AutoMag.sk SportMag.sk Orbion.sk Maminka.sk DrobecRoka.sk

10 rád ako sa popasovať s poruchou sústredenia a hyperaktivity

Nemôže. Hoci chce a hoci sa snaží. Spolu so skúsenou detskou psychologičkou pre vás máme desať rád, ako sa popasovať s ADHD, „obávaným“ spojením poruchy sústredenia a hyperaktivity.
10 rád ako sa popasovať s poruchou sústredenia a hyperaktivity

1. Ujasnite si pojmy

ADHD, teda attention deficit hyperactivity disorder, je porucha pozornosti kombinovaná s hyperaktivitou (zvýšenou potrebou pohybu), ale často sú k nej pridružené aj iné ťažkosti. Ako upozorňuje detská psychologička Jarmila Klégrová z pedagogicko-psychologickej poradne, predtým sa všetky prejavy tohto typu označovali ako LMD, čiže ľahká mozgová dysfunkcia.

„Jeden čas sme to brali ako temer ekvivalent ADHD, čo je termín z americkej nomenklatúry. Hlavné znaky sú totiž rovnaké: hyperaktivita a nepozornosť. Pravda, LMD zahrnuje aj čokoľvek ďalšie, čo nefunguje štandardne, nielen poruchy dynamiky mozgových procesov, ale napríklad poškodenie grafomotoriky alebo názornej predstavivosti.

Spadali sem tiež poruchy učenia.“ „Hyperaktivitou“ svojich potomkov sa dnes oháňa rad rodičov, ale nepleťme si dojmy s pojmami. Kde leží hranica medzi výraznejším temperamentom (či obyčajnou nevychovanosťou) a stavom „na diagnózu“, ktorý si žiada zvláštne zaobchádzanie?

Podľa Jarmily Klégrovej ide skôr o kontinuum: „Pri ľahkých ťažkostiach hovoríme o oslabenej nervovej sústave a len rodičov, prípadne aj učiteľov upozorníme na to, že dieťa potrebuje napríklad častejšie pauzy a pohybové odreagovanie. Keď sa tie isté príznaky prejavujú natoľko, že dieťa už obťažujú a robia mu problémy napríklad v škole, ,nálepku‘ ADHD dám. Ale možno iný kolega by s tým napríklad ešte počkal. A potom sú ťažšie prípady, a tam už sa zhodneme všetci,“ opisuje prax.

Vzácnejšia je porucha pozornosti (ADD, attention deficit disorder) bez fyzickej hyperaktivity.

„Tieto deti nie sú nepokojné, ale len nepozorné. Zasnívajú sa, vypnú a vy ich musíte stále ,budiť‘ a stimulovať ich pozornosť,“ vraví Jarmila Klégrová a dodáva, že veľké problémy môže narobiť i hypoaktivita, teda príliš pomalé pracovné tempo.

2. Poznajte „príznaky“ včas

Na rozdiel od porúch učenia, ako je dyslexia či dysgrafia, ADHD možno diagnostikovať už okolo piateho roku. Napriek tomu sa, s výnimkou veľmi veľkých problémov, čaká až na prvú triedu.

Ako však psychologička upozorňuje, určité signály možno rozpoznať už u bábätiek: „Sú dráždivejšie, plačlivé, horšie spia i jedia. Nervová sústava však postupne dozrieva; niektoré deti sú najnáročnejšie v dvoch troch rokoch, kedy sa nedajú ustrážiť, behajú, sú roztržité a okolo štyroch rokov už to nie je zďaleka také nápadné.

Alebo je to naopak a až učiteľky v škôlke si všimnú, že dieťa je stále nepokojné a nevydrží sedieť ani pri jedle. V kolektíve sú tieto symptómy nápadnejšie,“ podotýka detská psychologička. Inokedy sa všetko plne prejaví až s nástupom do školy, kde nastáva pevný režim a povinnosti, navyše deti musia zapadnúť do jedného „mustra“.

3. Porozumejte príčinám 

Hyperaktívne dieťa neustále poskakuje, poposedáva, je schopné zaliezť pod stôl a je mu jedno, či práve v škole, alebo v reštaurácii... „Nie je to prebytkom energie, ale naopak, jej nedostatkom. Zmenou pohybu dieťa odpočíva,“ upozorňuje Jarmila Klégrová na zaujímavý paradox.

„Keď vám nariadim, že sa nesmiete pohnúť, po určitej dobe vám to začne byť nepríjemné. Potrebu zmeniť polohu má každý, ale tieto deti oveľa častejšie. V jednej pozícii nevydržia a nemôžu to ovplyvniť.“ A to je ten problém. Dieťaťu, ktoré je len temperamentné, nakážete, aby bolo viac pokojné, a ono je schopné to zvládnuť.

Hyperaktívne dieťa nie. „Podobne my neovplyvníme trebárs žmurkanie, jeho frekvencia je daná neurologicky. Preto tieto deti potrebujú nastaviť podmienky tak, aby sa činnosti striedali a ony boli odpočinuté, a teda v dobrom rozpoložení. Potom sa s nimi pracuje lepšie.“ Nedá sa teda povedať, že sú „nezvládnuteľné“, ako to slýchame.

Len treba vedieť, ako na to ísť. A príčiny? Ide o poruchy vzniknuté v priebehu tehotenstva či pôrodu, alebo o vrodenú dispozíciu. „Potom má v rodine také prejavy viac ľudí. Tendencia k zlepšeniu stavu býva lepšia, pretože nervová sústava je týmto spôsobom už naprogramovaná,“ vysvetľuje Klégrová a dodáva, že je lepšie hovoriť o oslabení, nie o poškodení určitých oblastí, ktoré dozrievajú dlhšie.

4. Usmerňujte pozornosť

Ďalší paradox: tieto deti de facto nie sú nepozorné, ale práve naopak, sú pozorné voči všetkému. A sú voči tomu bezbranné. „Keď sa teraz rozprávame a vonku zatrúbi auto, nevšímame si to. Tieto deti to však vyruší, pretože to jednoducho musia vnímať. Ťažko sa koncentrujú na jednu vec, alebo len krátko,“ vraví detská psychologička.

Riešenie? Keď s dieťaťom napríklad tvoríte a vidíte, že kvôli novému vnemu „vyplo“, reagujte pokojne a vecne: „Áno, ide električka, a teraz dokončíme túto maňušku.“ Je dôležité zbytočne sa nerozčuľovať, nevyčítať, dieťa za nepozornosť netrestať. A rešpektovať, že potrebuje častejšie striedať činnosti, a to aj tie odpočinkové.

Počúvate o „hyperaktivite“ častejšie, keď ide o chlapcov? Zdanie klame, ADHD či oslabenie nervovej sústavy sa často vyskytuje aj u dievčatiek. „Tie ale bývajú sociálne zdatnejšie, takže to u nich nie je také nápadné. Napríklad majú hračku schovanú vo vrecku alebo pod lavicou alebo pri písaní úloh chodia voľnou rukou s autíčkom bez toho, aby prerušili ,hlavnú‘ činnosť,“ vyvracia Jarmila Klégrová predsudok o „typicky chlapčenskej“ poruche.

Pokiaľ si dieťa takto samo poradí, má(te) v podstate vyhrané. Preto mu „kompenzáciu“ nezakazujte, je to skôr na pochvalu! „Najlepšie je vôbec to neriešiť, nerobiť z toho problém, pretože stres všetko len zbytočne zhoršuje,“ odporúča odborníčka.

5. Zájdite si „po papier“

Oslabenú nervovú sústavu má zhruba desať percent detí, ťažšia forma, už s „nálepkou“ ADHD, je diagnostikovaná u dvoch až piatich percent dievčatiek a chlapcov.

„To znamená, že v triede určite jedno alebo dve nepokojné deti budú,“ konštatuje Jarmila Klégrová a zdôrazňuje, že s inteligenciou táto dispozícia nijako nesúvisí. „Pravdaže, tí nadanejší to lepšie zvládnu kompenzovať a skôr si poradia sami. Našimi klientmi sú najčastejšie menej nadané deti, ktorým treba viac pomôcť. Aj preto sa im asi diagnóza dáva častejšie.“

Len čo máte v ruke potvrdenie, asi sa vám uľaví a pani učiteľke tiež. Pochopíte, že „to“ nie je ničia chyba, že to dieťa naozaj nerobí naschvál, skrátka sa viac sústrediť nemôže. „Niekedy získa učiteľka k takému žiakovi práve vďaka ,papieru‘ pozitívnejší vzťah. Prijme, že je iný, upokojí sa a začne vymýšľať, ako mu vyjsť v ústrety a zároveň čo najmenej narúšať výučbu.“

V ťažších prípadoch vám neurológ či detský psychiater odporučí lieky. „Medikácia mozog neutlmuje, ale snaží sa ho vyživovať, dáva viac stimulácie tak, aby sa lepšie a dlhšie sústredil. Tým sa upokojuje, sú to však lieky na posilnenie nervovej sústavy, nie na upokojenie,“ objasňuje Jarmila Klégrová.

Ona sama hlasuje za medikáciu v prípade, kedy už si dieťa je samo „na príťaž“, pretože je také veľmi nepokojné, že sa nevydrží ani hrať. 

6. Preberte to v škole

Učiteľka by predovšetkým mala vedieť, že vaše dieťa má oslabenú nervovú sústavu, prípadne ADHD. Potom už s tým môže pracovať. „Ideálne je brať to tak, že je to skôr problém dotyčného žiaka alebo žiačky a potrebuje sa s ním poradiť. Keď to učiteľ zvláda, a trieda akceptuje, že sa spolužiak potrebuje občas postaviť alebo prejsť, napiť sa, niekedy si vlezie pod lavicu...“ dáva detská psychologička príklady.

A opäť: nekomentovať, brať to ako normálnu vec.„Napriek tomu je také dieťa sociálne náročné. Učiteľa vyčerpáva, pretože na neho musí dávať stále pozor. Je dobré, keď si na neho na konci hodiny nájde päť minút a individuálne zvládnu to, čo trieda preberala pol hodiny.“

To sa, samozrejme, lepšie robí s menším kolektívom, ale keď sa chce, všetko sa dá, ako sama psychologička dokladá: „Videla som dievčinku, ktorá azda celú hodinu neobsedela. Na chvíľu sa posadila, len keď písala. Bola chytrá, takže sedela vzadu, aby nerušila, a nikto si jej správanie nevšímal. Je dôležité, ako je to v triede zapracované, a tiež je fakt, že niektoré deti rušia menej a iné viac.“

A ešte jeden aspekt by mal pedagóg uvážiť: neustále rozptýlená pozornosť vedie k tomu, že títo žiaci sú menej výkonní. To ale neznamená, že by neboli talentovaní! Len nedokážu dobre predať, čo v nich je. Talent sa tak často naplno prejaví až na druhom stupni alebo na strednej škole. 

7. Udržujte jeho pozornosť

Vopred si doma určte čas, ktorý budete venovať napríklad domácim úlohám, a začínajte vždy v rovnakom čase. Nastavte si trebárs kuchynskú minútku. Eliminujte rušivé vnemy, seďte pri synovi alebo dcérke a podporujte ho. „Vy udržujete pozornosť a aktivitu dieťaťa, strážite smer a cieľ,“ opisuje Jarmila Klégrová ideálny stav.

Keď vidíte, že je unavené, pošlite ho vycikať sa, napiť, urobte krátku prestávku, stačia dve-tri minútky. Až čas vyprší, skončite, hoci ste nestihli všetko, pretože dieťa sa musí aj hrať. „Jeho nervová sústava potrebuje veľa odpočívať, preto všetko koncentrujte do kratších úsekov,“ pripomína detská psychologička.

8. Obrňte sa

Starostlivosť o dieťa s ADHD je nesmierne náročná a vyčerpávajúca. „Keď ste v neustálom sociálnom kontakte, ste oveľa unavenejší. Títo rodičia sú vo svojich vychovávateľských schopnostiach napínaní do maxima,“ konštatuje Jarmila Klégrová.

„Nebezpečné pre nich môže byť aj to, že strácajú istotu, či postupujú dobre. Často sa totiž stretávajú s kritikou a odsudzovaním. Preto im radíme, aby si odpočinuli, na chvíľu dieťa niekomu zverili, a na to, čo im hovorí okolie, veľmi nehľadeli.“

9. Oceňujte pozitívne stránky

Tieto deti bývajú úprimné, otvorené a dobrosrdečné. „Keď ich niekto rozčúli, pobijú sa s ním, len dokiaľ trvá afekt, ale že by na neho vymysleli nejaký úskok alebo podraz? To nie. Leda až druhotne, keby sa zabývali v negatívnom móde, frustrované večnou kritikou okolia,“ usudzuje Klégrová.

Bežné je „rozpoltenie“: v škole sú problémy, zatiaľ čo napríklad susedia nedajú na dieťa dopustiť. Tieto deti bývajú sociálne ústretové k starým ľuďom, zvieratám, k menším deťom. Najväčšie problémy bývajú s vrstovníkmi, tu je sociálna situácia najnáročnejšia.

„Vrstovníci vám nič netolerujú, navyše večné porovnávanie nevyznieva pre deti s ADHD pozitívne,“ vysvetľuje detská psychologička. Kladná spätná väzba je tu priamo kľúčová. „Existuje nebezpečenstvo, aby sa v úlohe hnevajúceho dieťaťa neuhniezdilo. Radšej teda hľadajte to dobré a toho sa držte,“ odporúča Klégrová.

A ako zlepšiť vzťahy s vrstovníkmi? Pozvite dieťaťu kamarátov domov. „So sociálnymi väzbami mávajú tieto deti problém, preto ich treba podporovať,“ zdôrazňuje.

10. Berte to športovo

Ako potomkovi najviac pomôžete? Tým, že ho máte radi a akceptujete jeho inakosť. „Je dôležité zaangažovať i tatka. Jednak aby si mamička odpočinula, jednak kontakt s otcom trénuje zase iné veci,“ konštatuje Jarmila Klégrová. Dodržujte pevný režim, ale nepreháňajte to s prísnosťou.

„Voľná výchova nie je nič pre ne, jednako len priveľa príkazov tiež nie je dobré,“ upozorňuje detská psychologička. A že vám občas ujdú nervy a potom si to vyčítate? „Pri náročných deťoch je tendencia urobiť viac výchovných chýb. Ale špeciálne tieto deti bývajú viac ,splachovacie‘, pretože kam by prišli, keby si zo všetkého veľa robili?“ usmieva sa odborníčka. Prognóza je dobrá... tak čo vziať si z potomka príklad? 

Maminka na FACEBOOKU

Mamičky najviac zaujíma