AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

Aké je to žiť a vychovávať deti v cudzej krajine

Aké je to žiť a vychovávať deti v cudzej krajine? Prečítajte si príbehy rodín, ktoré sa kvôli práci odsťahovali do Izraela, Nemecka a Spojených štátov.
Aké je to žiť a vychovávať deti v cudzej krajine

Zuzana (36) žije už sedem rokov s manželom a deťmi (Andrej, 8 rokov, Kristína, 6 rokov, Lea, 1 mesiac) vo Frankfurte nad Mohanom.

„Manžel dostal zaujímavú pracovnú ponuku. Prišiel s ročnou zmluvou, tá sa pretiahla na tri roky a nakoniec si ho nechali natrvalo. Tak sme tu stvrdli,“ rozpráva Zuzana a hneď priznáva, že stále dúfa, že sa vráti domov. Pôvodnou profesiou je redaktorka.

Domov a rodina | Materstvo | Psychológia a vzťahy

Matky na pokraji nervového zrútenia

Doma pracovala v reklamnej agentúre a ako filmová publicistka. Vo Frankfurte okrem starostlivosti o rodinu píše blog, šije a predáva kabelky, farebné prešívané deky, obaly na mobily, knihy... Všetko sa vraj začalo, keď si hľadala nejakú prácu z domu a narazila na šijacie blogy, Etsy, Sashe...

Sadla si za stroj a po čase vznikla jej značka Bag Me. Dnes predáva svoje veci na internete i v niekoľkých miestnych obchodoch. „Zatiaľ nezarábam, práci sa venujem len vtedy, keď nemusím robiť ani gazdinku, ani matku, ani manželku. Ale nehádžem flintu do žita, hand made pekné veci tu majú potenciál,“ uvažuje nahlas.

Deťom sa v Nemecku páči, berú ho ako svoj domov, obe dcéry sa narodili už
vo Frankfurte. Zato ona a manžel sa vraj s okolím zžívali pomaly. Časom sa vykryštalizovali priateľské vzťahy so susedmi, rodinami, ktoré stretli v škole alebo s manželovými kolegami.

Napriek tomu si Zuzana i po rokoch pripadá izolovaná. „S manželom nás toto dobrodružstvo zblížilo, sme jeden pre druhého najlepším kamarátom. Alex chodí do práce a stýka sa aj s inými ľuďmi, ale pre mňa je on často jediný človek, okrem detí, s ktorým si môžem pohovoriť.

To je pre mňa najnáročnejšia časť nášho života tu, izolácia a finančná závislosť od manžela. Uvedomujem si, že on to môže vnímať ako bremeno, ale nedáva to najavo, azda preto, že sme tu vlastne len kvôli jeho práci,“ zveruje sa Zuzana.

Deti chodia do medzinárodnej školy, kde majú i výučbu materského jazyka a nie je problém, že nevedia perfektne po nemecky. Prístup k výchove v Nemecku je podľa Zuzky celkom rozdielny.

„Tunajšie matky vedú deti k samostatnosti a k tomu, aby svoje potreby a problémy napĺňali a riešili samy. Zo začiatku mi to pripadalo ako nedostatok starostlivosti, ale s odstupom času je mi to sympatické. Keď som potom s deťmi ďalších prisťahovalcov, vnímam, ako ich mamičky, hoc v dobrej viere, neustále organizujú a kontrolujú.

Začína sa to tým, že vyberajú, čo si majú deti obliecť na seba, potom im na ihrisku vyberú hračku a nakoniec ich tiež nakŕmia, pretože majú špinavé ruky...“

Čo by som poradila kamarátke

  • Priprav sa na izoláciu. V cudzine sa ti rozšíria obzory, človek musí stále riešiť nové a neznáme situácie, deti vyrastajú v multikultúrnom prostredí a nemajú predsudky. Budeš však ďaleko od rodiny, oprieť sa môžeš len o partnera.
  • Nepoznáš prostredie, nevieš, čo a ako funguje... Tak si zisti informácie dopredu. Hodia sa.

 

Peter Chalupa (43) sa s manželkou Milenou a deťmi Júliou (12 rokov) a Arnoštom (9 rokov) práve po roku vrátil z amerického Portlandu.

tretia.jpg

Bolo to vlani v auguste, kedy sa Peter a Milena s deťmi presťahovali do Portlandu. Peter tam mal pre svojho zamestnávateľa, nemeckú firmu zaoberajúcu sa vinárskymi obalmi, zavádzať nový produkt na trh.

„Bola to zaujímavá ponuka, tak som ju prijal. Spojené štáty pre nás nie sú neznáme miesto, rodina Mileny tam žije, takže sme za nimi pravidelne chodili. Všetci ovládame angličtinu, jazykovú bariéru sme tak vôbec neriešili,“ rozpráva Peter.

Domov a rodina | Materstvo | Peniaze | Zábava | Životný štýl

iPody a tablety deťom do ruky patria

„Úplnou náhodou sme našli dom v peknej štvrti, a to tak, že Milena pred odchodom pátrala na chatoch, aby našla dobrú školu pre deti. Pritom objavila webové stránky, kde matky hodnotili školské zariadenia v regióne. A jedna z nich sa práve sťahovala s manželom do Talianska. Slovo dalo slovo a my sme si prenajali ich kompletne zariadený dom,“ usmieva sa Peter.

Škola vraj potom bola kúsok od domu. „Vybrali sme mestskú školu s dobrou povesťou. Tie súkromné, ktoré sú obľúbenejšie, ale platí sa tam školné, boli vzdialenejšie a museli by sme deti voziť autom. Keď sa na to pozriem s odstupom času, bolo múdre integrovať sa so všetkým, čo k tomu patrí,
do jednej štvrte, pretože sme si čoskoro našli nových priateľov a deti kamarátov.

Je neuveriteľné, aká otvorená je tam spoločnosť pre kohokoľvek nového, kto je schopný komunikovať,“ podotýka Peter. Škola tam vraj nie je akademicky náročná ako u nás, je hravejšia, i keď výučba je dosť zameraná na matematiku a angličtinu. Žiaci majú dvojhodinové bloky a medzi tým sú rôzne hry a zábavné cvičenia. Rozhodne vraj nejde o taký dril ako u nás.

„Julinka nastúpila do piatej triedy, Arnošt do tretej a dva-tri mesiace mali všetkého plnú hlavu. Museli aj kadečo doháňať v angličtine, ale rýchlo si zvykli.“ Škola sa začínala o pol deviatej, končila o tretej hodine, potom deti navštevovali rôzne krúžky.

Manželka Milena pracovala na diaľku pre neziskovú organizáciu. Tak isto ako pred odchodom. Akurát jej pracovná doba sa začínala ráno o piatej, keď
bolo u nich odpoludnie, a s kolegami mala videokonferencie. Výhodou bolo, že po zvyšok dňa sa mohla venovať domácnosti a deťom.

Napriek tomu sa Petrova rodina tento rok v júli vrátila späť domov. „Projekt sa skončil, firma mi ponúkala presun do Washingtonu, ale to som odmietol. V Portlande sa nám veľmi páčilo. Je to jedno z najlepších miest v USA.

Chvíľku sme uvažovali aj o tom, že by sme tam ostali a ja by som si našiel inú prácu, ale mám úzku špecializáciu a neviem, ako by som sa uplatnil na tamojšom trhu,“ vysvetľuje Peter svoje rozhodnutie a dodáva, že v Amerike musíte mať dobré finančné zázemie, aby sa vám pekne žilo.

„Aspoň tak desaťtisíc dolárov na mesiac. Ak si taký štandard nezaistíte, potom je tam život oveľa ťažší než u nás,“ uvažuje. Deťom sa vraj späť do Európy nechcelo, pretože si v Portlande našli kamarátov a mohli navštevovať prarodičov v Seattli, ktorý je odtiaľ kúsok. „Možno sa tam raz vrátime,“ uzatvára Peter.

Čo by som poradil kamarátovi

  • Nauč sa dobre jazyk krajiny, v ktorej chceš žiť. Jazyková bariéra dokáže pobyt v cudzom štáte poriadne skomplikovať. V Portlande sme sa stretli s niekoľkými Slovákmi, ktorí sa sťažovali, aký bol pobyt pre ich deti zo začiatku náročný a že boli nešťastné, pretože sa so svojou angličtinou nedokázali zapojiť medzi vrstovníkov. To bol pre nich skutočne veľký problém a začiatky pobytu im to veľmi znepríjemnilo.

 

Lenka (33), scenáristka a novinárka žije už viac než rok v Tel Avive s manželom Jakubom a dvoma synmi, šesťročným Eliášom a štvorročným Benjamínom. Keď sa Lenka vlani presťahovala s rodinou do Izraela, bola nadšená.

prva.jpg

„Mala som pred sebou posledný rok rodičovskej s mladším synom, už som začínala pracovať a mala som intenzívny pocit, že s nástupom malého do škôlky sa začína fáza života, ktorá bude až do dôchodku rovnaká. Práca, škôlka, školy, sem-tam dovolenka, práca...

Predstava, že sa z týchto plánovaných koľají necháme vysadiť a nastúpiť na časť života na úplne iné koľaje, mi bola milá,“ spomína. Všetci to brali ako dobrodružstvo. A to naozaj bolo, teda vlastne ešte je. Aj keď začiatok bol vraj všelijaký.

Prvotné nadšenie z celoročne priaznivého počasia a blízkosti mora vystriedalo rýchle vytriezvenie. Lenka si uvedomila, že bude na všetko sama: žiadne babičky, žiadna práca, žiadna pani na žehlenie a dievča na stráženie, žiadni kamaráti.

Domov a rodina | Materstvo | Psychológia a vzťahy | Batoľa | Dojča

Detský lekár by mal byť radca, ale i priateľ

„Len my štyria a cudzia krajina, v ktorej si neprečítam ani nápisy na obchodoch. Prišli pocity osamelosti i ponorka v rodine. Ale všetko chce čas,“ dodáva Lenka. Teraz už majú deti i rodičia nových kamarátov a rodina žije
v bežnom rytme. Do Izraela sa presťahovali, keď Lenkin manžel, reportér, získal v Tel Avive post stáleho spravodajcu na Blízkom východe.

Bývanie i školu hľadali na diaľku už pol roka pred odchodom, a dobre urobili. „Nájsť školu, kde primárnym jazykom bude nie hebrejčina, ale angličtina, a ktorá by bola v našich finančných možnostiach, dalo zabrať. Podľa školy sme potom hľadali bývanie v rozumnom dosahu.

V izraelskej IKEA sme potom boli azda desaťkrát. A aj tá nám pomohla zvykať si na fakt, že v našej novej domovine je všetko zhruba 3,5-krát drahšie než u nás. Od salámy až po auto,“ rozpráva Lenka. Deti chodia do medzinárodnej školy a škôlky.

Starší Eliáš nastupuje do prvej triedy britskej školy. Lenka na nej oceňuje, že tamojší učitelia neočakávajú, že privediete do školy vzorne vychované dieťa, ktoré potom oni budú vzdelávať. „Vedia, že výchova dobrého človeka neleží len na rodičoch, ale že treba s deťmi aj v škole preberať veci, ako je priateľstvo, rešpekt voči ostatným, ochota pomáhať, pracovať v tíme.“

A aký majú Izraelčania prístup k deťom? „Milujú ich. Deti si smú na verejnosti dovoliť viac, než sa toleruje u nás. Sú hlasnejšie, drzejšie, v rade na kĺzačku
sa bez okolkov predbiehajú.“ Napriek tomu Lenka vníma rozdiel hlavne v tom, ako sa správajú rodiny ako celok.

„Či už je to z náboženských dôvodov alebo nie, všetky rodiny sú zvyknuté spolu sa v piatok navečerať v čo najširšom kruhu. To sa mi páči, upevňuje to väzby.“ Pobyt v cudzine vraj rodinu vôbec celkovo stmelí. Mama, otec, deti – keď funguje toto, nakoniec bude fungovať všetko.

Prvé mesiace v novej krajine boli podľa Lenky pre partnerský vzťah ťažké. Rozbili sa im všetky rituály, zvyky, ktoré si za predchádzajúcich desať rokov vytvorili. Všetko bolo inak, všetko sa podriaďovalo manželovej práci.

„Po prvý raz v živote som sa ocitla v situácii, keď som nemala vlastné peniaze. A svoju frustráciu som nemala ako ventilovať. Doma sa môžete pohádať, uraziť a ísť s kamarátkami na kávu. Tu som spočiatku nemala vôbec nikoho,
ku komu by som sa išla posťažovať, že ma štve len zabezpečovať servis.

Že miesto dvoch zamestnaní je mojou jedinou zodpovednosťou udržiavať doma všetkým plné žalúdky a čistú podlahu. Ale zvládli sme to. Teraz mám niekedy v podvečer, kedy už je po práci, po škole, keď uchlipkávame pred domom víno, okolo behajú opálené deti, slnko zapadá do mora a náš hippie sused drnká na gitaru, pocit, že ani nemôže byť lepšie,“ usmieva sa.

Existuje však niečo, na čo sa dá zvyknúť veľmi ťažko, ba vlastne vôbec: pred pár týždňami sa prakticky celé územie Izraela ocitlo pod paľbou rakiet hnutia Hamas. „Aj všetci v našej štvrti museli za zvuku sirén hľadať úkryt v bunkroch. Toto sú veci, ktoré svoje viac info nájdete na deti nechcete učiť...“ dodáva Lenka.

Čo by som poradila kamarátke

  • Začni si robiť priateľov čo najskôr po príchode, buduj si okruh ľudí, o ktorých sa budeš môcť oprieť. Ten proces nejakú chvíľu trvá, narazíš pri
    ňom na ľudí, ktorí ti nebudú vyhovovať, ale keď potom príde prvý splín alebo kríza, budeš mať komu zavolať. Neseď doma, poznávaj novú krajinu, choď s deťmi na výlety.
  • Nauč sa základné frázy miestnych jazykov. Napriek tomu, že všetci rozumejú po anglicky, tvoja aspoň minimálna snaha dohovoriť sa miestnou rečou ti bude otvárať dvere.

 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma