AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Ako si vytvoriť láskyplný vzťah so svojim dieťaťom

Citová väzba medzi matkou a dieťaťom. Jej správny štart je predpokladom láskyplného vzťahu do budúcnosti.
Ako si vytvoriť láskyplný vzťah so svojim dieťaťom

Emócie

Niečo také automatické, samozrejmé, silné. Citová väzba medzi matkou a dieťaťom. Jej správny štart je predpokladom láskyplného vzťahu do budúcnosti. Ako mu zaistiť čo najhladší priebeh?

Matka v jednej izbe, dieťa spolu s ostatnými kričiacimi na novorodeneckom oddelení, prinášané len na dojčenie. Realita predchádzajúcich desiatok rokov. V súčasnosti je vďaka systémom rooming-in a podpore ranej väzby – tzv. bondingu – novorodenec, našťastie, väčšinou so svojou mamou pokope. Za tie desiatky rokov sa však niečo zmenilo v nás.

Z takého prirodzeného procesu, akým odpradávna boli pôrod a starostlivosť o dieťa, sa stala medicínska záležitosť a obracanie sa ku knihám a internetu. Stratila sa naša pudová sebadôvera. Veľa z nás má z pôrodu strach a ktokoľvek v bielom plášti či poučka v knihe je pre nás často jedinou autoritou vo chvíľach, kedy tou najväčšou autoritou máme byť pre seba my samy.

A neistoty pokračujú i doma. Prečo dieťatko plače? Čo píšu v knihe, ako mám reagovať? Radšej ho nebudem toľko nosiť, nech si na to veľmi nezvykne...

Ako zasejeme, tak zožneme

Citová väzba a jej základy sú krehká záležitosť so zásadnou dôležitosťou na celý ďalší život. Problematické vzťahy s matkou zavedú hocikoho do ordinácií odborníkov na dušu a prvé, čo sa vždy rieši, je detstvo.

Pritom by sa dalo úplne jednoducho povedať, že ak budeme počúvať inštinkty a ak skúsime miesto chytrých rád a kníh od začiatku porozumieť svojmu dieťaťu a jeho potrebám, odmenou nám obom bude harmónia. A citové puto na celý život.

„Základom empatického a kontaktného vzťahového rodičovstva je komunikácia s dieťaťom podľa jeho vývojových potrieb,“ upresňuje Mgr. Michaela Mrowetz, klinická psychologička, ktorá sa touto tematikou dlhodobo zaoberá: „Treba poznať, vedieť a rešpektovať emocionalitu a fyziológiu človeka.

A veľmi pomáha znalosť základných tzv. vývojových medzníkov, ktoré ľudia odpradávna v určitých obdobiach života riešia.“ Základy sú teda všeobecne dané, ale napriek tomu sa rady a poučky nedajú brať stopercentne. Určite môžu byť nejakým návodom pri neistote, ale keď sa od počiatku naučíme rozumieť a načúvať svojmu dieťaťu, nebudeme príliš často váhať.

Primknutie sa k matke

Matka a dieťa boli deväť mesiacov súčasťou jedného tela. „Ich potreby vzájomnej blízkosti sa pôrodom nemenia, naopak, vzhľadom na to, že pôrod je prvé prirodzené oddelenie, túžba po vzájomnej blízkosti a kontakte narastá rovnako, ako v ďalších vývojových medzníkoch v živote dieťaťa, napr. pri tzv. separačnej kríze 9. mesiaca, pri raste zubov alebo pri zdokonaľovaní motoriky,“ zdôrazňuje psychologička.

Ukazuje sa teda, že ich vzájomný budúci vzťah má dobré štartové podmienky. Anglický psychoanalytik John Bowlby opísal takzvaný koncept primknutia. Dieťa je podľa neho bytosť so silnými pudmi a jeho pudové konanie zvyšuje šance na prežitie.

Primknutie k matke sa prejavuje piatimi základnými inštinktívnymi reakciami: kŕmením, úsmevom, maznaním, plačom a nasledovaním. „Mnohé z najintenzívnejších emócií vznikajú v priebehu formovania, udržiavania, prerušovania a obnovovania vzťahov spojených so vzťahovou väzbou (attachment),“ hovorí Bowlby. Formovanie zväzku (bonding) sa opisuje ako zamilovanie sa, udržiavanie, ako milovanie niekoho. Strata partnera (separácia) ako smútenie za niekým.

Nebezpečenstvo straty vyvolá úzkosť a aktuálna strata znamená žiaľ. Strata i žiaľ potom môžu vyvolať hnev. Bezproblémové udržiavanie zväzku matka–dieťa znamená zdroj bezpečia, obnovovanie zväzku je zdrojom radosti a potešenia. To sú pre dieťa piliere istoty, ktorú potrebuje k spokojnému vývoju.

Každým opakovaným a posilňovaným kontaktom mamička dieťa posilňuje a vzájomne sa podporujú v zamilúvaní, ktoré potom dáva silu prekonať ťažké chvíle spoločného života. Dieťa sa učí zvládať krízy kontaktom s milovanou osobou, a to je nielen podľa psychológov najefektívnejšie správanie.

Utišujte svoje dieťa

Je to zdanlivo jednoduché: vyhovejme dieťaťu vo všetkom, čo prvé mesiace i roky potrebuje, a zaistíme mu tak to najlepšie. Ako ale najlepšie poznať svoje dieťa a nadviazať tak láskyplný vzťah? Ako odhaliť jeho potreby a uspokojiť ich? A ako v tom všetkom vydržať fungovať? „Len ho nechaj plakať, posilní si pľúca.“ Túto vetu počula od niekoho asi každá matka.

V krajinách západného sveta sa s krikom detí od narodenia tak nejako počíta. Už podľa nestora českej detskej psychológie Zdenka Matějčka je detský plač ľudsky druhovo zameraná výzva, volanie o pomoc a záujem. Dieťa si jednoducho volá niekoho, kto ho ochráni, nakŕmi, očistí, zbaví všetkých trápení. Volá mamu.

I keď ste si za posledné mesiace nakopili únavu a nevyspanie ako doposiaľ nikdy, nenechávajte svoje dieťatko plakať. „Vedci zaoberajúci sa ľudským správaním opisujú, že deti, ktoré viac kričali, prežili hladomor, pretože rodičia inštinktívne uprednostnili utíšenie kričiacich detí. Dobré a mlčiace dieťa v nebezpečenstve a separované je dobré len zdanlivo,“ vysvetľuje Michaela Mrowetz.

Noste ho

„Dieťa inštinktívne zmĺkne pri prežívaní vestibulárnej slasti – teda pri nosení, pri prežívaní príjemných pocitov blízkej vône matky či rodiča, pri utešovaní a dojčení,“ hovorí Mgr. Mrowetz. „Dieťa v náručí matky môže alebo nemusí zaplakať a má možnosť utíšiť sa za daných podmienok naplnenia jeho biologických potrieb.

Tými sú teplo, vôňa matky, blízkosť prsníka a cicanie. Ak sa mu tieto potreby nenaplnia v biologicky naprogramovanom čase, dochádza k vyhasínaniu, volajúceho správania a deti upadajú do vnútornej i vonkajšej apatie. Alebo ak majú silu, hľadajú naplnenie svojich emočných potrieb inde, v lepšom prípade u náhradnej osoby, v horšom prípade pri náhradnej činnosti (kývajú sa, tlčú sa) alebo upadajú do apatie a stuhnutosti.“

Otázkou potom ostáva, či je neplačúce dieťa „dobré“ a „nerozmaznané“, alebo či to skôr jednoducho „nevzdalo“? „Môj prvý syn bol dieťa, ktoré nemôžete voziť v kočíku,“ spomína Andrea.

„Už keď som ho doň kládla, začal hrozne plakať a neprestal, dokiaľ som ho nenatriasala na nejakej dlažbe. I tak spal väčšinou dvadsať minút a znovu plač. Nakoniec som to vzdala, väčšinu času strávil v nosidielku alebo v šatke, neskôr okolo polroka sa naučil spať v posteli a ja s ním, aspoň som si odpočinula.

Len tie pohľady a poznámky príbuzných ma vytáčali: že som ako africká žena, že mu krivím chrbticu a podobne. Nenechala som sa zneistiť, jednoducho bol spokojný a to bolo hlavné. Mimochodom každý, kto navštívil africké štáty, potvrdí, že bábätká na čiernom kontinente skutočne neplačú.

Ono je tiež dosť ťažké nejaké vôbec vidieť – všetky sú uviazané na tele matky a o kočík tu nezavadíte. „Nosené deti sú motoricky rozvíjané tzv. vestibulárnou slasťou, ktorú zažívajú pri nosení v tesnom kontaktu ideálne s matkou koža na koži,“ dodáva Michaela Mrowetz. „Toto prežívanie podporuje rytmizácia krokov a hojdanie pri chôdzi, znásobené teplom matky a tlkotom jej srdca a dychom.

V kontakte pri nosení sú to dostupné podnety pre dieťa. Všetky sú rytmizujúce a upokojujúce. Nosenie detí ako logické vyústenie ranej väzby koža na koži a podpory bezpečnej emočnej väzby posilňuje a zlepšuje motoriku detí tým, že stimuluje vestibulárny systém, ktorý slúži na udržanie rovnováhy. Dieťa je pri nosení neustále v kontakte s pohybom matky, a tým nielen posilňuje vestibulárny systém, ale tiež prežíva uvádzanú slasť.“

Dojčite ho

Že je dojčenie najlepším možným spôsobom výživy dieťaťa v prvých mesiacoch života, je už dlho vžité. Zamyslite sa však i nad jeho početnosťou, odstavovaním dieťaťa a postupným prechádzaním na príkrmy. A vyžeňte si z hlavy všetky poučky typu: „Nedojčite ho skôr než každé tri hodiny, to stačí.“

Potreby každého dieťaťa sú iné a opäť ste ako matka jediná, kto v tomto smere svojho potomka najlepšie pochopí a porozumie mu. Dojčenie, navyše, nie je len jedlo a pitie v jednom. Pri prsníku sa dieťa takmer vždy upokojí, uspokojuje svoju potrebu cicania, cíti mamu. Jeho potrieb nie je príliš veľa a jeho spokojnosť a vašu vzájomnú citovú väzbu veľmi posilňujú.

Aj keď dojčiť nemôžete, blízkosť vášho tela je pre dieťa stále extrémne dôležitá. „Dnes osvietení pediatri a psychológovia propagujú tzv. dojčenie na požiadanie, teda dojčenie podľa emocionálnych a fyziologických potrieb dieťaťa, a to nielen u dojčiat, ale aj u batoliat,“ uvádza Mgr. Mrowetz. „Dojčenie som milovala,“ rozpráva Katka, mamička dvojročného Pavla.

„Sedela som v pohodlnom kresle, malého mala pri sebe a tak to bolo trebárs pol hodiny v kuse. Keď malo dôjsť na príkrmy, nastal problém, vôbec nič nechcel! Našťastie máme úžasnú pani doktorku. Pretože váhovo perfektne prospieval, odporučila mi, nech to nechám na neho.

Nakoniec som ho plne dojčila skoro sedem mesiacov a všetko bolo úplne v poriadku. Potom sa začal sám vrhať po lyžičke s mrkvou, až ma to prekvapilo. Spätne si hovorím, že si chcel užiť ešte mesiac úplného bábätka, ktorý mu v brušku chýbal, narodil sa totiž v 35. týždni tehotenstva.“

Ako prekonať únavu

Starostlivosť o dieťa je nesporne náročná a máloktorú mamu predovšetkým prvého potomka neprekvapí únava, ktorá je so všetkým spojená. Organizmus sa potrebuje po pôrode prvé mesiace zregenerovať a bábätko si vyžaduje plnú opateru. Hocikomu to môže pripadať paradoxné, ale mama potrebuje k odpočinku práve dieťatko.

Dobré babičky, ktoré krúžia s kočíkom okolo domu, kým bude čas na ďalšie dojčenie, väčšinou od únavy nepomôžu. Michaela Mrowetz odporúča jednoznačne byť so svojím dieťatkom. Prečo?

„Kontakt koža na koži, spoločné spanie, nosenie a dojčenie vyplavuje v matke hormóny potrebné na to, aby zvládala starostlivosť o dieťa. Nielen podľa výskumov sa matky, ktoré realizujú separovanú výchovu, nedojčia a spia oddelene, cítia sa viac unavené (a toto sa preukázalo už od prvých hodín po pôrode).

Čím viac budú rodičia spoločne so svojimi deťmi, tým lepšie sa na seba naladia, tým lepšie budú fungovať ich hormonálne hladiny a pozitívne sa vzájomne ovplyvňovať. Takže rady napríklad „povozím ti dieťa, vyspi sa“ sú neúčinné. Fungujú len na chvíľu, matka sa opäť od potrieb dieťaťa vzdiali, zneistie, toto sú inštinktívne reakcie, a potom je unavená z toho, že opäť musí hľadať a naladiť sa na potreby svojho potomka.“

Verte si

Vy ste mama a vy viete najlepšie, čo vaše dieťa potrebuje. Túto vetu by si mala opakovať každá z nás, ktorá má doma svoje bábätko a denne počúva zo všetkých strán, čo by ako mala robiť, pretože sa to predtým osvedčilo a svokra predsa vychovala sama tri deti, tak jednoducho vie, ako na to.

Napriek tomu je veľmi ťažké nepodľahnúť a ísť občas sama proti všetkým iste dobre mieneným radám. Podľa Michaely Mrowetz je ideálne obklopiť sa ľuďmi, ktorí majú na výchovu detí a uspokojovanie ich potrieb podobný názor.

A rozhodne sa nezaoberať varovne zdvihnutými prstami príbuzných, ktorí hovoria o rozmaznávaní. Psychologička to vysvetľuje takto: „Slovo maznať totiž pochádza z hebrejského výrazu,mazel tov‘, teda veľa šťastia. Všetci sme motivovaní prejsť životom čo najšťastnejšie, preto je nutné deti rozmaznávať a rodičov rozmaznávať v ich pocite kompetentného rodičovstva.“

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma