AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

„A vážne do tej škôlky musím ísť?“

Aj u detí sú duša a telo prepojené viac, ako by sme si mysleli. Začal váš predškolák alebo malý školák z ničoho nič koktať, znovu sa pocikávať, alebo sa ráno čo ráno sťažuje na „bolenie bruška“? Nie, nerobí to schválne. Niečo vám tým odkazuje. Lenže čo?
„A vážne do tej škôlky musím ísť?“

Všetci obdivovali, ako skoro začala Terezka hovoriť, chválili ju i učiteľky v prvej škôlke,“ rozpráva tridsaťpäťročná Kristína. „Hovorím v prvej škôlke, pretože sme ju do nej dali ,z núdze‘, škôlka v našej štvrti sa rekonštruovala. Po roku Terezka prestúpila, lenže začala koktať.

Upozornila ma na to i pani učiteľka a odporučila nám návštevu logopédky. Tá bola tak isto ako ja presvedčená, že problém bude v hlave.“ Kristína, samozrejme, nechcela, aby sa deti dcérke smiali, ale zároveň jej chcela pomôcť. Lenže ako, aby situáciu, naopak, ešte nezhoršila?

„Zdalo sa, že Terezku koktanie nijako netrápi, stačilo, že na to upozorňovali babičky. Hlavne svokra ju neustále opravovala a nútila nejaké slovo vyslovovať tak dlho, dokiaľ ho nepovedala bez zadrhnutia,“ spomína Kristína.

„Naopak logopédka mi radila jednoducho sa nad to povzniesť, na Terezku netlačiť. A vôbec ju na zadrhávanie neupozorňovať, aby si nevytvorila blok a nehanbila sa hovoriť. Vraj to odznie samo.“

To sa naozaj stalo, ale trvalo to pol roka. „Asi dvakrát sa jej koktanie vrátilo, ale asi tak len na mesiac. Teraz ide Terezka do druhej triedy a už dva roky sme nemali žiadnu ,koktavú epizódu‘,“ uzatvára Kristína. Podobnú skúsenosť má tridsaťdvaročná Petra: „Emke sa do škôlky vôbec nechcelo ísť. Čoskoro sa začala ráno sťažovať, že ju ,bolí bruško‘.

Niekedy hneď po prebudení, inokedy až cestou do škôlky. Pomohla jediná vec: objať ju alebo ju rovno niesť. Zrejme potrebovala fyzickú blízkosť, a to moju. Manželovi alebo babičkám to totiž nikdy nerobila,“ krúti Petra hlavou. Vyčerpávajúci „rituál“ trval celý rok a pominul presne prvého septembra ďalšieho roka: „To keď do škôlky nastúpila jej sesternica a my sme Eme vysvetlili, že teraz bude tá veľká, ktorá to tam Nikolke všetko ukáže.

Zrazu si pripadala istejšia a na ,bolenie bruška‘ si už ani nespomenula.“ Petra s Emkou obišla všetkých možných odborníkov, ale výsledok jej bol vopred jasný. „Chcela som sa skôr uistiť, že dcérke nič nie je a je to ,len‘ psychické,“ dodáva. Aj keď máte podobný názor ako Petra, nepodceňujte vyšetrenie pediatrom.

Pokiaľ patrí k tým osvieteným, mal by rozpoznať, kedy už by bola prospešná konzultácia s detským klinickým psychológom, prípadne rodinná terapia. K lekárovi zájdite, aj keď sa u dieťaťa objavia nevysvetliteľné bolesti, výrazná či dlhodobá únava alebo zmeny v správaní.

Signál nepohody

Škála psychosomatických prejavov, ktoré sa môžu u detí objaviť, je pomerne široká: okrem bolestí bruška alebo hlavičky či koktania to môže byť napríklad kŕčovité žmurkanie alebo pocikávanie.

„Všetky tieto psychosomatické alebo neurotické prejavy signalizujú nepohodu dieťaťa. Často sa objavujú v dobe, kedy dieťa zažíva významnú zmenu,“ hovorí Dana Jandourková, klinická psychologička a rodinná terapeutka Centra komplexnej starostlivosti.

„Záťažou pritom môže byť každá väčšia zmena: narodenie súrodenca, nástup do škôlky či školy, nezhody či rozchod rodičov alebo neprijatie od kamarátov.“ Môžu to teda byť i záležitosti, o ktorých neviete. Nie každé dieťa sa zveruje so všetkým, čo sa deje v škôlke.

V každom prípade sa v prvom rade zamyslite nad tým, kedy sa symptóm objavuje. Je to vždy v niečej prítomnosti? Je niečo, čo ho zhoršuje? Sú dni alebo obdobia, kedy sa, naopak, vôbec nevyskytuje? Nie vždy je však nutné hľadať za tým závažný problém. Jana Týkalová, fyzioterapeutka a psychologička z Centra komplexnej starostlivosti, upozorňuje, že záťažou – spúšťačom môžu byť trebárs aj len intenzívnejšie somatické (telesné) zmeny:

„Každé obdobie, kedy dochádza k významnej rastovej akcelerácii v oblasti pohybového systému alebo k rýchlemu zreniu nervového systému, je veľmi krehké a náročné. Aj každá choroba znamená pre dieťa väčšiu záťaž.“

Budem ako bábätko!

Obvykle sa však môžu psychosomatické prejavy chápať ako informácia dieťaťa o tom, že v jeho okolí nie je niečo v poriadku, alebo že je pre neho ťažké prispôsobiť sa novým podmienkam. Tým, že dieťa reaguje psychosomatickým symptómom, sa nevedomky snaží uchovať pôvodnú rovnováhu v systéme; tým je najčastejšie rodina. Príkladom je narodenie súrodenca.

„Pokiaľ to ako rodičia nezachytíme a nedáme mu pocit dôležitosti toho staršieho, môže sa stať, že si pozornosť nevedome zaistí trebárs tým, že sa znovu začne pocikávať, bude vyžadovať asistenciu pri kŕmení, pri samoobsluhe alebo inými spôsobmi,“ varuje psychologička a dodáva, že regresia (návrat vývojovo mladšieho správania) je dôležitou obrannou reakciou.

Dieťa nás tak informuje: S takými nárokmi sa teraz nedokážem vyrovnať! A aby som to časom zvládlo, beriem si oddychový čas... Podobne si môže prváčik, pokiaľ ešte nie je sociálne zrelý, nevedomky „zaistiť“ nechodenie do školy napríklad bolením hlavičky či ranným vracaním.

Na emočné a fyzické napätie potom deti často odpovedajú „neurotickými“ prejavmi: tikmi, žmurkaním, koktaním alebo hryzením nechtov. „Dieťa tak ventiluje vnútorný pretlak, ktorý jeho nervová sústava ešte nedokáže spracovať iným spôsobom,“ hovorí Jana Týkalová.

Čím sú deti mladšie, tým viac reagujú psychosomaticky, pretože majú menej možností vyjadriť sa inak ako cez telo. „Veľmi často je to v situáciách, ktoré vyvolávajú citovo závažný vnútorný konflikt, ktorý pramení zo vzťahu k najbližším. Dieťa si nemôže dovoliť prejaviť emóciu a zachovať sa afektívne, takže dôjde k silnej telesnej reakcii,“ pokračuje psychologička.

To sa môže vyvinúť do ťažkostí, ako je nešpecifické bolenie bruška alebo hlavy, atopický ekzém, priedušková astma či psychogénny kašeľ. Patria sem aj hnačky alebo zápcha bez nervovej či orgánovej patológie, ale i poruchy príjmu potravy vrátane obezity.

„Okolo tretích narodenín sa Matúš začal sťažovať, že ho ,pučí‘ bruško,“ rozpráva tridsaťročná Alena. „Trvalo to asi mesiac a inak bol v pohode. Mamka na mňa tlačila, nech zájdeme k lekárke. Všetko bolo v poriadku, ani ultrazvuk nič neodhalil...

Postupne, po dvoch mesiacoch, to hovoriť prestal. Keďže pol roka predtým sme riešili, že si často šúcha oči a o pol roka neskôr zase dva mesiace záhadne kašlal, došli sme k záveru, že tým jednoducho priťahuje našu pozornosť, pretože vždy potom, čo sme si príznak prestali všímať, sám zmizol.“ 

Začnite u seba!

Miera odolnosti voči zmenám a záťaži je čiastočne vrodená. Súvisí so silou ega dieťaťa, s jeho inteligenciou a impulzívnosťou, tiež však s tým, aké vzorce správania mu odovzdávame.„Ak je rodič sám úzkostlivejší, dieťa bude asi tiež úzkostlivé a nebude mať priveľa odvahy vydávať sa ,do sveta‘,“ naznačuje
Dana Jandourková.

„Stáva sa, že pri nástupe do škôlky ustúpia problémy s rannými odchodmi vo chvíli, kedy matka dokáže sama seba presvedčiť, že to, že dieťa chodí do škôlky, je správne. Niekedy je totiž nástup do škôlky väčšia záťaž pre rodičov ako pre dieťa, a to len reaguje na ich úzkosť.“

Za silnou svalovou bolesťou dieťaťa niekedy stojí potlačená agresia, za opakujúcimi sa hnačkami zase úzkosť z agresie okolia.„Tieto príznaky sú formou telesnej komunikácie. Môžu byť reakciou na to, že dieťa nedokáže emócie dať najavo inak,“ vraví psychologička a zdôrazňuje, že pre dieťa je veľmi dôležité mať možnosť reagovať na stres emočne.

V niektorých rodinách sa však podobné prejavy emócií „nenosia“, alebo dokonca trestajú. Tu už je namieste uvažovať o rodinnej terapii či konzultácii s klinickým psychológom so vzdelaním v psychosomatickej medicíne. 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma