AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Ako dieťa zmení váš život? Prečítajte si 3 skutočné príbehy

Vyspovedali sme pre vás tri páry. Ako sa im žilo s bruškom, čo ich na tehotenstve najviac prekvapilo a čo ich stretlo počas šestonedelia. Splnili sa očakávania? A ako prebiehal pôrod a prvé dni po ňom?
Ako dieťa zmení váš život? Prečítajte si 3 skutočné príbehy

Veronika & Miloslav

Prvé stretnutie bolo na svadbe našich spoločných kamarátov. Nasledovalo chatovanie na sociálnej sieti Facebook, kde sme boli každý deň v spojení, pretože v tej dobe sme nebývali v rovnakom meste. Po niekoľkých dňoch sme si dohodli prvé rande, kde to medzi nami zaiskrilo natoľko, že sme si obaja priali, aby sme spolu mohli byť čo najčastejšie.

1.jpg

Pred pôrodom

Kedy ste sa rozhodli, že budete mať dieťa?

Veronika: To sme si vedeli predstaviť už po roku nášho vzťahu. Ale každý vzťah prechádza určitým vývojom, a tak sme sa na nič neponáhľali. Najviac sme sa o dieťatku začali baviť po našej svadbe a ono to hneď vyšlo.

Ako ste oznámili tú veľkú správu partnerovi? A ako reagoval?

Veronika: Vôbec som nad tým nepremýšľala, konala som impulzívne a žiadna veľká romantika to, bohužiaľ, nebola, pretože som mu to povedala telefonicky. Bola som v takej radostnej eufórii, že som nevydržala čakať, až sa manžel vráti z práce.

Milo: Sprvu som reagoval neutrálne, asi preto, že som to vôbec nečakal. O chvíľku neskôr som volal späť s veľkou radosťou.

Čo vás počas deviatich mesiacov zaskočilo?

Veronika: Boli to silné tehotenské nevoľnosti, kvôli ktorým som prakticky už od prvých týždňov tehotenstva nemohla chodiť do práce. Môj žalúdok nestrávil vôbec nič, a tak som postupne schudla 10 kg a strávila pár dní v nemocnici na infúziách.

Našťastie, nevoľnosti odzneli a už som si mohla konečne začať tehotenstvo užívať, teda dovtedy, kým mi diagnostikovali tehotenskú cukrovku a ja pritom sladké tak milujem. (smiech)

Milo: Všetko bolo nové a nevedel som, čo nás čaká. Na internete som čítal o rôznych výkyvoch nálad, precitlivelosti... Našťastie sa to vôbec neprejavilo. Zaskočil ma začiatok, keď mala manželka veľké nevoľnosti.

Ako ste vyberali meno pre dieťatko a odkedy v tom bolo jasno?

Pri plánovaní mena sme mali veľa variantov.

Meno pre chlapčeka sme mali vymyslené celkom rýchlo, zhodli sme sa na mene Adam. Variant pre dievčatko bol trochu komplikovanejší. Každopádne, dilema bola vyriešená asi od marca, kedy sme sa dozvedeli, že to bude chlapček.

Po pôrode

Čo ste cítili, keď ste dieťatko po prvý raz držali v náručí? dokážete to opísať?

Veronika: Ten pocit si budem pamätať po celý zvyšok života. Najprv som sa nemohla tej chvíle dočkať, pretože kvôli cisárskemu rezu som videla Adamka až nasledujúci deň.

Keď som ho potom po prvý raz držala v náručí, nemohla som sa na neho vynadívať... Prežívala som pocity absolútneho šťastia. Prvé slzičky šťastia kvapli, keď za nami prišiel novopečený otecko a Adamko nám venoval ten najkrajší pohľad... V tej chvíli mi došlo, že sme rodina.

Milo: Pôrod bol predčasný a bolo to také 

rýchle, že som nestihol vnímať všetky okolnosti. Keď som ho uvidel v popôrodnom boxe, plakal som ako korytnačka. Keď mi ho pani doktorka dala do náručia, bol to ten najkrajší pocit v mojom živote.

V čom sa líšia vaše predstavy a realita?

Veronika: Som trochu pesimista, tak som si všetko predstavovala horšie a zložitejšie. Som síce unavená, ale Adamko je až na výnimky poslušný, takže s podporou manžela to celkom dobre zvládam.

Milo: Realita je oveľa krajšia ako predstavy. U mňa rozhodne víťazí na celej čiare. 

Lucia & Peter

Zoznámili sme sa ako kolegovia v práci. Pre prvé dieťa sme sa rozhodli po viac než dvoch rokoch spoločného života. Keď mala dcéra dva roky, zvažovali sme, či jej nezadovážiť súrodenca, nechceli sme jedináčika, malá je veľmi spoločenská a samotnej jej bolo smutno. Plánovali sme si rozdiel medzi deťmi tri roky, ale zadarilo sa nám až o rok neskôr. 

2 copy.jpg

Pred pôrodom

Čo všetko vás počas deviatich mesiacov tehotenstva zaskočilo?

Lucia: Aké je druhé tehotenstvo veľmi odlišné od toho predchádzajúceho. Od začiatku bolo náročnejšie kvôli starostlivosti o staršiu dcéru, a ešte k tomu všetkému sa nám nevyhýbali najrôznejšie komplikácie. Prekvapilo ma, aké veľmi náročné môže byť skĺbiť starostlivosť o dcéru s celodennými tehotenskými nevoľnosťami a veľkou únavou.

Peter: Druhé tehotenstvo som prežíval s veľkými obavami o manželku aj bábätko vlastne od začiatku do konca. Na začiatku to bola hlavne Lucka, jej nevoľnosti a dosť nízky tlak. S každou ďalšou kontrolou v poradni sa stupňoval strach o bábätko kvôli komplikáciam, ktoré sme mali.

Ema bola od 28. týždňa pravidelne kontrolovaná na ultrazvuku, pretože sa lekárom zdala menšia, než mala byť. Bál som sa, aby v brušku dobre prospievala.

Po pôrode

Pamätáte si pocity, keď ste dieťatko po prvý raz držali v náručí?

Lucia: Ten pocit je nezabudnuteľný... Cítila som obrovskú úľavu, že je dieťatko konečne na svete a hlavne zdravé. Pamätám si, keď mi maličkú položili na telo a ja som cítila jej teplo. Je to pocit neopísateľného šťastia, ktorý som nikdy predtým nezažila.

Peter: Ja som cítil obrovskú úľavu, šťastie a radosť, keď to po ťažkom pôrode dobre dopadlo.

Aký bol návrat domov? Na čo ste sa tešili a čoho ste sa, naopak, báli?

Lucia: Tešila som sa na vlastnú izbu a pohodlie, ktoré predsa len v pôrodnici nemáte... Ale najviac na svoju staršiu dcérku. Tešila som sa na to, ako Anetka privíta svoju mladšiu sestričku a zároveň to bola i moja najväčšia obava.

Bála som sa toho, ako na ňu bude doma reagovať, našťastie to však bolo všetko bez problémov a malú sestričku prijala skvele. Prvú noc doma spala Eminka krásne. Vstávala som len dvakrát na dojčenie, po ktorom hneď zaspala, takže noc bola pokojná.

Predsa len, pretože máme už dve deti, to nie je úplná pohoda. Nebolo jednoduché na začiatku zladiť starostlivosť o obe dievčatá. Sú dni, keď som dosť unavená, a najväčšou odmenou je pre mňa spánok. Potom, naopak, prídu dni, ktoré sú lepšie... Každopádne nám dievčatká dávajú zabrať. (smiech)

Váš tip pre mamičky, ktoré návrat z pôrodnice ešte len čaká?

Lucia: Nemalo by ich zaskočiť to, že sa budú cítiť také unavené a vyčerpané. Nech sa nestresujú tým, že nemajú doma perfektne upratané a že zo začiatku nestíhajú toľko vecí, čo by chceli, pretože od tejto chvíle bude dieťa skrátka na prvom mieste. A poradila by som im, nech sa snažia od začiatku čo najviac zapojiť do starostlivosti o dieťatko aj manžela.

V čom sa líšia vaše predstavy a realita?

Predstavovali sme si, že ako dvojnásobní rodičia budeme skúsene zvládať obe deti bez väčších problémov, a realita je zatiaľ taká, že sa stále nestačíme diviť, čo sa u nás doma deje. (smiech) Ale je to, samozrejme, veľké šťastie, že máme dve zdravé a krásne deti a to, ako občas bojujeme s únavou a nedostatkom času, k rodičovstvu samozrejme patrí. 

Iveta & Tomáš 

S manželom sme sa zoznámili pred dvanástimi rokmi na brigáde. Potom sme sa šesť rokov nevideli, zase sme sa úplne náhodou stretli, začali sa kamarátiť a na pálení čarodejníc v roku 2008 sme sa konečne dali dokopy. 

3.jpg

Kedy ste sa rozhodli, že spolu chcete mať dieťa?

Iveta: O dieťati sme sa bavili, ale najprv sme chceli svadbu. V júli v roku 2010 sme sa brali a po svadbe som zistila, že som tehotná. (smiech) Teraz čakáme druhého zbojníka, ale ten bol plánovaný, nechceli sme jedináčika. Podarilo sa nám to asi po troch mesiacoch snaženia, na dovolenke v Taliansku. (smiech)

Pred pôrodom

Čo všetko vás počas deviatich mesiacov tehotenstva zaskočilo?

Iveta: Tým, že čakám druhé dieťa, ma asi zatiaľ nič nezaskočilo. (smiech) Ale tehotenstvo je iné než pri prvom dieťati, tak si to neužívam, keď mám vedľa seba trojročného zbojníka. Na bračeka sa však náš starší syn veľmi teší.

V skutočnosti je to tak, že väčšinou až večer, keď si konečne sadnem alebo ľahnem k televízii, mám čas na bruško. A tiež je pravda, že každé tehotenstvo je iné. Ide o detaily, ale je to tak.

Tomáš: Už viem, čo tento stav obnáša, tak si ho stále užívam. Žena nemá žiadne problémy, takže ju rozmaznávam. O druhé dieťa sme sa snažili asi štyri mesiace a ako oneskorený vianočný darček som dostal dve čiarky.

Ako dlho plánujete pracovať a kedy sa do zamestnania zase vrátite?

Iveta: Teraz som na úrade práce. Rodičovský príspevok sa mi skončil tento rok v marci, a keď som čakala ešte svoje prvé dieťa, môj zamestnávateľ sa to dozvedel a vyhodil ma! Takže sa nemám kam vrátiť a budem si hľadať prácu, až chlapci odrastú. Medzi ľudí sa celkom teším, je mi ale jasné, že moje povinnosti sú teraz na pár rokov nasmerované inam než ku kariére. 

Po pôrode

Kde vás zastihla prvá kontrakcia a ako ste sa dostali do pôrodnice?

Iveta: Prvá kontrakcia ma zastihla na kontrole v poradni, ale nebola taká silná, ako tá neskôr! Doktorka mi urobila Hamiltonov hmat a poslala domov s tým, že si myslí, že až prídem domov, zbalím si tašku a pôjdem rodiť. (smiech) A mala skoro pravdu. (smiech) Len som čakala na manžela, až príde z práce, to už som mala kontrakcie po 2 minútach, a išli sme do pôrodnice spolu.

Takže s presunom a všetkým ostatným vám pomáhal manžel...

Iveta: Áno, s presunom mi pomáhal manžel, pôrodnú asistentku ani sanitku som si nevolala. Práve v ten deň slúžila moja doktorka, ktorá ma neskôr aj rodila! Takže úplná spokojnosť. 

Pamätáte si pocity, keď ste dieťatko po prvý raz držali v náručí?

Iveta: Tým, že Šimonko mal po pôrode malý problém, držala som ho len chvíľočku, potom ho museli odniesť do inkubátora, ale pocit to bol krásny a nezabudnuteľný! Mala som radosť, že už ho mám pri sebe a chcelo sa mi od šťastia plakať. (smiech)

Aký bol návrat domov?

Iveta: Návrat domov bol bez problémov. Tešila som sa na môjho prvého synčeka Tadeáška a obávala som sa, ako malého bračeka prijme. Ale bol za mnou aj v pôrodnici a na bračeka sa tešil.

A aká bola prvá noc doma? Spalo vaše dieťatko dobre?

Iveta: Prvá noc bola zvláštna, ale malý napodiv spinkal a budil sa len jesť.

Kto k dieťatku vstáva častejšie? A má postieľku u vás v spálni?

Iveta: K bábätku vstávam ja, manžel spí v obývačke. (smiech) A postieľku má u nás v spálni.

Je dieťatko podobné skôr vám, alebo tatkovi?

Iveta: Šimonko je celý ocko. (smiech)

Aké sú vaše dni? Cítite sa unavená, alebo je to v pohode?

Iveta: Naše dni prebiehajú asi takto: ráno sa prebudíme, urobím raňajky manželovi i prvému synčekovi a idem dojčiť. (smiech)

Dopoludnia varím alebo upratujem, malý skoro stále spinká, keď nepapá... Odpoludnia ideme na ihrisko a von a večer, keď príde manžel, vykúpe prvého, ja druhého a teším sa do postele. (smiech) Ale už sa nám aj podarilo, že sme všetci zaspali popoludní. (smiech) Unavená sa cítim skôr večer po celom dni... Dá sa na to zvyknúť, ale hlavne viem, že bude lepšie. (smiech)

Plánujete ďalších súrodencov?

Iveta: Súrodenca už Šimonko má, staršieho bračeka Tadeáška a má ho veľmi rád, furt ho pusinkuje a pomáha mi!

Váš tip pre mamičky, ktoré návrat z pôrodnice ešte len čaká?

Iveta: No, je pravda, že každé bábo je iné, ale určite by mali byť trpezlivé a pokojné, aby bolo pokojné a spokojné i dieťatko!

V čom sa líšia vaše predstavy a realita?

obaja: Predstavy sú pekné, ale realita je horšia! Tým, že už máme jedno dieťa, vedeli sme, do čoho ideme a že to nebude ľahké. Ako sa hovorí: Jedno dieťa, žiadne dieťa. Je to tak. Nič nestíhame, ale hlavne, že sú deti spokojné a šťastné. 

Foto: Ivy E. Morwen

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma