedali sme, že som pas stratila. Vtedy som ešte nebola zvyknutá na mafiánske spôsoby.

To ste boli ešte na strednej?

Áno. Musela som sa okrem iného normálne vrátiť do školy. Mala som síce individuálny plán, ale pamätám si, že na rozdiel od individuálnych plánov pre mojich spolužiakov športovcov niektorí kantori nechápali, prečo ho má mať modelka. Jeden profesor sa ma spýtal, či mi tak dlho trvá lakovanie nechtov...

A potom bolo znova Taliansko. Zatiaľ ešte s návratmi.

Úprimne, keď to skrátim, za môj život v Taliansku môže to, že som v roku 1998 nevyhrala Miss Českej republiky. V porote sa jedna novinárka šprajcla. Do smrti nezabudnem, keď prišiel Miloš Zapletal vyhlásil výsledky: otvoril obálku, pozrel sa na mňa a povedal, ja fakt neviem, čo sa tu deje. Nešla som vtedy ani na ples. Bude to znieť divne, ale bola som vždy dosť zakomplexovaná a maximalistická. Mala som dojem, že som prehrala, a nie skončila druhá. No a potom som vyšla na Miss World a nastalo mediálne peklo. Ja, tmavá mrcha, si uchmatla blonďavého anjela. Vydržala som to ešte niečo cez rok. A potom som nevydržala pohľad na mamu, ktorej kdekto hovoril, že má hroznú dcéru, sestru šikanovali spolužiaci... muselo sa niečo stať.

Mali ste ústupovú cestu naplánovanú?

Nie. Môže za to môj bratislavský manažér, ktorý mi dojednal ďalšiu prácu. Kde inde ako v Taliansku. Mala som dvadsaťtri a cítila som sa na nejaké začiatky stará. Ale ukecal ma. Dostala som zákazku na reklamu na gorgonzolu. Mimochodom som ju nemohla dva roky ani vidieť. V rámci reklamy som ju musela jesť. Prišla ďalšia práca a ďalšia. Bývala som zase s modelkami, ale potom som si prenajala izbu s jednou Taliankou, ktorá mi povedala, že rovnako skončím v talianskej televízii. Vtedy to zmysel nedávalo. Jazdila som stále medzi Českom a Talianskom.

A prišiel deň, kedy ste sa nevrátila...

Bolo leto a ja som usporiadala tábor pre deti z detských domovov a pár ďalších. Sponzorovali nás vtedy veľké firmy a dievčatá z detského domova si farbili vlasy a krášlili sa, bola to paráda! Na jeden deň som musela na casting na nejaký taliansky televízny program. Všetci prišli nastrojený a ja som dorazila rovno z tábora... a oni ma vzali. Navyše ten deň za mňa zaskakoval na tábore Bořek (Bořek Slezáček, jej vtedajší priateľ). Tak môžem byť dodnes rada, že sa nič nestalo. Bol to pre mňa vtedy proste dobrý deň...

To ste ale ešte nehovorila taliansky.

Nie. Keď sa ma na niečo pýtali, smiala som sa ako blbá. Ale mám ohromnú výhodu - a možno je to aj môj jediný talent. Nebojím sa hovoriť, aj keď viem napríklad len päť slov. Bola to talianska lotéria, jazdilo sa od mesta k mestu, kde sa robili priame prenosy. Bola som stále medzi množstvom ľudí, ktorí hovorili len taliansky. Pozerala som sa na všetky relácie v televízii od politiky po varení a zrazu som taliansky vedela. Trvalo to zhruba štyri mesiace. Nasledovali ďalšie ponuky, televízne aj divadelné a filmové. Ale stále som sa vracala.

01.jpg

Kedy ste sa rozhodli, že sa už nikdy nevrátite?

Vlastne až keď som stretla svojho manžela. Teda myslím definitívne . Prvýkrát sme sa stretli v roku 2002, na čo sa úprimne nepamätám. On hovorí, že si ma tiež nepamätá, ale ja si myslím, že klame. Odovzdávala som vtedy cenu nejakému športovcovi - Gianluigi Buffonovi (pre všetkých je to Gigi). Jeho sestra niekedy po rokoch našla jeho plagát z tej doby: chytá na ňom loptu, je tam jeho rodina a potom tiež fotka z toho odovzdávania, kde sme spolu. Bolo to dané...

A kedy a ako sa teda stal Gigi vaším osudovým mužom?

Oficiálne nás zoznámila až moja známa, ktorá pracovala pre Juventus. Tvrdila, že sa k sebe hodíme. Pozvala ma na večeru, kam som prišla ešte s pár priateľmi. Pripadal mi na prvý pohľad trochu bláznivý. Až oveľa neskôr som pochopila, že keď je nervózny, zbytočne veľa sa smeje. Ja som zas nedobytná. Nič jednoduché. Napriek tomu sme si cestu k sebe našli... Ale chvíľu to trvalo.

V čom je iný ako muži, s ktorými ste chodila?

Prvýkrát som s ním uvažovala o tom, že založím rodinu. Bolo to táto: moja prvá láska nebol Bořek, ale kanadský model Yvon Karl - Carlos. Zoznámila som sa s ním v šestnástich v Miláne. Náš vzťah bol dvojročný, a aj keď bol o pätnásť rokov starší, bol ten vzťah platonický. Som vďaka tejto skúsenosti ostatne dodnes presvedčená, že sex nie je nutnou podmienkou toho, aby človek niekoho naozaj miloval... Potom prišiel o jedenásť rokov starší Bořek. Ďalší bol Edik (Edoardo Costa), tiež starší. Vždy som mala starších partnerov a nikdy som so žiadnym z nich neuvažovala o budúcnosti. Všetko to boli vzťahy teraz a tu. Ešte k Edovi - veľmi mi pomohol, bol pri mne v mojich talianskych začiatkoch. Moja kamarátka mi ale povedala, že až sa naučím dobre taliansky, odídem od neho. Mala pravdu. Potom som rok mala naopak mladšieho talianskeho priateľa. Všetko ostatné sú mediálne výmysly. Ale až s rovnako starým Gigim som zrazu uvidela do budúcnosti. Som veľmi inštinktívna. Neviem, prečo niečo tak je a niečo nie. Ale cítim, že to tak má byť. Vidím tiež veci dosť čiernobielo. Keď mi niekto niečo vykoná, zabuchnem za sebou dvere a už nikdy neotvorím. Keď sa naozaj rozhodnem niekoho milovať, dokážem všeličo prehltnúť a prekonať. Sú proste na svete ľudia, ktorí mi môžu povedať, že dnes zle vyzerám, a tí, ktorí to povedať nemôžu. Ťažko sa to vysvetľuje, ale skrátka sú tí, ktorým v živote nadržiavam a dobre viem prečo.

Za kým chodíte vy, keď je vám zle?

Mám tú výhodu, že všetko riešim hneď. Buchnem, vykričím sa. Nič v sebe neskladujem, a tak sa ničím nemusím trápiť. A mám svoju svätú trojicu ľudí: sestru, Pavlínu a kamaráta Umberta, ktorý býva v Miami. Bývala to ešte kamarátka Klárka, ale tá mi umrela. No a potom sú veci, o ktorých nehovorím zámerne. Nič osobného, ale napríklad futbal je tabu.

Prečo práve futbal?

Musela som sa bez debát naučiť rešpektovať manželov svet. Som normálne dosť pravdovravná, a tak som sa rozhodla o futbale nehovoriť. Vo svete futbalu sa ale nedeje nič, čo by som nepoznala zo sveta modelingu a kopu ďalších profesijných svetov, ale naučila som sa nepľuť do taniera, z ktorého jem. Keď mi napríklad volali českí novinári, aby som sa vyjadrila k tomu, že si českí reprezentanti vzali prostitútky na izbu, rozhodla som sa to nekomentovať. Jednoducho z úcty k svetu môjho manžela a úprimne, aj z úplnej neúcty k tvorbe falošných senzácii. On i ten novinársky svet je vo svojej podstate kurín. Vo futbale sa jednoducho točia veľké peniaze a v Taliansku je tento druh športu dôležitejší ako politika. Tiež to tam podľa toho vyzerá  ale to je iná kapitola. Som rada, že sa nepýtate na futbal.

Kvôli úplne inému svetu svojho manžela ste sa ale nechala pokrstiť.

To áno. Nebolo to z môjho náhleho precitnutia. Je to zase len jednoduchá úcta. Gigi je hlboko veriaci človek, a keď s niekým takým žijete, prirodzene sa vás to dotkne. Došla som sama k tomu, že je lepšie veriť v niečo ako veriť v nič. Preto nikdy neurobím nič proti jeho viere, a to ani v tom najmenšom. Od toho, že sa vhodne oblečiem do kostola, až po to, že som nechala pokrstiť oboch našich synov. Je to celkom obyčajný rešpekt, ktorý by si partneri mali podľa môjho preukazovať.

Keď sa vrátim k vašej kariére, vyzerá to, ako by vám všetko podstatné vychádzalo až na druhýkrát. Ale potom to zase stojí za to...

Začína to vyzerať ako akási moja životná zákonitosť. Idem na konkurz, a nevyberú ma. Vyberú ma až na reláciu, ktorá má 50-percentnú sledovanosť. Ten prvý zapadne. Ako by ma vždy minula tá prvá - na prvý pohľad - super šanca. Život ma potom niekam strčí a ajhľa, je to úspech. Niekedy mám dojem - a nechcem, aby to znelo nejako neskromne - že keby som začala kdekoľvek inde, dosiahla by som rovnaké výsledky. Myslím, že sú ľudia predurčení k úspechu, a ľudia, ktorí k nemu predurčení nie sú. Ale pozor! Úspech viditeľný a mediálny nerovná sa šťastie. To občas kruto mätie.

Čo je teda váš úspech?

Bez debát moja rodina. Chcela som Gigiho za muža a chcela som našich dvoch synov. Keby som o svojom rozhodnutí pochybovala, najala by som si pestúnky a pokračovala v kariére. Dnes už si vyberám len tak, aby to bolo pre všetkých zvládnuteľné. V mojom svete nie je žiadny Mount Everest, ktorý keď človek zdolá, dosiahol ciele. Dokonca sa mi pohľadom na možné vytýčené ciele zdá, že svoju kariéru opúšťam v čase, keď začínam stúpať do ďalšieho tábora. Ale nevadí mi to. Som dnes matka a manželka, ktorá občas pracuje. Nebojím sa, že sama sebe a svojim blízkym zmiznem, keď nebudem týždeň v časopise alebo v televízii. Bolo to fascinujúce, občas nepríjemné a bolestné, ale... vďaka prvému neúspechu som práve tam, kde som. Ničoho, čo bolo, sa zbaviť nemôžem a vlastne ani nechcem. Teda až na svoje meno.

Ako to myslíte?

Ako jedna z mála som si vzala len manželovo priezvisko. Na všetkých dokladoch mám Alena Buffon. Keď mi manžel objednal letenku na meno Buffon, manažér reprezentácie sa mi ospravedlnil s tým, že to dal do poriadku a mám letenku na Šeredovú. A ja som mala razom neplatnú letenku, ktorá nezodpovedala pasu. Šeredová sa jednoducho zničiť nedá.

Článok vyšiel v časopise Moja psychológia 12/2013. Foto - Anna Kovačič, časopis Moja Psychológia

Slávne maminky

Marta Jandová: Maruška je veľmi pokojné dievčatko

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma