AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Ako prežiť šestonedelie (a nezblázniť sa)

Ste pár dní doma z pôrodnice a neviete, čo sa to vlastne deje. Hormóny s vami lomcujú, bolí vás celý človek a celá starostlivosť o vaše bábätko je teraz už len na vás. Čo robiť, kam skôr skočiť, kedy ísť spať... Všetka naštudovaná teória je vám od terajška na nič. A teraz, baba, raď!
Ako prežiť šestonedelie (a nezblázniť sa)

Nechcem sa pasovať do roly „baby“ a radiť vám, ako to všetko zvládnuť. Táto moja spoveď nech je veľkým a pokorným poďakovaním bohu za to, čo sa mi prihodilo (a že som občas prestávala veriť), a malou inšpiráciou pre tie z vás, ktoré majú šestonedelie pred sebou.

Kde začať?

Pokiaľ ste už rodili, budete vedieť. Ak ten malý zázrak nosíte zatiaľ pod srdcom, možno tieto riadky len preletíte a o dva dni na ne zabudnete. Presne ako ja. Akékoľvek rady, tipy a skúsenosti, ktoré som načítala alebo počula, mi boli nanič, pretože som absolútne nemala „šajnu“, o čom je reč. Teória je fajn, ale... Každá sme iná, každá máme iné dieťa, paušalizovať sa naozaj nevypláca. Že moje dieťa nerobí to, čo iné? No a čo?

Na materstvo sa jednoducho pripraviť nedá. Materstvo(m) žena žije. Najťažšie sú, pochopiteľne, prvé dni, kedy ostanete s dieťaťom sama doma, bez pomoci lekárskeho ansámbla, mamičky, svokry. Len vy a vaše dieťatko. Na tých „našich“ šesť nedieľ by som našla desiatku prívlastkov.

Moje spomienky mi dnes, po ôsmich mesiacoch, po všetkých tých peripetiách, ktorými som si tak isto ako každá čerstvá matka prešla, vyvolávajú úsmev na tvári. Aká úzkostlivá a vyľakaná som bola, ako som všetko tak trochu preceňovala, ako som riešila veci, ktorým sa moja skúsená mamička len smiala...Ale bez nich by som to jednoducho nebola ja. Vyhraté nemám, po titule supermatka netúžim. Som rada, že sme môj syn, môj muž a ja nakoniec prvé spoločné týždne prežili v zdraví, mieri a láske.

Prvý týždeň: doba temna

Som rada, že mama nakoniec dorazila... Po ťažkej chorobe, s boľavou chrbticou a 300 kilometrami za chrbtom pečie buchty, robí nátierky a gruntuje náš byt. Svojmu synovi tak po príchode z pôrodnice i vďaka nej ukazujem voňavé, útulné a čisté hniezdo, jeho DOMOV.

Z pôrodnice si však odnášam okrem popôrodnej hormonálnej búrky, o ktorej ešte bude reč, jeden veľký mindrák... Mávam to tak, že kedykoľvek si poviem: Nikdy by som nemohla... vzápätí dostanem lekciu: Ale môžeš... Takže napriek veľmi veľkému úsiliu a túžbe svoje dieťa dojčiť sa to nedarí. Mlieko mám, a tak ho aspoň odsávam, ale Kubo sa nie a nie prisať.

Sestry v pôrodnici ma natoľko vynervovali, že sa z niečoho prirodzeného odrazu stal vynútený „mus“. Dodnes vlastne neviem, prečo sa musia novorodenci pred jedlom a po jedle vážiť a ich 0,0001 g pribratia zapisovať do zošita, ktorý slúži všetkým ostatným matkám. Takže vás veľmi ľahko rozhodí, keď na náprotivnej strane čítate, ako mal Miloško z izby 312 v utorok 3,50 kg a vo štvrtok už to bolo o kilo viac.

No dobre, trochu preháňam, ale zase nie oveľa. A tak ten týždeň v pôrodnici prežijem nonstop odsávaním, slzami v sprche a modlením, aby sme to s malým dali. Doma to bude určite lepšie. Lenže nie je. Dôvod je jasný: tým, že sa mi po prekonanom cisárskom reze laktácia hneď nespustila, sestry malého naučili piť z fľaše. Takže čo by sa namáhal sať z bradavky, však?

Volám laktačnú poradkyňu. Jednoducho dojčiť budem a hotovo! Prichádza
k nám neskoro večer, vidím ju po prvý raz v živote, ale padám jej okolo krku. Zase tie nezvládnuteľné hormóny. Bože, pomoc! Verím, že zajtra už budem schopná dojčiť ako žiadna iná na svete. Lenže realita je iná.

Poradkyňa ukazuje správnu polohu a drviac môj prsník, povzbudzuje vydeseného syna k akcii. Bolesť neriešim, s tou už pracovať viem, ale intuícia, neprirodzenosť a hektickosť celej situácie vo mne vzbudzuje pocit, že takto asi nie. Poradkyňa radí a radí a myslí to dobre, lenže ja viem, že na to musím ísť od lesa. Bez urputného snaženia. Buď sa to podarí, alebo nie.

Tak trochu vydesená mi moja mamička po odchode poradkyne hovorí, že nepotrebujem ansámbel poradcov, že je to len medzi nami dvoma. Medzi mnou a mojím dieťaťom. A keď sa Kubo neprisaje, tak skrátka budem odsávať a dokrmovať. Asi je to tými splašenými hormónmi, ale pocity sebaľútosti
a zmaru sú zrazu preč. Mamičky majú vždy pravdu, odteraz už to viem.

A hľa, mlieka je čím ďalej, tým viac, a aj keď ho Kubovi nakoniec podávam vo fľaši, satisfakcia, že mu dávam SVOJE mlieko, je úžasná.

P. S.: Fatálny nedostatok spánku! Asi najzásadnejšia zmena v živote matky. Alebo aspoň v tom mojom. O svojich ôsmich hodinách spánku môžem snívať. Teda, pokiaľ mám vôbec to privilégium zaspať... Kubov úsmev je však po prebdenej noci najväčšou odmenou za tie kruhy pod očami a rozlámané telo. Aspoň nejaký doping...

2. – 3. týždeň: Hormóny v akcii

Náš prvý spoločný týždeň bol teda hlavne o dojčení. „Prosím ťa, nechceš si už umyť tie vlasy?“ pýta sa ma opatrne mama. O pár dní nás opustí a ja zaháňam myšlienky, či to bez jej pomoci zvládnem.

Áno, je tu ešte jedna dôležitá osoba: môj muž, na ktorého som chtiac-nechtiac trochu zabudla. A to som vždy nechápala, keď sa kamarátky po pôrode sťažovali, ako jednoducho na toho svojho už nemajú energiu. Idem poslušne do kúpeľne, chcem si pred jeho príchodom z práce pripadať aspoň trochu ako žena. Pohľad v zrkadle prináša ťažkú dezilúziu.

Zíza na mňa opuchnutá tvár, kruhy pod očami, mastné vlasy, ogrckané vyťahané tričko a do toho tie absolútne šialené sieťované „nohavičky“, ktoré sa musia nosiť kvôli akejsi priedušnosti. Kto ich vlastne nazval nohavičkami?

Vložka v nich nedrží, takže sa stane, že ju o pár hodín nájdete na bruchu alebo chrbte. A tam, kde má poslúžiť, je... však viete. A takto sa už týždeň producírujem pred svojím chlapom. Super. Hodina v kúpeľni robí svoje a zo mňa sa stáva zase trochu Dita.

Lenže pocitom zmaru sa neubránim, a tak keď spolu ležíme večer v posteli, rozplačem sa mu na pleci s prosbou, nech od nás neuteká... Díva sa na mňa ako zjari, ale rýchlo pochopí, že tieto emočné smršte na mňa prídu ešte niekoľkokrát.

4. – 5. týždeň: Pozorujem

Tatko s nami stále ostáva, paráda! S dokrmovaním som vyrovnaná, prišiel čas pozorovania. Pozorujem svojho syna a nestačím sa diviť. Párkrát sa pristihnem, že stále ešte neverím, že je NÁŠ. Tak dlho sme na neho čakali, odolali tlakom okolia, aby sme šli do IVF, a nakoniec sa to podarilo prirodzene...

Dívam sa, ako spí, pozorujem jeho oči, tvar hlavy, to jeho vysoké čelo, to, či dýcha, ako sa občas usmeje, a zo všetkého som totálne „hin“. Hormonálne erupcie kulminujú, a tak synčekovu tváričku občas pokvapkám slzami dojatia. Dievča, vzchop sa, hovorí vo mne to moje drsnejšie ja.

Lenže to citlivejšie ho prevalcuje a ja sa púšťam do nepochopiteľného hystericky šťastného plaču, ktorý pochopí len žena matka. Kubo je denné vtáča. Krásne spí v noci, pravda, cez deň „ide“. Som rada, že borím mýty „neumytých zubov nestíhajúcich čerstvých matiek“, a dokážem si ich vyčistiť ráno i večer.

A keď sa Kubovi podarí zaspať na úctyhodných dvadsať minút po obede, mrknúť aj do novín alebo na internet, čo je nové vo svete. Najviac ma však aj tak zaujíma všetko okolo dieťaťa. A tak na sieti hľadám, čo ma (nás) trápi. Vyrážka pod krkom. Časté grckanie. Ideálne polohy po kŕmení.

Niekde v podvedomí viem, že by som ten vzácny čas, ktorý mám pre seba, mala využiť inak. Tupé flákanie sa na sieti neznášam, nemám Facebook, Skype ani nechatujem. Už pred pôrodom som si dala záväzok, že nebudem sledovať stránky pre matky, kde si vymieňajú svoje dojmy a poznatky. A už som jedna z nich...

Nikam neodpisujem, ale keď čítam, že by podobná vyrážka, akú má Kubo, mohla znamenať i niečo veľmi vážne, laptop zatváram a ďakujem za zvyšky sebareflexie. Tak isto sa snažím nebrať si nič z toho, ako to práve majú so svojimi len o pár mesiacov staršími deťmi moje kolegyne a kamarátky. Vďaka, moja intuícia, že ťa mám.

P. S.: Hej, intuícia, je krásna vec. Máme ju každý, počúva ju len pár vyvolených. Ako matka ju teraz však mám akosi viac rozvinutú. Možno je to tým novým stavom, kedy už nie som len ja, napríklad som konečne dospela :-)

Už dokážem bezpečne rozpoznať, kedy moje dieťa plače preto, že má hlad, kedy plače, pretože sa nudí a chce len pritúliť, a kedy je čas ísť spať. Režim. Ďalšia výsostne dôležitá vec, ktorá mi potvrdzuje, ako veľmi je pre také malé deti potrebný.

V týchto dňoch si krásne zvykáme na pravidelnosť, vypláca sa mi rovnaká hodina ukladania k spánku, rovnaké rituály zrána i rovnaké štyri pesničky, ktoré môj syn už takto skoro miluje a reaguje na ne. Materské mlieko odrazu prestáva stačiť, a tak začíname pridávať umelé.

Ešte pred mesiacom pre mňa úplne neprijateľná vec. Dnes? No tak sa svet nezborí, keď malému chutí, prečo ho nechávať len na materskom?

6. týždeň: Ideme ďalej!

Kubov prvý smiech, džavotanie, pozorovanie milovaných stromov vonku v kočíku s udiveným výrazom a otvorenou pusou, to všetko ma teraz dobíja ako nič iné.

Áno, nespím svojich osem hodín denne, áno, už si s priateľom nedopriavame opulentné večere a nezapíjame ich slivovicou, áno, vypadávajú mi vlasy ostošesť a svoje obľúbené podpätky som vymenila za nenávidené tenisky. Áno, mám ovisnuté brucho a zadok, na ktorom som si tak zakladala. Ale všetky tieto neduhy sú nič oproti pocitu, že som sa stala MATKOU. Čo je viac? 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma